Ak si prečítate články v takom poradí ako vznikli, všimnete si zaujímavé "presluchy medzi nimi". Datovanie druhého na 2.12.2003 nech nikoho nemýli, pôvodný sem bol vložený 14.3.2006 (a bol prvý pod týmto názvom).

Slovenský štát sa v septembri 1939 zúčastnil po boku Nemecka vojny proti Poľsku a neskôr aj vojny proti Sovietskemu Zväzu. Po vzore Norimberských zákonov Slovenský snem 15. mája 1942 jednohlasne (až na jedného poslanca) prijal ústavný zákon č. 68/1942 o vysťahovaní Židov, ktorým posvätil prebiehajúce deportácie židovských obyvateľov do vyhladzovacích táborov v Poľsku. V rámci nich bolo vysťahovaných 58-tisíc židovských občanov, z ktorých väčšina zahynula v koncentračných táboroch (vrátilo sa ich 300). Bez akejkoľvek šance prežiť boli hlavne deti a starci, ktorých na vstupe do Osvienčimského tábora selektovali rovno do plynových komôr. Relatívny hospodársky blahobyt vojnového slovenského štátu vyplýval z arizácií židovského majetku a nemeckých vojnových objednávok.
V auguste 1944 vypuklo na Slovensku povstanie (SNP), v ktorom spoločne bojovali príslušníci domáceho odboja, komunisti, ruskí partizáni i niektoré jednotky slovenskej armády. Následne územie Slovenska obsadilo nemecké vojsko, ktoré povstalcov zatlačilo do hôr. V tom čase bolo deportovaných do koncentračných táborov ďaľších asi 12 tisíc Židov. Sovietská armáda oslobodzovala územie Slovenska z východu, postupujúc cez Dukelský priesmyk. V Košiciach 8. marca 1945 vznikla dočasná československá vláda, ktorá vyhlásila tzv. „Košický vládny program“. V ňom okrem obnovenia demokratického Československa vyhlásila aj zámer vysťahovať z republiky neslovanský element, tj. Nemcov a Maďarov. Zakotvil tiež znárodnenie niektorých odvetví priemyslu, vládu národného frontu a celkovú sovietizáciu krajiny, ktorá vo februári 1948 vyústila do prevzatia moci komunistami. Najvyšsí predstavitelia vojnového slovenského štátu Tiso, Tuka a Mach boli americkou armádou v Rakúsku zatknutí a vrátení na Slovensko. Národný súd ich uznal vinnými z vojnových zločinov. Vojtech Tuka bol popravený 14. 8. 1946, J. Tiso 18. 4. 1947, F. Ďurčanský bol odsúdený na trest smrti v neprítomnosti, Alexander Mach bol odsúdený na 30 rokov väzenia. Národný súd vyniesol rozsudky i nad ďaľšími činiteľmi Slovenského štátu, z 5 600 príslušníkov Hlinkovej gardy bolo súdených 1 406.

Po neúspechu maďarsko-československých rokovaní v Komárne (9. 10. 1938) o úprave hraníc sa 2. 11. 1938 uskutočnila vo Viedni arbitráž za účasti Nemecka a Talianska. Na základe jej rozhodnutia Česko-Slovensko odstúpilo Maďarsku územia obývané väčšinovo maďarskou menšinou. K Maďarsku boli pripojené mestá Senec, Galanta, Nové Zámky, Levice, Komárno, Lučenec, Rimavská Sobota, Rožňava a Košice. Potom, ako 11. marca predseda autonomistickej vlády Karol Sidor (ktorý na tomto poste vystriedal Tisa) odmietol rokovať s Nemcami o osamostatnení Slovenska, nemecký vyslanec pozval Tisu na rokovania s A. Hitlerom. 13. marca si Tiso nechal schváliť cestu od predsedníctva HSĽS a odcestoval do Viedne a odtiaľ spolu s Ferdinandom Ďurčanským do Berlína. Rokovali s nimi A. Hitler a Joachim von Ribbentrop, obaja naliehali na vyhlásenie samostatnosti. Ribbentrop predložil práve došlý (falošný) telegram o tom, že Maďarsko koncentruje svoje vojsko na slovenských hraniciach. Hitler zdôraznil, že sa Slováci musia rozhodnúť bleskovou rýchlosťou (blitzschnell), J. Tiso sa odvolal na kompetencie Slovenského autonómneho snemu. Telefonicky sa spojil s predsedom autonómnej vlády K. Sidorom a prezidentom Česko-Slovenska E. Háchom a žiadal naliehavé zvolanie autonómneho snemu, ktorý potom prezident zvolal na nasledujúci deň 14. marca. J. Tiso sa na Slovensko vrátil 14. marca o 9. hodine. Mimoriadne zasadanie Slovenského autonómneho snemu začalo o 11. hodine za účasti 57 zo 63 poslancov. Na začiatku rokovania Karol Sidor podal demisiu autonómnej vlády. Potom vystúpil Tiso so správou o svojej návšteve v Berlíne, o nátlaku a ultimáte A. Hitlera. Predseda snemu Martin Sokol následne nechal zaskočených poslancov hlasovať, či sú za samostatný štát.
Vystrašení a zneistení poslanci hlasovali kurióznym spôsobom - povstaním a zaspievaním hymnickej piesne „Hej, Slováci“. Po krátkej prestávke dal Sokol schváliť „Zákon zo dňa 14. marca 1939 o samostatnom slovenskom štáte“, ktorý vyhlásil samostatný Slovenský štát a prehlásil Slovenský autonómny snem za zákonodárny snem Slovenského štátu. Následne bola predsedníctvom snemu vymenovaná prvá vláda v zostave: Jozef Tiso (predseda vlády); Vojtech Tuka (podpredseda vlády); Karol Sidor (vnútro); Ferdinand Ďurčanský (zahraničie); Alexander Mach (propaganda). Maďarsko uznalo Slovenský štát ako prvé ešte večer 14. marca. V noci zo 14. na 15. marca sa pripojilo aj Poľsko a ďaľšie štáty. Význam vyhlásenia Slovenského štátu bol v Hitlerovom úmysle vyhnúť sa priamej konfrontácii s Britániou tým, že obsadenie českých krajín mohol odôvodniť samovoľným rozpadom zvyškového Česko-Slovenska, ktorého hranice boli zaručené Mníchovskou dohodou. Slovenský štát vznikol so všetkými atribútmi štátnosti, bola prijatá nová ústava (1939). V danej dobe bol však predovšetkým satelitným zriadením Nemeckej ríše, v ktorej vládli lepšie pomery než v susednom Protektoráte Čechy-Morava.

Prvý Slovenský štát (1939-1945)
Po anšluse Rakúska Hitlerovským Nemeckom 11. 3. 1938 ostalo Československo, ktoré vzniklo ako výsledok prvej svetovej vojny 28. 10. 1918, vo zvýšenej miere zraniteľné. V Československu žila 3,5 miliónová nemecká a 700 tisícová maďarská menšina, ktoré od začiatku vyjadrovali svoj nesúhlas so svojim včlenením do nového štátu. Hitler účinne využíval nespokojnosť nemeckej menšiny reprezentovanej SdP (Suddeutsche partei) v čele s Konradom Henleinom vo svojej snahe rozbiť Československo. Vo voľbách do zastupiteľstiev miest a obcí v ČSR v júni 1938 v sudetských oblastiach zvíťazila SdP, ktorá získala 92,6% všetkých nemeckých hlasov (podľa sčítania ľudu z roku 1910 žilo v Sudetoch 2,7 mil. Nemcov a 160 tisíc Čechov). Na Slovensku získala najviac hlasov spoločná kandidátka s názvom „Slovenská jednota za Československú republiku a demokraciu“ s 43,93% hlasov, kým HSĽS (Hlinkova Slovenská Ľudová strana) získala 26,93% hlasov.
Mníchovskou konferenciou, ktorá sa konala 29. 9. 1938, vyvrcholila snaha Británie a Francúzska ústupkami Nemecku vyhnúť sa vojne. Výsledkom konferencie za účasti Nemecka, Talianska, Francúzska a Británie bola dohoda o odstúpení Nemecku Sudetského územia, kde podiel nemeckého obyvateľstva prevyšoval 50% a záväzok vyriešiť do dvoch mesiacov požiadavky maďarskej a poľskej menšiny o revíziu hraníc.
5. októbra 1938 Edvard Beneš abdikoval zo svojej funkcie prezidenta a 6. októbra podpredseda HSĽS Jozef Tiso zvolal do Žiliny funkcionárov HSĽS a predstaviteľov slovenských strán s výnimkou komunistov a sociálnych demokratov. Výkonný výbor HSĽS prijal „Deklaráciu slovenského národa“. Následne spoločne s predstaviteľmi ostatných štyroch strán podpísali tzv. Žilinskú dohodu, ktorá obsahovala vyhlásenie o autonómii a návrh zákona o decentralizácii moci. Pražská vláda toto vyhlásenie prijala a ešte v ten istý deň vymenovala Tisa za ministra pre správu Slovenska. Názov krajiny sa vtedy zmenil na Česko-Slovenskú republiku a 7. októbra bola vymenovaná vláda Slovenskej krajiny (prvá autonómna vláda) na čele s Jozefom Tisom.