Zaujímavosti o referátoch
Černobyľ
06.05.2005
Ivan Mondočko
Reagovať
Príspevok
V tomto referáte som sa v podstare nedozvedel nič nová ale jedno je pravda bola to največšia ekologicvká katatrofa v Európe. Dá sa na internete alebo z iných zdrajov zahneť o Černobyľe nejaký dokumentárny film???
09.05.2005
ti jebe?
Reagovať
Re: Príspevok
si ucitel ci co more... take kokotiny zhanat. racej dajake porno...
09.05.2005
lol
Reagovať
LOLEC
Černobyľ
„V roku 1986 sa v našej krajine stali dve tragické udalosti - výbuch reaktora v černobyľskej jadrovej elektrárni a potopenie lode Admirál Nachimov. Prvú v tlači nazvali haváriou, druhú - katastrofou,“ píše vo svojej práci Ozvena Černobyľa študent Alexander Dajnenko. 26. apríla 1986 ešte málokto tušil, že je to presne naopak.
V ten deň krátko po polnoci - o 01.23 stredoeurópskeho času - vybuchol v dôsledku prehriatia štvrtý reaktor elektrárne. Zavinil to nedisciplinovaný personál, tvrdili sovietske úrady. Tak či onak v momente nehody boli všetci na svojom mieste a spolu s požiarnikmi robili, čo sa dalo. Ráno bol rozsah havárie jasnejší. Záchranné práce v tej chvíli sprevádzali zmätky - hlavný inžinier sa zrútil, niektorí ďalší členovia vedenia sa zavreli v chránených miestnostiach. Oveľa viac však bolo tých, ktorí pomáhali dobrovoľne a podľa najlepšieho svedomia. Dlho nevedeli, čomu sú vystavení - černobyľské dozimetre totiž neboli schopné také množstvo uniknutej radiácie zmerať. Príznaky choroby z ožiarenia sa prejavili vzápätí - záchranári však pracovali ďalej.
Ľjubov Sirotová žila s malým synom v Pripjati, 50-tisícovom meste vzdialenom 9 kilometrov od elektrárne. Spomína, že noc z 25. na 26. apríla bola veľmi teplá a jasná. Nemohla spať - išla sa preto nadýchať čerstvého nočného vzduchu. Ako jedna z mála videla nad Černobyľom vyšľahnúť prvé plamene. „Nikto nič nevedel,“ opakovala o tri roky neskôr. Tridsaťšesť hodín trvalo, než úrady občanov upozornili na nebezpečenstvo. Prečo potom v oficiálnom dokumente stálo, že „ráno 26. apríla nariadili obyvateľom pevne zavrieť okná a dvere a zdržovať sa v miestnosti“ a že „školy a škôlky boli zatvorené“?
26. apríla 1986 bola sobota. Ľudia v Pripjati chodili po ulici, jedli zmrzlinu, deti si máčali holé ruky v rádioaktívnej vode, tečúcej po chodníkoch. V jednom z prvých sovietskych dokumentárnych filmov o Černobyle sú zábery amatérskeho kameramana, istého Nazarenka. Jedna scéna je zvlášť vydarená - na ulici plnej žien v letných šatách a detí v kočíkoch sa náhle objavujú dve čudné pochmúrne postavy. Policajti majú na sebe krikľavé ochranné obleky, rukavice, helmy a tesne priliehajúce masky. Okoloidúci sa zastavuje v nemom úžase.
Až 29. apríla podala Rada ministrov ZSSR prvú oficiálnu informáciu o havárii. Tri dni po katastrofe. Deň po tom, ako zaznamenali zvýšenú radiáciu technici jadrovej elektrárne vo švédskom Forsmarku. Stanovisko rady ministrov, ktoré prečítal ráno nezúčastneným tónom televízny hlásateľ, malo štyri vety: „V černobyľskej jadrovej elektrárni sa stala nehoda a jeden z reaktorov bol poškodený. Boli prijaté opatrenia na eliminovanie následkov nehody. Postihnutým bola poskytnutá pomoc. Bola vytvorená vládna komisia.“
„V roku 1986 sa v našej krajine stali dve tragické udalosti - výbuch reaktora v černobyľskej jadrovej elektrárni a potopenie lode Admirál Nachimov. Prvú v tlači nazvali haváriou, druhú - katastrofou,“ píše vo svojej práci Ozvena Černobyľa študent Alexander Dajnenko. 26. apríla 1986 ešte málokto tušil, že je to presne naopak.
V ten deň krátko po polnoci - o 01.23 stredoeurópskeho času - vybuchol v dôsledku prehriatia štvrtý reaktor elektrárne. Zavinil to nedisciplinovaný personál, tvrdili sovietske úrady. Tak či onak v momente nehody boli všetci na svojom mieste a spolu s požiarnikmi robili, čo sa dalo. Ráno bol rozsah havárie jasnejší. Záchranné práce v tej chvíli sprevádzali zmätky - hlavný inžinier sa zrútil, niektorí ďalší členovia vedenia sa zavreli v chránených miestnostiach. Oveľa viac však bolo tých, ktorí pomáhali dobrovoľne a podľa najlepšieho svedomia. Dlho nevedeli, čomu sú vystavení - černobyľské dozimetre totiž neboli schopné také množstvo uniknutej radiácie zmerať. Príznaky choroby z ožiarenia sa prejavili vzápätí - záchranári však pracovali ďalej.
Ľjubov Sirotová žila s malým synom v Pripjati, 50-tisícovom meste vzdialenom 9 kilometrov od elektrárne. Spomína, že noc z 25. na 26. apríla bola veľmi teplá a jasná. Nemohla spať - išla sa preto nadýchať čerstvého nočného vzduchu. Ako jedna z mála videla nad Černobyľom vyšľahnúť prvé plamene. „Nikto nič nevedel,“ opakovala o tri roky neskôr. Tridsaťšesť hodín trvalo, než úrady občanov upozornili na nebezpečenstvo. Prečo potom v oficiálnom dokumente stálo, že „ráno 26. apríla nariadili obyvateľom pevne zavrieť okná a dvere a zdržovať sa v miestnosti“ a že „školy a škôlky boli zatvorené“?
26. apríla 1986 bola sobota. Ľudia v Pripjati chodili po ulici, jedli zmrzlinu, deti si máčali holé ruky v rádioaktívnej vode, tečúcej po chodníkoch. V jednom z prvých sovietskych dokumentárnych filmov o Černobyle sú zábery amatérskeho kameramana, istého Nazarenka. Jedna scéna je zvlášť vydarená - na ulici plnej žien v letných šatách a detí v kočíkoch sa náhle objavujú dve čudné pochmúrne postavy. Policajti majú na sebe krikľavé ochranné obleky, rukavice, helmy a tesne priliehajúce masky. Okoloidúci sa zastavuje v nemom úžase.
Až 29. apríla podala Rada ministrov ZSSR prvú oficiálnu informáciu o havárii. Tri dni po katastrofe. Deň po tom, ako zaznamenali zvýšenú radiáciu technici jadrovej elektrárne vo švédskom Forsmarku. Stanovisko rady ministrov, ktoré prečítal ráno nezúčastneným tónom televízny hlásateľ, malo štyri vety: „V černobyľskej jadrovej elektrárni sa stala nehoda a jeden z reaktorov bol poškodený. Boli prijaté opatrenia na eliminovanie následkov nehody. Postihnutým bola poskytnutá pomoc. Bola vytvorená vládna komisia.“