Jakub a jeho pán sú na nižšie položenej časti javiska, príbehy sa odohrávajú na časti vyvýšenej a tak keď je potrebné, aby sa rozprávač príbehu zapojil do deja len prejde do vyššej časti javiska. Do príbehu môže zasiahnuť i poslucháč, čiže Jakub zasahuje do príbehu svojho pána a naopak. Akoby príhoda bola spoločným snom oboch. Komentáre k príbehu sa nevytrácajú, poslucháč ich vysloví a rozprávač prijme i odpovedá. Postavy príbehu si poslucháča všimnú len zriedka. Keďže napokon sa odohrávajú sluhov i pánov príbeh súčasne a repliky postáv z oboch sa striedajú, čitateľ musí byť veľmi pozorný a zapojiť svoju predstavivosť. Hlavný hrdina si uvedomuje i príbeh i situáciu rozprávania, postavy nie. Zaujímavé je Jakubovo a pánovo porovnávanie javiska s prvotným dielom („Kde sú kone?“). Polemizujú o Diderotovom diele a Diderotovi samotnom. Nazývajú ho svojím pánom a veta „Bolo to napísané.“ neznačí len to, že to tak chcel osud, ale i to, že to tak napísal Diderot. Kundera upriamuje záujem čitateľa viac na príbeh zatiaľ čo Diderot vyzdvihoval situáciu, v ktorej bol príbeh vyrozprávaný. Čitateľ mal pocit že je v miestnosti prítomný a príbeh počúva spolu s ostatnými. Zvláštny dojem vyvoláva fakt, že hostinská hrá postavu madame de la Pommeraye, že do jej príbehu zasiahne Jakub, rovnako ako to, že poslucháč príbehu, ktorý by mal výslovne len počúvať vedie dialóg s postavami príbehu, či to, že hlavné postavy sa zmieňujú o divákoch. Vnímajú ich a vedia, že tam sú, dokonca sa mu prihovárajú Celé to je akoby akýmsi snom, v ktorom sa všetko pomieša. Snom človeka, ktorý si prečítal Jakuba fatalistu. Postavy diela sa v tomto sne dostávajú na javisko a celý dej sa odohráva opäť, i keď čiastočne pozmenený.
Títo dvaja autori sú teda značne odlišní. Diderot musel byť zaiste dobrým psychológom, bravúrne totiž predpokladá aké budú reakcie čitateľa na jeho dielo či úvahy. Vie, ako dosiahnuť to, čo chce a svojím nenúteným prístupom k úspechu svojej hry si čitateľa jednoznačne získa. Kundera má zase dostatočnú predstavivosť a z diela ako je Jakub fatalista vytvoril netradičnú divadelnú hru, ktorá je nemenej zaujímavá ako jej námet.

Použitá literatúra:

Denis Diderot: Jakub fatalista, Bratislava, 1977

Milan Kundera: Jakub a jeho pán, Brno, 1992

A. Vantuch, Š. Povchanič, K. Kenížová-Bednárová, S. Šimková: Dejiny francúzskej

literatúry, Bratislava, 1995

Alena Anettová, Ingrid Hrubaničová, Štefan Michalaus, Emil Pícha, Mária

Pisarčiková, Matej Považaj a Eva Tibenská: Synonymický slovník Slovenčiny,

Bratislava, 2000.