Vtedy totiž NBS vydala opatrenie o devízovej pozícii bánk. To spôsobilo, že pobočky zahraničných bánk si na krátky čas požičali devízy od materskej zahraničnej banky a zároveň tieto isté devízy v materskej banke aj ukladali. Takto sa im jeden kapitál dostal do výkazov dvakrát a zvyšoval tak ich bilančné sumy. To znemožnilo robiť predné porovnania. Toto opatrenie NBS zrušila v roku 2000. To spôsobilo opätovnú prehľadnosť o aktívach bánk a umožnilo opätovne porovnávať bilančné sumy. Hospodárske výsledku z roku 2000, to však ovplyvnilo len čiastočne, nakoľko nariadenie bolo zrušené v polovici roku 2000. Ešte pred týmto rokom, v období kedy štát uvažoval, ako banky ozdraviť, bola ich najväčším problémom výrazná podkapitalizovanosť. Týkalo sa to najmä dominujúcich bánk, ktoré potom ovplyvňovali celý sektor. Slovenský bankový sektor bol schopný vykryť vlastnými zdrojmi len 2 percentá stratových aktív. Už v roku 1998 tieto aktíva predstavovali 10, 5 percenta bilančnej sumy a len necelá tretina z nich bola v tej dobe krytá vytvorenými opravnými položkami. Slovenské banky mali od roku 1995 povinnosť rozlišovať pohľadávky podľa ich rizikovosti. Rozdeľovali sa do piatich rôznych kategórii, pričom posledné tri: neštandardné, pochybné a sporné a stratové označovali klasifikované pohľadávky, ku ktorým museli banky vytvoriť opravné položky. Tie mali hodnotu od 20 % pre neštandardné až do 100 % pre stratové pohľadávky. Je možné povedať, že pokiaľ sa niektorá pohľadávka dostala do kolonky neštandardná, po čase nakoniec skončila ako stratová. Stávalo sa to v prevažnej väčšine prípadov. V tomto čase však už banky netvorili opravné položky zvyšovaním rezerv ale len účtovne, vykázaním straty. V roku 1999 jedna z dvoch najsilnejších slovenských bánk – Všeobecná úverová banka - vyhlásila, že v uplynulom roku dosiahne stratu asi 4 mld. Mnohých laikov táto správa prekvapila, bolo to však neodvratné. VUB vykazovala stratu už v predchádzajúcich rokoch, ale zakrývala ju. Okrem toho prešla VUB zo slovenských účtovných štandardov na medzinárodné, ktoré sú prísnejšie a strata bola teda vyššia. V prípade Slovenskej sporiteľne jej problémy boli v tejto dobe síce veľké, ale ešte stále mala prostriedky na krytie strát. Ešte v roku 1997 sa obe banky pokúšali s nekvalitným úverovým portfóliom vyrovnať vlastnými silami bez pomoci štátu. Otázne je, ako sa mohlo stať, že banky získali také množstvo stratových úverov. Pravdepodobne to bolo neschopnosťou odhadnúť vplyv trhového hospodárstva na slovenské podniky.