je sice pekne usmievat sa na pacienta,ale ked je sestra sama na 28 ludi,nema cas ani ist na toaletu a ku koncu sluzby zisti,ze vlastne nemala cas ani obedovat.Bohuzial reformy ,ktore sa robia v dnesnej dobe sice hlasaju osobny pristup k pacientovi,ale vlastne sestra nema cas na nic.Ked to porovnam,ked som zacala pracovat pred 18 rokmi a teraz,tak mi je do placu.Uz nie sme sestry,ktorim pacient doveruje a rad sa s nimi porozprava,uz sme pomalicky administrativne pracovnicky v sesterskych uniformach,lebo kazdeho zaujima sesterska dokumentacia,ci je spravne vedena a nie spokojnost pacienta.Neviem si predstavit,ze by som zmenila zamestnanie,ale pri tychto reformach ma uz praca neuspokojuje ,tak ako pred par rokmi.Je to smutne ,ale je to tak.....a ako sa pise v teorii osetrovatelstva,len sestra ktora ma uspokojene vsetky potreby dokaze uspokojovat v plnej miere aj potreby pacienta.Nad touto vetou by sa mal niekto kompetentny zamysliet a potom mozeme rozdavat usmevy.Ved sa staci pozriet len k nasim najblizsim susedom,ako to tam funguje..........tam ma sestra urcite postavenie v spolocnosti

Úsmev v akejkoľvek pomáhajúcej profesii je nepochybne dôležitý. No základ je podľa mňa autenticita v prejavovaní vlastných emócií. On taký naučený americký úsmev môže byť niekedy horší. Neuprimný úsmev je totiž na mimike poznať a to môže oslabit dôveru voči zdravotníkovi. A hlavne, čo robiť, ak je situácia v ktorej sa pacient nachádza priliš tragická na to, aby sme sa usmievali? Ale ak to situacia dovoľuje, usmievajme sa koľko nam hrdlo ráči, lebo usmev je jedna z najpríjemnejších nozokomiálnych nákaz :-)