Deväťdesiate roky budú pravdepodobne nazývané rokmi privatizácie a reštrukturalizácie. Práve tieto dve činnosti totiž najviac ovplyvňovali situáciu v strednej a východnej Európe. Zmeniť vlastníctvo zo štátneho na súkromné a prispieť tak k rozvoju zdravého trhového hospodárstva bolo potrebné vo všetkých postkomunistických oblastiach, nielen na Slovensku.
Okolité krajiny si s privatizáciou bankovníctva poradili rýchlejšie a lepšie ako Slovensko. Zatiaľčo aj podľa Svetovej banky bolo Slovensko určitý čas najrýchlejšie sa rozvíjajúcou krajinou, váhanie v oblasti reštrukturalizácie, úpravy legislatívy a privatizácie bánk i priemyselných podnikov v štátnych rukách, zabrzdilo rast našej ekonomiky. Už pri rozdelení ČSFR bolo jasné, že slovenské bankovníctvo nie je v dobrom stave. Aj napriek týmto zisteniam sa však s reštrukturalizáciou čakalo. Dôvodom problémov bankovej sféry boli najmä úvery poskytnuté „podnikateľom“ hneď po revolúcii a úvery pre sprivatizované podniky, ktoré skončili v slovenských rukách. Keď sa kríza začala prehlbovať a banky klasifikovali čoraz viac úverov v kolonke stratové a boli nútené vytvárať k týmto úverom opravné položky, dostali sa do situácie, kedy nielenže nemali prostriedky na poskytovanie nových úverov, ale nemali už ani dôveru k slovenským podnikom. Výsledok bol ten, že vzhľadom na nemožnosť získať úver, skončilo veľa, dovtedy zdravých a výkonných spoločností s finančnými problémami a časť z nich zbankrotovala. Veľkým problémom v tomto období bola zlá legislatíva, nevymožiteľnosť práva a zlý zákon o konkurze a vyrovnaní. Je pravdepodobné, že v prípade lepšej legislatívy alebo jej rýchlejšej zmeny by nebolo potrebné také rozsiahle ozdravenie bankového sektora. Banky by totiž získali možnosť vymôcť si úvery konkurzom veriteľa prípadne reštrukturalizáciou podniku, ktorý bol jej dlžníkom. Nakoľko však k tomu nedošlo, mnoho podnikov zistilo, že v prípade nesplácania úverov, banky nemôžu nič urobiť. Z tohto dôvodu aj podnikatelia, ktorí by za normálnych okolností úvery poctivo splácali, neboli takto motivovaní a videli v úveroch možnosť obohatenia sa a rozhodli sa úvery nesplácať. Prehlbovala sa tak banková kríza a zvyšoval sa počet nesplatných úverov, ktorý v roku 1998 dosiahol vyše 30 percent. S podobnými problémami sa stretávali aj ostatné postkomunistické krajiny. České, maďarské aj poľské banky museli čeliť zlej správe štátu a tiež vysokej rizikovosti úverov.