Dejiny holokaustu v novovekej histórii je ťaživým dedičstvom eúrópskej novodobej histórie, nevynímajúc ani tej našej slovenskej. Súčasná staršia i stredná generácia má zoči-voči tomuto fenoménu ešte veľkú podlžnosť, aby sa s ňou zodpovedne mohla vysporiadalť. Nepredpokladám, žeby dnes ľudia (až na malé výnimky extrémistov) schvaľovali to, čo sa v období vojnového Slovenskéhoi štátu so Židmi stalo. Tí, čo prichádzajú ku pamätníkom Holokaustu, napr. do Osvienčimu, sú hlboko otrasení nepredstaviteľnou neľudskousťou, ktorá sa tam odohrala. Z ľudského hľadiska je to skutočne nepochopiteľný fenomén Zla.
Z druhej strany tu možno do istej miery badať istý alibizmus, totižto, že sa nás tento problém vôbec netýka, že tieto ukrutnosti robili iní, a že my nemáme nič s tým spoločné. Možno tu badať istú neochotu priznať, že aj zo strany vtedajších predstaviteľov politickej moci na Slovensku bola zodpovednosť za to čo sa udialo. Tí ľudia totiž neboli ponížení iba v koncentrákoch, ale ich ponižovanie začalo už pri ich transportoch v neľudských podmienkach. Pre mňa je nepredstaviteľná skutočnosť, že v prvých transportoch v marci roku 1942 boli bezbranné dospievajúce dievčatá, ktoré boli násilne boli vytrhnuté z kruhu ich rodín a odtrasportované v dobytčích vagónoch do temnej budúcnosti.
Samotná problematika si vyžaduje istototne odborný výklad všetkých súvislosti, ktoré ovplivňovali vtedy tieto udalosti, ale predsa sa len domnievam, že v mnohom ohľade by sme mali pamätať na slová proroka Jeremiáša, ktorý hovorí: "Tebe Bože patrí spravodlivosť a nám zahanbená tvár".