Bolo to spôsobené najmä tým, že due diligence je na Slovensku ešte stále považovaný skôr za súčasť rozhodovania investorov pred privatizáciou a nie za súčasť bežnej obchodnej praxe. Ciele programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky po voľbách v roku 1994 boli v oblasti privatizácie deklarované princípmi urýchlenia procesu, vytváraním vlastníckych štruktúr s významným podielom domácich podnikateľov a zamestnancov privatizovaných podnikov.(1) Vláda preto uprednostňovala priame predaje, s využitím splátkových foriem predaja majetku štátnych podnikov a organizácií. Nepresadzoval sa princíp súťaživosti a vláda neodpredávala majetok štátu za najvyššiu ponúknutú cenu. Odôvodnením bolo, že dôležitejšie ako vysoká cena je, aby budúci majiteľ rozvíjal podnik ďalej a investoval doňho finančné prostriedky. Prax ale ukázala, že tak, ako si investori, prevažne z domáceho prostredia neoverovali situáciu v kupovaných spoločnostiach, neoverovala si ani vláda zámery a pozadie týchto podnikateľských subjektov. V tomto čase veľká časť kompetencií prešla na Fond národného majetku, ktorý tak získal možnosť zneprehľadniť privatizáciu, ignoroval rozhodnutia Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku a zvýhodňoval nadobúdateľov štátnych podnikov nielen počas procesu privatizácie, ale aj pri stanovení kúpnych cien a platobných podmienok. Hoci je due diligence primárne určený pre investorov, aby mohli reálne ohodnotiť podnik, do ktorého chcú investovať, na Slovensku v tomto období nebol potrebný. Majetok štátu v hodnote 109,2 mld. Sk bol totiž odpredaný len za 30,7 mld. Sk, čo bolo pre investorov výhodné. Due diligence by však v tomto období mohol ochrániť naopak predávajúceho, teda štát, proti nízkym cenám, ktoré nadobúdatelia ponúkali. Vyriešiť tento problém mohla zmena legislatívy a nezávislí privatizační poradcovia, ktorí by dohliadali na celý proces privatizácie. Štandardnou úlohou poradcov totiž je nielen hodnotenie ponúk od potenciálnych investorov, ale ešte pred zverejnením privatizačných kritérií aj vykonanie due diligence v odpredávanom podniku. Na jeho základe potom rozhodujú o najvhodnejšom spôsobe odpredaja, o podiely, ktorý by mal štát v podniku odpredať, podmienkach odpredaja a taktiež o očakávanej cene. V tomto období sa však kúpna cena stanovila dohodou medzi Fondom národného majetku a nadobúdateľom a bola vo väčšine prípadov nižšia ako bilančné ocenenie. Problémom bol aj fakt, že menej ako 1/5 podnikov bola odpredaná vo verejnej súťaži, zatiaľ čo ostatné priamym predajom. Na zmenu totiž neexistovala politická vôľa.