Witam
Zobaczył ktokolwiek tą stronę i powiedział coś o jej wyglądzie? https://Awokado.co.pl/ - strona o Awokado

Wszedzie dobrze ale w domu najlepiej.

Witam
Zobaczył by ktokolwiek to wideo? https://youtube.com/watch?v=zHKmG2mgiqc - zmarszczki

Autor Emil Benčík dal svojej knihe o spisovateľovi Andrejovi Chudobovi príznačný názov Bohatá žatva Andreja Chudobu
(Vydavateľstvo SB Press, 2011)

Nestor slovenských spisovateľov osemdesiatštyriročný Andrej Chudoba má v slovenskej literatúre osobitné miesto. Všeobecne je považovaný a označovaný za posledného predstaviteľa slovenskej lyrizovanej prózy, do ktorej sa zaraďujú takí spisovatelia ako Ľudo Ondrejov, Dobroslav Chrobák, Margita Figuli a František Švantner, Avšak na rozdiel od svojich predchodcov sa Chudoba postupne odpútaval od romantizujúcej baladičnosti či presily lyričnosti a obrazotvornosti svojho básnického debutu Letokruh srdca a dvojnovely Kde pijú dúhy. Čoraz väčšmi sa prikláňal k modernému psychologickému realizmu, zachovávajúc si svoj lyrický naturel, citlivé vnímanie prírody a magického čara ženy a ženstva. Práve vzťah muža a ženy a osudová spriaznenosť človeka s prírodou – to boli a sú dva určujúce živly chudobovského literárneho sveta. Rezonujú v takých jeho prozaických dielach ako Pustý dvor, Miesto pre dvoch, Leto s pehavou pannou, Stopárka, Zázrak na konci sveta, či Krásne poškodená slečna. Tematickým presahom do vojnového a povojnového života sú zasa jeho poviedkové a románové drámy - Obkľúčenie, Konečne bude mier, Nákaza, či Hlinené husle. Ale v dosiaľ poslednej knihe Kým slnko nezapadne sa oblúkom vracia späť k svojim lyricko-senzitívnym začiatkom, akoby tým chcel potvrdiť, že sa nezmenil a stále je to ten istý „magický“ Chudoba.
Kniha Bohatá žatva Andreja Chudobu z pera jeho rovesníka a spolupútnika Emila Benčíka je hold jeho tvorivému potenciálu a ocenením jeho ľudských a morálnych kvalít. Autor sa podujal predstaviť a priblížiť spisovateľa Chudobu cez svoju optiku ako životom očareného pútnika.
Ako píše Emil Benčík v uvedenej knihe: „Chudobova tvorba má svojskú a jedinečnú klímu, farbu, chuť a vôňu. Rukou virtuóza rysuje osudy a charaktery svojich postáv, ich citové, zmyslové i zmyselné „sýtenie“ sa životom. Obrazy „krajiny svojho srdca“ maľuje štetcom z palety plnej južných farieb. Jeho hrdinovia sú „prisatí“ k životu všetkými zmyslami i citovými väzbami a hlboko zakorenení v rodnej zemi, Tragický pocit života zakódovaný v najhlbšom vnútri jeho literárnych postáv, mení sa na vzdor vzoprieť sa osudu a vydobyť si svoj podiel na slnku a svoj diel pocitu šťastia. Treba však povedať, že jeho literárnym hrdinom (niekedy i trochu bizarným) nechýba mravný a humanizujúci imperatív: Tým je u Chudobu večná túžba človeka po šťastí, ktoré možno nájsť a znásobiť iba v šťastí iných, a len vtedy, ak im odovzdáme svoje ľudské teplo, lásku, žičlivosť a šľachetnosť. Chudobova bohatá literárna tvorba nás citovo obohacuje, mravne očisťuje a poľudšťuje!“

Chodím po zemi a hľadím k slnku

Rozhlasové umelecko-publicistické pásmo. Putovanie po rodnom kraji so spisovateľom Andrejom Chudobom


Prvý raz sme sa s Andrejom Chudobom stretli... no, to musíme otočiť ručičky na ciferníku času o päťdesiatpäť liet a zím spiatky. Rok 1951. Budmerický kaštieľ. Domov spisovateľov. Školenie mladých autorov. Zišli sme sa tu zo tri desiatky začínajúcich básnikov, spisovateľov a budúcich literátov z rozličných kútov Slovenska. Jedným z nich bol aj mladý učiteľ z kraja pod Sitnom. Štíhly, šťúply mladík s bujnou šticou hustých čiernych vlasov. Dosiaľ ho mám pred očami, ako na „večierku mladej tvorby“ tichým, vzrušeným hlasom recituje svoju lyrickú básničku o tichej vode, v ktorej sa zrkadlí plačúca vŕba. Obecenstvo tvoria známe literárne veličiny ako Ján Kostra, Andrej Plávka, Milan Lajčiak, František Hečko, Vojtech Mihálik, Ctibor Štítnický...To boli už smutno známe časy „kultu osobnosti“, stalinských perzekúcií, a na literárnom nebi žiarili také vzorové diela „novej socialistickej literatúry“ ako „Súdružka moja zem“, „Zväzácka česť“, poéma „Na Stalina“, „Drevená dedina“... Nečudo, že na hlavu mladého lyrika sa zosypala ľadová spŕška kritiky: „Komu slúžia takéto odťažité, únikové, clivé a bolestínske verše o smutných vŕbach? Môžu pomôcť robotníckej triede v boji s triednym nepriateľom? Nie, súdruhovia, tadiaľto, cesta nevedie!“
Našťastie, Andrej sa nedal odradiť a písal ďalej básničky o letokruhoch srdca, poviedky o dúhach, ktoré pijú vodu. Splietal osudy svojich zemitých, ale citovo bohatých postáv v novelách a románoch. Objavoval a odhaľoval tajomstvá ženského živlu vo svojich tajuplných a nespútnaných, nežných i vášnivých, ale vždy očarujúcich pehavých pannách, dráždivých stopárkach, krásne poškodených slečnách, Bábikách v „zázrakoch na konci sveta“, vo večných Evách z „nákaz“, Marikách v „miestach pre dvoch“... Roky sa míňali a chudobovských kníh utešene pribúdalo. Čítal som ich vždy s vnútornou zaujatosťou a potešením. Už vyše polstoročie je Chudobom stvorený literárny svet súčasťou nášho duchovného imania. Chvalabohu, Andrej ostal verný svojmu citovému, lyrickému a baladickému naturelu, poeticko-prírodnému vnímaniu sveta a zázraku objavovania tajomných hlbín človečieho vnútra.
Pred časom som pozval Andreja do Slovenského rozhlasu v Bratislave a nahral som s ním rozhovor do rozhlasového literárneho pásma o ňom a o jeho tvorbe. Nazval som ho “Chodím po zemi, hľadím k slnku”. A rád sa každoročne v lete vydávam spolu s Andrejom a s jeho i mojimi priateľmi na putovanie k dobrému duchu nášho kraja, načerpať síl a chuti do života. Chodíme po rodnej zemi a hľadíme k slnku. Už tradične sa začiatkom leta stretávame tiež v mojej rodnej chalupe v Zlatne v Tríbečskom pohorí pri blčiacej vatričke a spomienkach.
Emil Benčík