V jedno krásne slnečné nedeľné ráno, presne 28.2.1993, keď sa ľudia stereotypne ponáhľali z kostola do kostola, zaklopal o1250 na okno svidníckej nemocnice bocian.
V tenkej bielučkej perinke priniesol bezbranné dieťatko -mňa. Keďže som bol strašne vychudnutý, tak mi všetci počítali rebrá bolo ich presne 24. Práve preto som bol stredobodom pozornosti. To sa však už teraz nedá povedať, pretože máme doma aj štvornohého priateľa - fenku zlatého retievera, ktorá si vyžaduje veľa pozornosti.
Ako dieťa som bol veľmi pokojný a slušný, ale vďaka mojej sestričke sa zo mňa stal živan. Práve ona ma naučila všetky šibalstvá a nezbednosti. No keď mi dedko pripravil nastrúhanú mrkvičku s cukrom, tak som sa hneď upokojil a vyzeral som ako baránok. Ale aj napriek tejto chuti som najradšej jedol čokoládu, cukríky, v nich by som aj spal.
Ako čas bežal dupačky mi už boli tesné, a tak som bol pripravený na spoznávanie nových, vecí a priateľov. V škôlke som strávil pekné detstvo.
Ako každý prvák aj ja som sa strašne tešil do školy. No netrvalo to dlho. Zo začiatku som bol šikovný a rýchlo som sa učil, rád som objavoval a skúmal nové veci, ale potom ma to začínalo nudiť. Naj viac ma zaujímali a do teraz zaujímajú zvieratká a prírodovedné predmety.
V súčasnosti som žiakom ôsmeho ročníka na Spojenej škole vo Svidníku a to, čím budem, je vo hviezdach. Ale určite viem, že chcem pokračovať v štúdiu na strednej a potom na vysokej škole. Rád by som v živote niečo dosiahol.