Francúzština má veľa zložených časov (pomocné sloveso avoir mať, être byť plus trpné príčastie plnovýznamového slovesa).
V oznamovacích vetách podmet stojí na prvom mieste, prísudok na druhom a priamy predmet na treťom mieste. Po prísudku sa podmet kladie len v opytovacích vetách, ak je podmet zámenný (napr. Dort-elle? Ona spí?, Vient-il? On príde?). Ak je podmet menný, slovosled zostáva priamy, ale za prísudok sa kladie osobné zámeno (napr. Le facteur, vient-il? Poštár príde?). Okrem toho už v 15. st. vznikla zvláštna opytovacia konštrukcia, ktorá odstraňuje inverziu pomocou est-ce que či (Est-ce que le facteur vient? (Či) Poštár príde?). V nepriamej otázke sa slovosled nemení. V záporných vetách sa uvádzajú záporné častice pred a za jednoduchým prísudkom (napr. Il ne pleure pas. On neplače.).
V procese vývinu francúzštiny nastali radikálne zmeny vo výslovnosti. Charakteristickou črtou francúzskych slov je ich krátkosť – slovo je prevažne jednoslabičné alebo dvojslabičné. Preto je veľa homoným, napríklad za zvukom (v ) sa môže skrývať niekoľko rozličných slov : vin víno, vingt dvadsať, vain márny, (il) vint (on) prišiel.

V slovenčine je veľa slov z francúzštiny. Mnohé slová natoľko zdomácneli, že sa ich cudzí pôvod takmer nepociťuje (napr. adresa, brigáda, grimasa, hotel, kariéra, móda). Prostredníctvom francúzštiny prenikli do slovenčiny aj slová z iných jazykov (napr. z angličtiny, arabčiny, gréčtiny, taliančiny).
Pred druhou svetovou vojnou bola francúzština diplomatickým jazykom a jedným z najdôležitejších medzinárodných jazykov. Hoci ju po vojne z týchto pozícií vytláča angličtina, stále sa používa ako druhý jazyk v mnohých častiach sveta. Jednou zo záruk obľuby francúzštiny je výborná francúzska literatúra.
Francúzština je nielen úradným jazykom v mnohých krajinách sveta, ale aj jedným zo šiestich úradných jazykov v OSN.