Úvod
Keď sa investor rozhodne odkúpiť spoločnosť alebo do nej investovať svoje finančné prostriedky, vždy sa vystavuje riziku. Hoci spoločnosť na prvý pohľad vyzerá zdravá, vykazuje zisky a skladba jej aktív či cash flow pôsobia dôveryhodným dojmom, existuje množstvo spôsobov ako takéto „čísla“ získať aj pri spoločnosti, ktorej hospodárenie v skutočnosti nie je také úspešné. Aby sa investor ubránil riziku alebo ho znížil na minimum, mal by sa pred konečným rozhodnutím dohodnúť s predajcom o vykonaní hĺbkového auditu, teda due diligence v spoločnosti.
Due dililgence, teda finančná, právna a podnikateľská hĺbková analýza sa na Slovensku zatiaľ nestala bežnou súčasťou podnikateľskej praxe. Slovenskí podnikatelia nevyužívajú túto možnosť, aby si preverili svojich obchodných partnerov, v takej miere ako zahraničné subjekty. Je to spôsobené nielen tým, že Slovensko je transformujúcou sa ekonomikou, ale aj tým, že due diligence priniesla do slovenskej praxe až privatizácia s účasťou zahraničných investorov.
V tejto práci rozoberieme históriu due diligence na Slovensku, dôvody, pre ktoré spoločnosti podstupujú due diligence a priebeh privatizácie vo významných slovenských podnikoch. Zameriame sa na to, ako prebieha due diligence a aké sú možnosti rozvoja tejto oblasti v slovenských podmienkach.
V súčasnosti je due diligence súčasťou služieb všetkých veľkých audítorských spoločností na Slovensku, ale zatiaľ neexistujú firmy, ktoré by sa venovali len tejto oblasti. Zatiaľ nenastala situácia, aby táto oblasť dokázala zabezpečiť existenciu audítorskej spoločnosti.
Skôr ako sa pre due diligence investor rozhodne, mal by mať o spoločnosť skutočný záujem, nakoľko náklady na vykonanie takéhoto auditu sú vysoké. V slovenskej praxi trvajú previerky due diligence minimálne mesiac. Investor by sa mal rozhodnúť pre silnú a skúsenú audítorskú spoločnosť, ktorej dôveruje a ktorá nemá žiadny vzťah k podniku, ktorý sa chystá odkúpiť. Investor sa totiž bude nakoniec rozhodovať podľa výsledkov due diligence a audítorskej správy a dôveryhodnosť v tomto prípade nenahradí ani nízka cena. Hoci sú z praxe známe prípady, kedy audítor podviedol klienta a ten na základe jeho odporúčaní prišiel o milióny dolárov, vo všeobecnosti sa dá na správy audítorskych spoločností spoľahnúť.

História a predpoklady rozvoja due diligence na Slovensku
Rozvoj due diligence na Slovensku úzko súvisí s rozvojom ekonomiky a zmenami na politickej scéne.

Bolo to spôsobené najmä tým, že due diligence je na Slovensku ešte stále považovaný skôr za súčasť rozhodovania investorov pred privatizáciou a nie za súčasť bežnej obchodnej praxe. Ciele programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky po voľbách v roku 1994 boli v oblasti privatizácie deklarované princípmi urýchlenia procesu, vytváraním vlastníckych štruktúr s významným podielom domácich podnikateľov a zamestnancov privatizovaných podnikov.(1) Vláda preto uprednostňovala priame predaje, s využitím splátkových foriem predaja majetku štátnych podnikov a organizácií. Nepresadzoval sa princíp súťaživosti a vláda neodpredávala majetok štátu za najvyššiu ponúknutú cenu. Odôvodnením bolo, že dôležitejšie ako vysoká cena je, aby budúci majiteľ rozvíjal podnik ďalej a investoval doňho finančné prostriedky. Prax ale ukázala, že tak, ako si investori, prevažne z domáceho prostredia neoverovali situáciu v kupovaných spoločnostiach, neoverovala si ani vláda zámery a pozadie týchto podnikateľských subjektov. V tomto čase veľká časť kompetencií prešla na Fond národného majetku, ktorý tak získal možnosť zneprehľadniť privatizáciu, ignoroval rozhodnutia Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku a zvýhodňoval nadobúdateľov štátnych podnikov nielen počas procesu privatizácie, ale aj pri stanovení kúpnych cien a platobných podmienok. Hoci je due diligence primárne určený pre investorov, aby mohli reálne ohodnotiť podnik, do ktorého chcú investovať, na Slovensku v tomto období nebol potrebný. Majetok štátu v hodnote 109,2 mld. Sk bol totiž odpredaný len za 30,7 mld. Sk, čo bolo pre investorov výhodné. Due diligence by však v tomto období mohol ochrániť naopak predávajúceho, teda štát, proti nízkym cenám, ktoré nadobúdatelia ponúkali. Vyriešiť tento problém mohla zmena legislatívy a nezávislí privatizační poradcovia, ktorí by dohliadali na celý proces privatizácie. Štandardnou úlohou poradcov totiž je nielen hodnotenie ponúk od potenciálnych investorov, ale ešte pred zverejnením privatizačných kritérií aj vykonanie due diligence v odpredávanom podniku. Na jeho základe potom rozhodujú o najvhodnejšom spôsobe odpredaja, o podiely, ktorý by mal štát v podniku odpredať, podmienkach odpredaja a taktiež o očakávanej cene. V tomto období sa však kúpna cena stanovila dohodou medzi Fondom národného majetku a nadobúdateľom a bola vo väčšine prípadov nižšia ako bilančné ocenenie. Problémom bol aj fakt, že menej ako 1/5 podnikov bola odpredaná vo verejnej súťaži, zatiaľ čo ostatné priamym predajom. Na zmenu totiž neexistovala politická vôľa.

Due diligence v slovenských podmienkach
Táto situácia si vyžiadala zmenu, ktorá prišla až v roku 1998, nástupom novej vlády, zmenami privatizačných zákonov a vedenia Fondu národného majetku. Až vtedy vznikla pôda pre rozvoj due diligence. Od roku 1998 sa totiž proces privatizácie stal otvoreným a do verejných súťaží a privatizácie sa tak mohli zapojiť nielen vybrané skupiny domácich investorov, ale aj spoločnosti zo zahraničia. Pre ne je due diligence neodmysliteľnou súčasťou investovania. Je totiž spôsobom ako zistiť, v akom stave sa v skutočnosti nachádza odpredávaná spoločnosť. Z účtovných výkazov, výročných správ a prehľadov cash flow síce investor získa počiatočné informácie, ale v procese due diligence sa dostane ku všetkým podkladom a materiálom, na základe ktorých sa môže zodpovedne rozhodnúť, či do projektu vstúpi alebo nie. Nie všetky informácie uvedené v oficiálnych účtovných výkazoch totiž musia zodpovedať skutočnému stavu spoločnosti.
Od roku 1998 je proces privatizácie transparentnejší, hoci nemožno tvrdiť, že bezproblémový. Po rozhodnutí o privatizácii vláda vyhlásila najskôr výberové konanie na privatizačného poradcu, ktorého úlohou bolo dohliadať na kompletný proces privatizácie a pomáhať k tomu, aby privatizácia prispela nielen k čo najväčším príjmom do štátneho rozpočtu, ale aj k ďalšiemu rozvoju odvetvia. Poradca je vyberaný na základe výberového konania, pričom ponuka je zverejnená minimálne 2 krát v celosvetových ekonomických denníkoch. Hoci ponuky poradcovia vypracovávajú v dvoch jazykoch, pre rozhodovanie slovenských orgánov je ešte stále rozhodujúca ponuka vypracovaná v slovenčine. Poradcami sú často medzinárodné audítorské a poradenské spoločnosti, ktoré v procese zastupuje jeden predstaviteľ.
Jednotliví investori podávali svoje nezáväzné ponuky a projekty, na základe ktorých potom ministerstvo, v ktorého správe sa majetok nachádzal, rozhodovalo o tom, ktorí investori dostanú možnosť vykonať v spoločnosti due diligence. Hoci konečné kritériá na výber víťaza tendra sú známe, kritériá, podľa ktorých povoľovali vykonanie due diligence ministerstvá, FNM a Národná banka Slovenska, ktorá má toto právo v prípade bánk, nie sú známe. Podľa vyjadrenia hovorcu Národnej banky Slovenska Jána Ondu v osobnom rozhovore nie je možné tieto kritériá zverejniť, nakoľko by znemožnili dokončiť proces privatizácie.(2) „O due diligence v bankách rozhoduje NBS na základe stability investora, jeho zázemia, dôveryhodnosti a ďalších komplexných kritérií. Nemôžeme pripustiť, aby sa tohto procesu zúčastnili všetci záujemcovia, aj z toho dôvodu, že niektorí by získané informácie potenciálne mohli zneužiť vo svoj prospech v konkurenčnom boji.

Kritériá nemôžeme zverejniť aj preto, že by sa jednotlivé spoločnosti mohli odvolať a zaujímať sa o dôvody, prečo ich nepovažujeme za stabilnú či dôveryhodnú spoločnosť,“ povedal Onda. Môže to teda vyzerať, že o vykonaní due diligence opäť rozhoduje úzky okruh ľudí, ktorí majú možnosť proces privatizácie ovplyvniť. Aj z tohto dôvodu je prítomný privatizačný poradca, ktorého úlohou je byť poradným orgánom a stanovuje kritériá, ktoré nemajú nikoho diskriminovať, ale na druhej strane majú znemožniť zneužitie due diligence. Počas tohto procesu sa totiž investor dostane ku všetkým informáciám o spoločnosti. V prípade bánk teda spozná ich portfólio, stratégiu podnikania, investičné zámery, skladbu aktív a pasív a ďalšie informácie podliehajúce obchodnému a bankovému tajomstvu. „Počas due diligence majú investori prístup k oveľa väčšiemu množstvu informácií ako napr. zamestnanci NBS počas bankového dohľadu. Môžu si tak vytvoriť obraz nielen o tom, v akom stave banka je, ale aj o tom, ako by jej mohli „ukrojiť“ časť trhu,“ povedal Onda o problematike due diligence v procese privatizácie slovenských bánk. NBS bola totiž často kritizovaná kvôli procesu privatizácie Poštovej banky a Banky Slovakia. Zo šiestich záujemcov o investovanie totiž možnosť vykonať audit v Banke Slovakia dostala len rakúska Meinl Bank a v prípade Poštovej banky zo šiestich investorov dostali povolenie na vykonanie due diligence štyria, jedna zo spoločností však na poslednú chvíľu z tendra vystúpila.(3) V oboch prípadoch obišli naprázdno aj silné slovenské finančné skupiny ako J&T a Slávia Capital. Je možné, že v tomto prípade nepovažovala NBS za vhodné poskytnúť prístup k dôverným informáciám spoločnostiam, ktoré sú známe svojimi priebojnými praktikami. Druhým dôvodom môže byť, že NBS nemala záujem, aby tieto spoločnosti získali kontrolu nad niektorou zo slovenských bánk. Hoci neexistuje možnosť, aby sa proti rozhodnutiu NBS odvolal potenciálny investor, môže sa odvolať privatizovaná spoločnosť. Nad touto možnosťou uvažovala spoločnosť Slávia Capital v prípade Banky Slovakia, nakoniec však od tohto rozhodnutia odstúpila. Ako prebiehal proces privatizácie slovenských bánk je možné vidieť na príklade Slovenskej sporiteľne.(11) Podľa Š. Mája, podpredsedu predstavenstva Slovenskej sporiteľne, tento proces prebiehal v dvoch fázach. V prvej fáze, ktorá trvala tri týždne, investori získali prístup ku všetkým dokumentom o banke. Investori študovali dokumenty postupne, každý záujemca mal na to jeden týždeň a ich poradie určil privatizačný poradca vlády.
V druhej fáze mali investori možnosť stretnúť a konzultovať svoje postrehy s predstaviteľmi banky.

Predstavitelia banky urobili každému investorovi prezentáciu o histórii banky, o jej súčasnosti a o stratégii banky do roku 2005. Majoritný podiel Slovenskej sporiteľne predávalo Ministerstvo financií SR a počas privatizácie si vyžiadalo potrebné informácie od jednotlivých záujemcov o privatizáciu sporiteľne. Museli poskytnúť informácie o svojej finančnej sile, strategických cieľoch a o tom, ako chcú prostredníctvom Slovenskej sporiteľne na Slovensku podnikať.(11)
Proces due diligence hrá kľúčovú úlohu pri privatizácii nielen bánk ale aj priemyselných podnikov. Mnohí investori síce z procesu privatizácie odchádzajú kvôli nemožnosti vykonať due diligence, no väčšina odíde až po vykonaní tohto hĺbkového auditu. Z toho vyplýva, že slovenské spoločnosti sú často v horšom stave, ako vyplýva z ponúk a informačných memoránd, ktoré vyprácováva privatizačný poradca pre investorov na začiatku procesu privatizácie. Ďalším z dopadov due diligence je, že potenciálni investori často znížia ponúkanú cenu alebo zmenia ostatné podmienky privatizácie oproti nezáväznej ponuke, ktorú podali ešte pred vykonaním auditu. Existujú však v histórii privatizácie na Slovensku aj príklady, kedy sa počas procesu výberu investora nevykonala due diligence, čo nakoniec spôsobilo problémy pri podpisovaní privatizačnej zmluvy. Ide napríklad o privatizáciu prešovských Solivarov v roku 2001. Predseda predstavenstva FK Investu, investora vybraného na základe výberového konania, vtedy povedal: „Suma, ktorú sme za Solivary ponúkli, nie je malá a preto chceme vedieť, čo vlastne kupujeme. Podľa toho aj definitívne upravíme cenu.“.(4) Hoci vtedy svojím vyhlásením vyvolal polemiku o tom, či existuje aj možnosť, že by cenu po due diligence zvýšili v prípade, že „podnik je v lepšom stave, ako sme si mysleli, cena bude vyššia.“ Aj napriek týmto vyhláseniam FNM audit povoliť nechcel a odôvodňoval to vyjadrením „ak cítili potrebu urobiť due diligence, mali to dať do ponuky“.(4) Na základe tohto úsilia Fond národného majetku zrušil rokovania o predaji a vyhlásil novú súťaž. V novej súťaži už umožnil záujemcom vykonať due diligence. Spoločnosť FK Invest sa však už do tejto súťaže nezapojila. V tomto prípade sa postup FNM vyplatil, nakoľko Solivary boli nakoniec odpredané za 334 miliónov oproti 240 mil., ktoré pôvodne ponúkal FK Invest.5
Významnú úlohu hral due diligence aj pri privatizácii slovenských „strategických“ alebo sieťových podnikov akými sú Slovenský plynárenský priemysel a Slovenské elektrárne, ktoré sa privatizovali ako tri samostatné podniky.

Ich privatizáciu riadila privatizačná komisia, ktorá z podaných nezáväzných ponúk vytvorila short list kandidátov, ktorí v SPP vykonali due diligence. Zo štrnástich spoločností, ktoré si prevzali informačné memorandum dostalo túto možnosť 9 spoločností. Audit v SPP dokončilo 7 spoločností, no navrhnutá cena za SPP, ktorú ponúklo konzorcium Gazprom/Ruhrgas/Gaz de France, bola nižšia ako vláda predpokladala.6 V rámci due diligence získali spoločnosti k dispozícii na internete niektoré dôverné materiály, stretli sa s manažmentom SPP a mali možnosť prezrieť si fyzicky niektoré veľmi dôverné dokumenty.(7)
Zaujímavým príkladom privatizácie je aj privatizácia Slovenských energetických závodov a ich troch rozvodných podnikov /REP/. Ako povedala pred privatizáciou ministerka pre správu a privatizáciu národného majetku Mária Machová, každý podnik bude odpredaný inému zahraničnému investorovi. Je to z toho dôvodu, aby ani jeden subjekt nezískal monopolné postavenie, hoci každý z nich zásobuje iné územie Slovenska. Každý z 10 investorov, ktorí na ministerstvo poslali nezáväzné ponuky, mohol vykonať due diligence vo viacerých podnikoch, no záväznú ponuku mohol každý investor podať len na jeden. Obsahom due diligence teda nebolo len zhodnotiť stav jednotlivých REP, ale pre niektorých investorov aj ich vzájomné porovnanie a odporúčanie, o ktorý majú prejaviť záujem.(8)
Medzi firmy, v ktorých bol vykonaný due diligence na základe želania samotného manažmentu nezávislou spoločnosťou, patria aj Železnice Slovenskej republiky. Tento podnik s účasťou štátu už niekoľko rokov produkuje stratu a pre jeho efektívne fungovanie bolo potrebné zhodnotiť možnosti rozvoja a transformácie železníc. Hoci due diligence podporovala aj Európska banka pre obnovu a rozvoj a prisľúbila železniciam pomoc pri reštrukturalizácii, ani tento proces nepriviedol slovenský manažment k zásadným krokom. Due diligence sa v tomto podniku zameral primárne na audit zmlúv a využitie pracovných síl. Európska banka pre obnovu a rozvoj pred začiatkom auditu prisľúbila finančnú podporu na prepustenie nadbytočných pracovníkov. Po realizácii due diligence sa ale predstavitelia spoločnosti odhodlali k jedinému kroku: rozdelili spoločnosť na Železnice SR a Železničnú spoločnosť. Obe však naďalej hospodária rovnako ako pred due diligence. Táto spoločnosť teda zbytočne vynaložila prostriedky na hĺbkový audit, nakoľko jej manažment jeho výsledky nebol schopný využiť.
Ďalším nie veľmi bežným dôvodom na vykonanie due diligence bola situácia v bankovom sektore pred reštrukturalizáciou. Aby mohlo dôjsť k privatizácií bánk, bola potrebná ich reštrukturalizácia.

Nebolo však možné pripraviť ju bez toho, aby bola známa presná situácia v dvoch najväčších slovenských bankách – Slovenskej sporiteľni a Všeobecnej úverovej banke. Spoločnosti Deloitte & Touche a Arthur Andersen preto vykonali v bankách hĺbkový audit na základe ktorého bol navrhnutý plán reštrukturalizácie. V rámci tohto auditu sa zistilo, že situácia v bankách bola horšia ako sa zvonku zdalo a v prípade neriešenia situácie by im NBS musela odobrať licencie.(10)

Due diligence v praxi
Proces due diligence v procese privatizácie sa odlišuje od due diligence v bežnej praxi západných krajinách. Rozdiel je najmä v tom, že počas privatizácie vykonáva due diligence počas jedného mesiaca viacero spoločností a majú prístup k materiálom, ktoré im sprístupní vláda. Nemajú možnosť dohodnúť sa priamo s odkupovaným podnikom a hlbšie si preveriť niektorú z oblastí, ktorá ich zaujíma alebo v ktorej našli určité nezrovnalosti. Takýto due diligence je preto do určitej miery obmedzený.
Najväčším problémom investovania, či už v rámci privatizácie alebo v obchodníckej praxi, je riziko. Jeden zo spôsobov, ako riziko znížiť, je zvýšiť množstvo informácií o danej spoločnosti. Na to, aby bolo možné zhodnotiť spoločnosť, sú potrebné znalosti z mnohých oblastí. Proces due diligence je tiež časovo veľmi náročný a preto sa mnoho investorov rozhodne zveriť due diligence odborníkom, teda audítorským spoločnostiam. V zahraničnej praxi okrem vykonania due diligence pri privatizácii alebo investovaní do spoločnosti, sa vykonáva due diligence pri ponuke cenných papierov a iných transakciách obchodných spoločností.(9) Medzi ciele previerky due diligence podľa spoločnosti Deloitte & Touche patrí „identifikácia silných a slabých stránok danej spoločnosti, ocenenie danej transakcie s cieľom zabezpečiť, že sa zaplatí objektívna cena, zabezpečenie presných a úplných právnych, obchodných a finančných údajov o spoločnosti v príslušných dokumentoch.“
Jednotlivé previerky due diligence sa nelíšia len s ohľadom na spoločnosť či sektor v ktorom podniká, ale aj s ohľadom na jej veľkosť či zámer investora. Problémy, ktoré sú totiž dôležité pri kupovaní malej obchodnej spoločnosti sú iné ako tie, ktoré má investor pri kúpe veľkého priemyselného podniku. Jednotlivé previerky due diligence sa líšia aj tým, do akej hĺbky sa spoločnosťou zaoberajú a na ktorú oblasť sa v previerke primárne zamerajú. Tak, ako sa líšia jednotlivé previerky, líši sa aj to, akých odborníkov poverená spoločnosť na túto činnosť obsadí. V mnohých prípadoch sú to audítori, teda účtovníci, v iných zas právnici, úveroví analytici, burzoví experti a podobne.

Vždy však majú spoločný cieľ, a to získať objektívny prehľad o tom, v akom stave spoločnosť v skutočnosti je. V prípadoch, kedy ide o fúzie, akvizície či prebratie spoločnosti je potrebná okrem kompletnej finančnej previerky aj previerka právna. Tá má za úlohu overiť, či bola spoločnosť riadne založená, aké zmluvy má uzatvorené, aký je jej majetok a čo môže po právnej stránke ovplyvniť alebo ohroziť investície do tejto spoločnosti a podobne. Najdôležitejšou úlohou tímu, ktorý vykonáva due diligence je overiť, či informácie, ktoré spoločnosť poskytla investorovi zodpovedajú skutočnosti a či neexistujú iné dôvody, pre ktoré by mal od úmyslu investovať do spoločnosti odstúpiť, prípadne sa so spoločnosťou dohodnúť na iných podmienkach.
Priebeh due diligence si môžeme uviesť na jednoduchom príklade.(9) Pán A má záujem kúpiť spoločnosť XY, s.r.o., ktorej 100 % vlastní pán B. Firma má 10 zamestnancov a zaoberá sa oblasťou reklamy. Potenciálny investor si už stihol preštudovať výročné správy, získal informácie o spoločnosti od Asociácie reklamných agentúr, preštudoval si prognózy vývoja slovenského trhu v oblasti reklamy. Z tohto štúdia a rozhovoru s predstaviteľmi spoločnosti XY získal prehľad, ale ešte stále má pocit, že táto investícia je nadmieru riziková. Keďže chce mať istotu, že investuje svoje peniaze správne, rozhodne sa požiadať o pomoc audítorskú spoločnosť, ktorá by vykonala vo firme XY, s.r.o. due diligence. Pre jeho rozhodnutie je najdôležitejšia previerka činnosti a aktív firmy XY. Skôr ako audítorskú firmu poverí vykonaní due diligence, musí pán A začať rokovania o odkúpení spoločnosti a dohodnúť sa s pánom B na vykonaní due diligence.
Skúsená audítorská spoločnosť je schopná odhaliť riziká, ktoré so sebou nesie akvizícia spoločnosti. Po identifikácii týchto rizík navrhne audítorská spoločnosť pánovi A previerku due diligence v tých oblastiach podnikania spoločnosti XY, ktoré boli identifikované ako kľúčové.
Úloha audítorskej firmy počas due diligence je poskytnúť investorovi dostatočné informácie, aby sa mohol rozumne rozhodnúť, či investíciu uskutočniť a poskytnúť mu predstavu o podmienkach a cene. Audítorská spoločnosť sa musí počas due diligence ubezpečiť, že neexistujú žiadne skryté problémy a záväzky, ktoré neboli vykázané. Aby to dosiahli, musia sa zoznámiť s množstvom interných dokumentov, prekontrolovať účtovnú ale aj právnu dokumentáciu spoločnosti.

Príkladom dôkladného due diligence môže byť napríklad privatizácia Slovenskej sporiteľne, v ktorej každý z investorov preštudoval okolo 4000 dokumentov a niektorí z nich na túto prácu nasadili viac ako sto pracovníkov.(11)
Počas due diligence je v záujme všetkých strán, aby investor získal požadované informácie. Snaží sa o to nielen on a audítorská spoločnosť, ale aj majiteľ predávanej spoločnosti. Preto býva dobrým zvykom, že nielenže due diligence umožní vykonať, ale zabezpečí, aby zamestnanci s audítorskou spoločnosťou spolupracovali a poskytli jej prístup k informáciám, ktoré požaduje. Dokumenty, ktoré audítorská spoločnosť získa, podrobí analýze. Porovná ich s informáciami, ktoré poskytol investorovi majiteľ spoločnosti, s verejne dostupnými informáciami v štátnych inštitúciách, s informáciami vo verejných rebríčkoch, ktoré vydáva napr. týždenník Trend a s informáciami o konkurencii spoločnosti XY.
Po preverení informácií a dokumentov môže audítorská spoločnosť požadovať od firmy XY ďalšie informácie. Najčastejšie sa to týka takých oblastí, v ktorých spoločnosť zistila nejasnosti alebo problémy. Previerka due diligence totiž nie je statická, ale jej obsah sa mení na základe doterajších zistení. Spoločnosť však musí zabezpečiť, aby due diligence bola v súlade s tým, čo si želal pán A a musí ho informovať o všetkých problémoch a možných rizikách, ktoré počas previerky objavila.
Po vykonaní due diligence ostáva rozhodnutie už na samotnom investorovi. Z materiálov, ktoré získa investor od audítorskej spoločnosti, zistí slabé a silné stránky spoločnosti, jej pozíciu na trhu, výhody a nevýhody oproti konkurencii, právne zázemie spoločnosti, dozvie sa o prípadných záložných právach, záväzkoch spoločnosti či nevymožiteľných pohľadávkach. Nájde tu prehľad partnerov spoločnosti, analýzu práce spoločnosti a jej aktivít a stratégie na trhu. Tieto informácie mu umožnia rozhodnúť sa o kúpe spoločnosti s vedomím, že má všetky potrebné informácie.

Ďalší rozvoj due diligence
Hoci due diligence je súčasťou obchodnej praxe na Slovensku len niekoľko rokov, je isté, že sa postupom času stane neodmysliteľnou súčasťou investovania. V západnej Európe a USA je due diligence nepostrádateľný aj v prípade obchodovania a uzatvárania dodávateľských zmlúv. V minulosti táto forma preverovania obchodných partnerov mohla mnohým slovenským spoločnostiam ušetriť množstvo financií či problémom.

Mnoho spoločností totiž muselo skončiť svoje podnikanie preto, že ich obchodní partneri im nezaplatili faktúry a vymáhanie týchto pohľadávok bolo často neúspešné, keďže tieto spoločnosti s ručením obmedzeným sa dostávali jedna za druhou do konkurzu.
Hlavným dôvodom, pre ktorý je v západnej Európe due diligence bežným spôsobom preverovania obchodných partnerov je to, že prevažná väčšina obchodujúcich firiem sú spoločnosti s ručením obmedzeným a v prípade nesolventnosti firmy je nemožné pohľadávky vymôcť. Zahraničné subjekty sa preto chránia prostredníctvom due diligence. Problémom na Slovensku zatiaľ ostáva, že podnikateľská etika zatiaľ nie je natoľko rozvinutá, aby štandarný slovenský podnikateľ s dôverou umožnil svojmu obchodnému partnerovi „nazrieť do kuchyne“. Aj táto situácia bude v budúcnosti rozvoj due diligence v tejto sfére spomaľovať.
Slovenskí podnikatelia, ktorí sa venujú obchodovaním so zahraničím však už skúsenosti s due diligence majú. Zahraničné spoločnosti totiž odmietajú spolupracovať s nepreverenými spoločnosťami. Due diligence sa preto stalo súčasťou podnikateľskej praxe slovenských exportných a importných spoločností. Existuje mnoho spôsobov ako si môže slovenská spoločnosť overiť dôveryhodnosť zahraničného partnera, aj bez toho, aby si musela najímať drahú audítorskú firmu, ktorá by prekontrolovala kompletné účtovníctvo skúmanej spoločnosti. Základným spôsobom, ktorým by mal podnikateľ, ktorý si chce preveriť dôveryhodnosť začať, je zaslanie jednoduchého dotazníka spoločnosti, s ktorou chce obchodovať. Z takéhoto dotazníka však získa len základné informácie o spoločnosti, najmä o jej právnom postavení a obchodných aktivitách.(11) Mal by preto využiť aj iné možnosti a overiť si stabilitu a pozíciu firmy aj na základe iných zdrojov ako informácií zo samotnej firmy. V niektorých krajinách už existujú špeciálne firmy, ktoré overujú spoločnosti. Z ich databázy investor zistí nielen adresu firmy, ale aj to, či sa proti nej nevedú súdne spory. Najväčšou výhodou týchto špecializovaných firiem je, že vám poskytnú referencie o spoločnosti od bánk a jej obchodných partnerov. Hoci ich mená a kontakty by ste mohli získať aj od skúmanej spoločnosti, nemali by ste záruku, že uvedené firmy skutočne existujú, že s nimi skúmaná spoločnosť spolupracuje a že tieto firmy nie sú majetkovo prepojené. Od hlavných obchodných partnerov spoločnosti získa investor zaujímavé informácie zo zákulisia spoločnosti, zistí, aké skúsenosti majú s firmou a aké sú jej slabé alebo silné stránky.
V prípade, že má investor možnosť vybrať si z viacerých potenciálnych obchodných partnerov, na základe týchto informácií by si mal vybrať niekoľko takých, od ktorých si vyžiada ďalšie podrobné informácie a na ich základe zúži zoznam na dvoch až troch. Ideálne je, aby sa aspoň s týmito stretol osobne. Dôležité, v procese overovania spoločnosti je aj to, aký obchod sa s touto firmou chystá investor uzavrieť – druh obchodu a objem obchodu.

V prípade, že ide o obchod, ktorý je podľa slovenskej spoločnosti „veľký alebo neštandardný“, je dobré požiadať auditorskú spoločnosť o vykonanie due diligence. Zaujímať by sa mali najmä o zadĺženosť spoločnosti, štruktúru aktív spoločnosti a jej platobnú schopnosť. V prípade, že je projekt pre investora dôležitý, mal by ho zaujímať aj tím zamestnancov z partnerskej firmy, s ktorými budú spolupracovať. Ideálne je, ak majú obe firmy na projekte rovnaký záujem a zamestnanci partnera sú minimálne tak motivovaní, ako zamestnanci našej spoločnosti.
Slovenská spoločnosť samozrejme musí počítať s tým, že takéto preverovanie obchodných partnerov ju bude stáť minimálne množstvo času, ale zabezpečí, že partnerská spoločnosť bude skutočne stabilná a dôveryhodná. Na druhej strane si však slovenská spoločnosť musí uvedomiť, že pokiaľ podrobí zahraničnú spoločnosť podrobnej previerke dôveryhodnosti, musí byť schopná na druhej strane aj ona obstáť v previerke zahraničného partnera. V prípade, že by slovenská firma vykonala due diligence v zahraničnej spoločnosti a audit vo vlastnej spoločnosti by zástupcovia spoločnosti odmietli, stávajú sa automaticky nedôveryhodným partnerom. V zahraničí totiž jediným dôvodom, pre ktorý spoločnosť odmietne due diligence, je nesolventnosť, nestabilita alebo nedôveryhodné obchody.

Prínos due diligence pre Slovensko
Due diligence je prínosom nielen pre medzinárodný obchod a pre zahraničných investorov, ale aj pre rozvoj podnikateľského prostredia na Slovensku. Najväčšími prekážkami jeho rozvoja v súčasnosti je podnikateľská etika a to, ako slovenskí podnikatelia vnímajú svoje spoločnosti. Len málo z nich je ochotných dovoliť iným firmám, aby mu kontrolovali účtovníctvo, právne dokumenty a ostatné listiny. Druhým dôvodom je, že na Slovensku ešte stále existujú spoločnosti, ktoré by takéto informácie zneužili vo svoj prospech. Ďalším dôvodom môže byť aj to, že mnoho slovenských spoločností v súčasnosti nejakým spôsobom obchádza zákony. Ide najmä o oblasť čiernej práce, platenia odvodov alebo fiktívnych faktúr. Takíto podnikatelia preto nemajú odvahu podstúpiť previerku due diligence. Legislatíva a vymožiteľnosť práva na Slovensku sú veľmi slabé a tiež podporujú obavy podnikateľov z due diligence. Majú totiž strach zo zneužitia informácií.
Rozvoj due diligence môže podporiť zvýšenie vymožiteľnosti práva, zavedenie špeciálnej firmy, ktorá by umožnila získať informácie o obchodnom partnerovi bez toho, aby si jednotlivé spoločnosti navzájom poskytovali informácie. Možnosť overiť si niektoré informácie už ponúka Obchodný register na internete alebo aj obchodné komory.

Využívanie due diligence by určite podporila aj informačná kampaň, v ktorej by sa podnikatelia dozvedeli, že takáto možnosť preveriť si serióznosť obchodného partnera existuje a aké má výhody či nevýhody.
Najväčšími výhodami due diligence je transparentnosť obchodov, ochrana spoločností pred „podvodníkmi“ a podnikmi neschopnými splácať svoje obchodné záväzky. Due diligence dáva podnikom možnosť, aby spolupracovali len s dôveryhodnými firmami. Najväčšou nevýhodou je neznalosť podnikateľov, časová náročnosť a cena kompletnej previerky due diligence.

Záver
Due diligence zatiaľ na Slovensku nemá tradíciu a jeho rozvoj je ovplyvnený prílevom zahraničných investorov. Vzhľadom na to, že možno predpokladať ich zvýšený počet v najbližších rokoch, čoraz viac sa bude do popredia dostávať aj potreba due diligence. Aj napriek vysokým nákladom má totiž hĺbkový audit spoločnosti svoje výhody. Doposiaľ sa slovenskí podnikatelia stretávali prevažne s hĺbkovým auditom len pri akvizíciách, privatizácii alebo priamych zahraničných investíciach. S rozvojom ekonomiky a trhu sa však táto situácia zmení.
Hoci rozvoju due diligence ešte stále bráni množstvo faktorov, ktoré formujú trh, je pravdepodobné, že postupom času dôjde k jeho zvýšenému využívaniu. Proces rozvoja hĺbkového auditu na Slovensku urýchli aj vstup krajiny do Európskej únie. Voľný trh, zvýšenie konkurencie a ľahší prístup na zahraničné trhy postupne prinúti slovenské spoločnosti, začať tento nástroj na znižovanie rizika efektívne využívať.
Najväčšou výhodou due diligence podľa môjho názoru je, že umožňuje podnikateľovi ešte pred uzatvorením obchodu objektívne zhodnotiť potenciálneho partnera. Tento spôsob preverovania by mohol prispieť aj k stabilnejšiemu ekonomickému prostrediu a zníženiu počtu firiem, ktoré sa v konkurze ocitli kvôli nemožnosti vymôcť pohľadávky od partnerov. Je pravdepodobné, že v priebehu piatich rokov vznikne ucelený register slovenských spoločností, v ktorých si potenciálni obchodní partneri budú môcť za poplatok overiť stabilitu firmy, prognózy jej rastu, trendy v odvetví a právne zázemie spoločnosti. Tieto informácie sú totiž najdôležitejšie pre zníženie rizika, ktoré z obchodu s neznámou spoločnosťou vyplýva. Množstvo slovenských podnikateľov od využívania due diligence odrádzajú vysoké náklady. Majú tiež obavu, aby ich partneri nezneužili poskytnuté informácie proti nim. Z privatizačnej praxe ale vyplýva, že proces due diligence má význam nielen pre kupujúceho, ale aj pre predávajúceho. Názorným príkladom je napríklad privatizácia spoločnosti Solivary Prešov. Proces due diligence zabezpečil, že štát z predaja získal viac finančných prostriedkov ako by získal, ak by podpísal prvú zmluvu o privatizácii so spoločnosťou FK Invest. Slovenský trh v súčasnosti formuje množstvo faktorov.

Zvyšuje sa kvalifikácia pracovnej sily, rastie podiel zahraničných investorov a taktiež sa zlepšuje medzinárodný obchod. Všetky tieto fakty budú v blízkej dobe formovať podnikateľské prostredie a vplývať nielen na zisky či straty podnikateľov, ale aj na ich rozhodnutia. Ak sa podnikatelia presvedčia, že napriek nákladnosti ich due diligence môže ochrániť proti stratám a rizikám z obchodu, začnú tento nástroj využívať.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Hĺbkový audit v slovenských firmách