Vysmieva sa jej cnosti a posiela ju s výsmechom do kláštora. Ostatní sú tiež presvedčení o chorobe princa a rozhodnú sa poslať ho preč z kráľovstva - do Anglicka.
Vo veľkej sieni na hrade je pripravené predstavenie.
Herci začali Nemohru. Na scéne ležal spiaci muž, ktorého iný muž usmrtil nakvapkaním jedu do ucha. Žena mŕtveho plače, vrah ju utešuje, až nakoniec prijíma jeho lásku. Herci po tomto prológu zopakovali hru vo veršoch. Kráľ, veľmi bledý, sa odrazu postavil a tackavo opustil miestnosť. Hamlet je spokojný, to čo videl, potvrdilo slová Ducha. Už si je istý, že vrahom jeho otca je Claudius. I Horatius, ktorý mal za úlohu sledovať správanie kráľa počas hry, sa presvedčil, že kráľ je vrahom.
Hamlet je v spoločnosti svojich priateľov normálny, šialenstvo predstiera iba pred strýkom, matkou a ich blízkymi. Pod vplyvom divadelnej hry, takej podobnej činu, ktorý spáchal, hovorí:
"Môj ohavný hriech volá do neba!
Je na ňom starodávne prekliatie
- za bratovraždu! Nemôžem sa modliť,
bár po tom túžim, bár by som to chcel.
Hriech mocnejší je ako úmysel a
ako človek, čo dvom pánom slúžil,
len váham, komu prv mám vyhovieť,
a oboch zanedbávam. Keby táto
prekliata ruka od bratovej krvi
zhrubla, niet toľko dažďa na nebi,
čo zmije ju. A čomu slúži milosť?
Len hriechu podívať sa do očí.
A motlitba má dvojnásobnú moc:
Buď chráni nás pred pádom, a ak sme padli,
vykupuje nás. Nesmiem vešať hlavu...
Zhrešil som. Bože, aká modlitba
ma spasí? Odpusť, že som podlo vraždil.
To nie je možné. Dosiaľ teším sa
tým výdobytkom, pre ktoré som vraždil,
korune, splneným snom, kráľovnej.
Dostanem milosť, ak sa nevzdám hriechu?"
Do miestnosti, v ktorej sedí zamyslený Claudius, vstúpi Hamlet. Vytasil meč a je v pokušení bodnúť nič netušiaceho kráľa, aby tak pomstil smrť svojho otca. Zaváhal, ale potom potichu odišiel. Nechcel sa stať vrahom. Rozhodol sa navštíviť matku, ktorá poňho poslala. Kráľovná sa dohodla s Poloniom, žu mu dovolí schovať sa za závesom, aby sa stal svedkom jej rozhovoru so synom. Rozhodla sa dohovoriť princovi a presvedčiť ho, aby sa zmenil. Hamlet si pamätal slová Ducha, aby matku ušetril a neubližoval jej. Rozhodol sa, že jej neublíži mečom, ale bude ju trápiť slovami a rečami. Kráľovná bola pohoršená Hamletovým správaním a jeho výčitkami. Zrazu sa záves pohol a Hamlet doň zabodol svoju zbraň. Spoza ťažkého závesu vypadla pod Hamletove nohy Poloniova mŕtvola. Matka sa zhrozila:
"- Aký to nerozvážny čin!
HAMLET: Tak ako zabiť kráľa, milá mať, a jeho brata za muža si vziať."
Matka nemohla uveriť vlastným ušiam.