Literárny dvojtýždenník (1/2013) priniesol rozhovor s publicistom, spisovateľom a dlhoročným autorom, redaktorom a šéfredaktorom literárno-dramatického vysielania Slovenského rozhlasu Emilom Benčíkom, ktorý sa 20.januára dožíva osemdesiat rokov. Z jeho iniciatívy a pod jeho vedením vysielal rozhlas sedemnásť rokov prvý rodinný seriál Čo nového Bielikovci a etabloval v rozhlase nový žáner fíčer. On sám za štyridsať rokov autorskej spolupráce s rozhlasom vytvoril vyše päťdesiat fíčrov a viac než dvesto literárnych, dramatických, umelecko-publicistických i humoristicko-satirických rozhlasových pásiem, scénok a poviedok. Najväčší ohlas vzbudil jeho rozhlasový seriál a o Alexandrovi Dubčekovi Prvý muž Pražskej jari, ktorý vyšiel aj na zvukových nosičoch a tiež historické fíčrové cykly o Slovenskom národnom povstaní Dies veritatis-Deň pravdy, o tragédii slovenských Židov Život a smrť s Dávidovou hviezdou, o druhej svetovej vojne a vzburách proti totalitnému režimu Hlavou proti múru i o nežnej revolúcii a odchode bezmocných mocných Keď prišlo na lámanie chleba. Ako prvý autor získal cenu V. Zamarovského za rozhlasovú tvorbu a Zlatú medailu spoločnosti Alexandra Dubčeka. Emil Benčík je aj literárne činný. Je autorom knihy „zbožných a bezbožných“ poviedok Rebrík do neba a knihy Králi ducha o posledných chvíľach života troch slovenských „kráľov ducha“ – Janka Kráľa, Vajanského a Hviezdoslava. Toto dielo bolo ocenené prestížnou cenou Egona Ervína Kischa za literatúru faktu.

Literatúra faktu patrí v posledných rokoch k najčítanejším a najobľúbenejším literárnym žánrom a získava si stále nových priaznivcov. Hovorilo sa o tom, aj na nedávnom stretnutí českých a slovenských autorov literatúry faktu na zámku v českom Letohrade. Pri tejto príležitosti Klub českých a Klub slovenských spisovateľov literatúry faktu udeľuje cenu Egona Erwina Kischa za najlepšie diela v minulom roku. Prestížnou medzinárodnou Cenou E. E.Kischa za rok 2010 bol poctený aj Emil Benčík za dielo Králi ducha o živote a smrti troch slovenských "kráľov ducha" - Janka Kráľa, Vajanského a Hviezdoslava. Mimochodom, kniha Králi ducha bola nominovaná aj do ankety o najlepšiu knihu troch regiónov Slovenska - Liptova, Oravy a Záhoria, ktoré sú spojené so životom Janka Kráľa, S.H. Vajanského a P.O. Hviezdoslava. I to svedčí o tom, že o takéto diela je záujem čitateľov a dobré knihy sa nemusia báť o svoju budúcnosť.

Emil Benčík: Králi ducha
Eben-Libellus, Bratislava, 2010
Naši literárni klasici nemali ľahký údel. Za života, ani po smrti. Po smrti aj preto, lebo sme ich postavili na piedestál, stali sa nedotknuteľní - a zaradili sme ich do povinného čítania. A čo je povinné, nebýva obľúbené. Sú akoby modly na oltári. Za života si zasa veľa vytrpeli za svoje názory a činy, museli odolávať neprajnej vrchnosti, prenasledovali ich. A neraz treli aj biedu.
Na úlohu priblížiť čitateľom život troch popredných slovenských spisovateľov, básnikov a buditeľov sa podujal Emil Benčík vo svojej novej knihe pod názvom Králi ducha. Predchádzajúcu, Rebrík do neba, ladil na veselo. Je to zbierka poviedok, ktoré poskytujú zväčša nevtieravú, ale často až bujarú kultúrnu a kultivovanú zábavu. Táto druhá je pravým opakom. Maľovaná je tmavými farbami. Rekonštruuje čierne dni v živote troch našich literárnych velikánov – Janka Kráľa, Svetozára Hurbana Vajanského a Pavla Országha Hviezdoslava.
V ďalšom príbehu si Benčík berie pod lupu Vajanského v období, keď si musel odsedieť rok vo väznici.
Námetom tretieho príbehu je Hviezdoslavov posledný deň života. Smrteľne chorý básnik bilancuje svoj život, zamýšľa sa nad osudom svojej tvorby.
Emil Benčík dlhé roky pracoval v rozhlase ako literárny redaktor i autor. Písal literárne, dramatické a umelecko-dokumentárne pásma, seriály fíčrov i rozhlasové hry. Ani v Kráľoch ducha nezaprie v sebe rozhlasového tvorcu. V knihe mapuje život svojich protagonistov, ale vyberá si z neho len určité dramatické úseky – u Kráľa je to rozjímanie nad hrobom, u Vajanského obdobie jeho väzenia, u Hviezdoslava posledný deň života a „účtovanie“ so životom a tvorbou. To mu umožňuje podávať dej v dramatickej skratke a predostrieť čitateľom rozhodujúce chvíle ich životnej púte.
V Kráľoch ducha, podobne, ako v rozhlasovej tvorbe, sa Benčíkov dej odvíja v niekoľkých rozprávačských rovinách. To mu umožnilo vytvoriť pôsobivý umelecký obraz. Znásobuje ho ešte iná rozhlasová skúsenosť: autor váži svoje slová. Jeho dialógy sú stručné a posúvajú dej dopredu. Ani v opisných pasážach neplytvá slovami, no neochudobňujú jazyk. Naopak, autor často ohromuje svojimi prenikavými postrehmi, metaforami, epitetami, prirovnaniami.
Kniha Králi ducha predstavuje troch našich velikánov ako ľudí so svojimi každodennými i nekaždodennými peripetiami, ktorí často museli vybojovávať ťažké zápasy, víťazili i prehrávali. Dielo je doplnené dobovými fotografiami Králi ducha majú aj zvukovú podobu, na CD nosiči vyšli spolu s predchádzajúcim knižným opusom Emila Benčíka Rebrík do neba, zbierkou poviedok, ktoré poskytujú aj nevtieravú kultivovanú zábavu.

LADISLAV ŠVIHRAN, spisovateľ a publicista

(Knižná revue č 25., 8. decembra. 2010)

Emil Benčík: Králi ducha
Eben-Libellus, Bratislava, 2010
Naši literárni klasici nemali ľahký údel. Za života, ani po smrti. Po smrti aj preto, lebo sme ich postavili na piedestál, stali sa nedotknuteľní - a zaradili sme ich do povinného čítania. A čo je povinné, nebýva obľúbené. Sú akoby modly na oltári. Za života si zasa veľa vytrpeli za svoje názory a činy, museli odolávať neprajnej vrchnosti, prenasledovali ich. A neraz treli aj biedu.
Na úlohu priblížiť čitateľom život troch popredných slovenských spisovateľov, básnikov a buditeľov sa podujal Emil Benčík vo svojej novej knihe pod názvom Králi ducha. Predchádzajúcu, Rebrík do neba, ladil na veselo. Je to zbierka poviedok, ktoré poskytujú zväčša nevtieravú, ale často až bujarú kultúrnu a kultivovanú zábavu. Táto druhá je pravým opakom. Maľovaná je tmavými farbami. Rekonštruuje čierne dni v živote troch našich literárnych velikánov – Janka Kráľa, Svetozára Hurbana Vajanského a Pavla Országha Hviezdoslava.
V ďalšom príbehu si Benčík berie pod lupu Vajanského v období, keď si musel odsedieť rok vo väznici.
Námetom tretieho príbehu je Hviezdoslavov posledný deň života. Smrteľne chorý básnik bilancuje svoj život, zamýšľa sa nad osudom svojej tvorby.
Emil Benčík dlhé roky pracoval v rozhlase ako literárny redaktor i autor. Písal literárne, dramatické a umelecko-dokumentárne pásma, seriály fíčrov i rozhlasové hry. Ani v Kráľoch ducha nezaprie v sebe rozhlasového tvorcu. V knihe mapuje život svojich protagonistov, ale vyberá si z neho len určité dramatické úseky – u Kráľa je to rozjímanie nad hrobom, u Vajanského obdobie jeho väzenia, u Hviezdoslava posledný deň života a „účtovanie“ so životom a tvorbou. To mu umožňuje podávať dej v dramatickej skratke a predostrieť čitateľom rozhodujúce chvíle ich životnej púte.
V Kráľoch ducha, podobne, ako v rozhlasovej tvorbe, sa Benčíkov dej odvíja v niekoľkých rozprávačských rovinách. To mu umožnilo vytvoriť pôsobivý umelecký obraz. Znásobuje ho ešte iná rozhlasová skúsenosť: autor váži svoje slová. Jeho dialógy sú stručné a posúvajú dej dopredu. Ani v opisných pasážach neplytvá slovami, no neochudobňujú jazyk. Naopak, autor často ohromuje svojimi prenikavými postrehmi, metaforami, epitetami, prirovnaniami.
Kniha Králi ducha predstavuje troch našich velikánov ako ľudí so svojimi každodennými i nekaždodennými peripetiami, ktorí často museli vybojovávať ťažké zápasy, víťazili i prehrávali. Dielo je doplnené dobovými fotografiami Králi ducha majú aj zvukovú podobu, na CD nosiči vyšli spolu s predchádzajúcim knižným opusom Emila Benčíka Rebrík do neba, zbierkou poviedok, ktoré poskytujú aj nevtieravú kultivovanú zábavu.

LADISLAV ŠVIHRAN, spisovateľ a publicista

(Knižná revue č 25., 8. decembra. 2010)

Zvukovú nahrávku rozhovoru s Emilom Benčíkom v rozhlasovej relácii Takí sú rozhlasáci si môžete vypočuť na Google – Takí sú rozhlasáci: Emil Benčík /Slovenský rozhlas/spustiť zvukový záznam.
Videonahrávku s Emilom Benčíkom v televíznej relácii Elixír si môžete pozrieť na Google –Elixír/STV2/videoarchív/Elixír 30.01.2010, spustiť videonahrávku.

Dobrá a poctivá próza
Emil Benčík: REBRÍK DO NEBA

Autor poviedkovej zbierky Rebrík do neba Emil Benčík sa vo svojej vyše tristostránkovej knihe poviedok prezentuje ako zrelý prozaik, ktorý z formálnej i obsahovej stránky ovláda všetky atribúty a náležitosti klasického poviedkového žánru, ako hutnosť, stručnosť príbehu s dôrazom na jeho vonkajšiu i vnútornú dramatičnosť, so zreteľom na jeho dynamickú výstavbu a psychologickú presvedčivosť. Takmer dôsledne sa pridŕža základného pravidla krátkej epiky – povedať veľa málo slovami. Tejto zásade podriaďuje kompozíciu svojich poviedok, aj ich jazykovo-štylistickú štruktúru. Jeho zbierka poviedok upútava už svojou tematickou pestrosťou i vnútornou členitosťou tém. V nich sa významne uplatňuje živý, odpočúvaný a patrične diferencovaný jazyk postáv. Svieže a presvedčivé dialógy sú prevažne hlavnými charakterotvornými piliermi celého deja. V nich autor zručne uplatňuje aj očividné skúsenosti z mnohoročnej rozhlasovej tvorby a, pravdaže, pritom čerpá aj z fondu osobných skúseností, zážitkov a spomienok.
V opisných častiach zasa pestro a nekonvenčne čerpá z poetického arzenálu, jeho poetizmy prijateľne lyrizujú text, neretardujú ho, nadmerne nezaťažujú na úkor jeho epickej dynamiky. V tejto striedmej lyrike a v miere jej použitia vidím jednu z najcennejších oživujúcich vlastností Benčíkovej prózy. Čitateľ ju vníma ako náprotivok udržujúci rovnováhu medzi lyrizáciou a naturalizáciou príbehu. Pritom načim zdôrazniť, že aj v zrelých ľúbostných príbehoch má krehká erotika prednosť pred hrubozrnným sexom. Autor sa nepúšťa do módnych avantúr vedúcich k samoúčelným naturalizmom a vulgárnostiam presahujúcim úctu k dobrému vkusu.
Navyše je hádam vhodné pripomenúť, že autor sa viac-menej úspešne pokúša udržiavať tradičný vzťah medzi etickým a estetickým, aj keď v niektorých poviedkach z prísneho hľadiska „tancuje na ostrí noža“.
Zo súhrnného hodnotiaceho hľadiska možno vyzdvihnúť, že Emil Benčík sa vo svojej zbierke Rebrík do neba prejavil ako nonšalantný a kultivovaný rozprávač, a takto sa vo svojich najlepších poviedkach približuje k šikulovskému rozprávačskému fenoménu. Svoj realistický žánrový diapazón rozširuje od feérie až k humoreske a burleske a nie je mu cudzia ani anekdota, duchaplná irónia, či sebairónia. Jeho poviedkam nemožno uprieť čitateľskú príťažlivosť, oddychovú ľahkosť a ústretovosť k frekventovanému čitateľskému vkusu, no nemožno mu pritom vyčítať lacnú atraktivitu, povrchnosť, vyprázdnenosť a ľudskú odcudzenosť. A to nie je na pozadí súčasnej porovnateľnej prozaickej tvorby málo. Skrátka, Benčíkove poviedky neokázalo pritakávajú nedeformovanej a optimistickej ľudskosti
(Literárny (dvoj) týždenník 1-2/2009)
Andrej Chudoba