"Oj, city moje, iskry hromové!
Čože robíte taký zhon?
Veď vás už idem v slzách i slove
z úzkych prstov vypustiť von!"
- týmito veršami začína sa slávna báseň Jánna Bottu Smrť Jánošíková. Je to vlastne úvod do celej básne. V niekoľkých slohách úvodu odzrkadluje sa oslava slobodného života.
Samotný 1. spev začína sa veršami:
"Horí ohník horí, na kráľovej holi.
Ktože ho nakládol? - dvanásti sokoli
V 1. speve Botto vykresluje Jánošíka, vodcu hôrnych chlapcov. Ľud, ktorému pomáhajú ho má rád, ale páni sa ho snažia zlapať. To sa im i podarí. V 2. speve zaznieva v Bottových veršoch žial a plač úbohého ľudu v podaní pastierika:
"Padá rosa, padá za bieleho rána,
plačúci paholček ovečky zaháňa.
Dole, ovce, dolu, dolu dolinami,
veď už viac Jánošík nepôjde za vami.
Dolu, kozy, dolu z tej vysokej skaly,
veď nám už tí páni Janíčka zlapali."
3. spev - Jánošík je vo väzení. Prichádza k nemu dievčina a privráva sa mu:
"Janíčko, Janíčko, ty moje srdičko - ohlás sa, kdeže si, nesiem ti perečko!"
Táto dievčina sa lúči s Jánošíkom, čo básnik vyjadril slovami:
"A sotva sa tie kvety v čiernej tme stratili už hlas známy zastená z hĺbky tej mohyly: "Zbohom!" A deva "Zbohom!" Vzdychne ja ozvena. A ako kvet podťatý padá na kolená.
V ďalšom speve opisuje Jánošíka snívajúceho o krajšom svete - slobodnom a voľnom.
5. spev - Jánošík sa zobúdza a začína dlhý monológ, v ktorom sa obhajuje, a vraví, že:
"No príde, i prísť musí ten veľký deň súdu a za stôl ten zasadne pravda môjho ľudu!"
Spevov pribúda a celý dej sa stále viac stupňuje. V nasledujúcom veľmi dojímavom speve vedú Jánošíka na šibenicu. Miesto toho, aby sa modlil za seba, káže modliť sa za poddaný ľud.
"No modlime sa radšejza tých biednych ľudí"
7. spev je spev najsmutnejší. Nastal čas Jánošíkovej popravy. Z každého verša tohto spevu cítiť smútok.