Široká verejnosť musí byť zvábená spôsobom existencie, v ktorom je nutné čo najčastejšie obnovovať šatník, meniť nábytok, auto, kuchynské roboty, detské hračky, všetky bežné predmety. Aj keď to nie je treba. Reklama neustále opakuje v pesničkách a sloganoch: noste tieto hodinky filmových hviezd, používajte tento deodorant a stanete sa členmi vyberanej spoločnosti, spoznáte „pravý život“, objavíte „základný pocit“ a budete stále mladí, bohatí a krásni.
Len sa pozrime, ako sa rozjasaní ľudia z reklamy na Coca-Colu podobajú rozmilým človiečikom z Pepsi-Coly a tí sú odrodou z reklamy „sviežosť života“ na žuvačky Hollywood. Ach, aké krásne je byť dvadsaťročný, zájsť na druhý koniec sveta a skákať do spenených vĺn!
Reklama ponúka našim túham svet, v ktorom je dané, že mladosť, zdravie, mužnosť či ženskosť závisia na tom, čo kupujeme. Svet plný úsmevov, v ktorom šibalské rozhovory a refrény v sebe taja rady: padajú ti vlasy, pretože nepoužívaš túto vodičku so „zvláštnymi výťažkami“, krvácajú ti ďasná, pretože si si zle vybral zubnú pastu, nemôžeš si nájsť prácu, pretože nepoužívaš holiaci strojček víťazov a prenosný počítač, zoškaredieš, minie ťa „pravý život“, „život plný života“, „skutočný život“, „život na plný plyn“, ak si nekúpiš tento nízkotučný syr.

Zločin štvrtý: ZLOČIN VOČI ROZUMU
Pri pohľade na nedotknuté krásky, byty s kvitnúcimi terasami, svet bohatých je verejnosť znudená. Už ju rozčuluje neustále počúvať tie isté spevy o radosti života. Všetky mediálne a sociologické výskumy sú zajedno: spotrebiteľ začína byť na reklamu alergický, pri reklamných šotoch zíva, reklamné stránkz v novinách vznecháva, reklama je menej než vzduch.
„Reklama predáva šťastie,“ opakujú všetci veľkí teoretici tohto oboru. Žeby šťastie bolo na predaj? Dalo sa kúpiť? Reklama už príliš dlho omieľa šťastie, toto jediné slovo, zatiaľ čo vrcholia krízy a celé národy sa obávajú budúcnosti.
Šťastie, ak budem chcieť. Život je nádherný.. Krabička so šťastím. Šťastie vo vašej záhrade...

Zločin piaty: ZLOČIN PODNECOVANIA NEKALÝCH MYŠLIENOK
Ľudia sa drú, aby mesiac čo mesiac vyšli a dennodenne sa im dostáva dôkaz, že sa nebudú mať ako postavy z reklám. A potom ich to deprimuje. Reklama podnecuje ich túhy, vymýšľa pre ne potreby, vzbudzuje v nich pocit viny. Saje z nás krv alebo nás „zapaľuje“ podľa toho, akú techniku zvolí. Veľkí agentúrni šéfovia to vo svojich správach bez hanby priznávajú: „Poslaním reklamy je sprevádzať spotrebiteľa a v jeho podvedomých prianiach.“
Reklama ale predsa nemôže večne obchádzať zásadnú otázku: prečo v tejto krízovej dobe spotrebovávať viac? Však prostý rozum nám radí nestriedať topánky tak často ako ponožky.