Od uplatnenia programu SOP teda sotva možno ocakávat znižovanie daní, hoci strana neslúbila ani ich zvýšenie.
Je nanajvýš problematické (ako to urobila SOP) „zabalit“ zámer znížit dane do záväzku „dosiahnut zmeny v danových a odvodových povinnostiach s cielom podporovat progresívne investície, odstránit antistimulacné dopady odvodových povinností na tvorbu zisku, umožnit fakultatívnu podporu neziskových organizácií z casti danovej povinnosti“. Z volebného programu SOP jednoducho nie je o daniach jasné nic, len to, že sa budú platit aj nadalej, co pokojne môžu slúbit všetky strany.
Pomerne prekvapujúcim je zámer SOP po vyhraných volbách „presadit právne zakotvenie ochrany súkromného vlastníctva“, kedže presne to isté predpokladá vo svojom clánku 20 Ústava SR. Ak SOP nie je spokojná s ochranou súkromného vlastníctva, možno by stacilo uvažovat o spôsoboch vymáhania dodržiavania zákonov, co nie je celkom to isté, ako vytváranie nových zákonov.
SOP deklaruje, že vyznáva princípy sociálne orientovaného trhového hospodárstva. Vo svojich volebných zámeroch má v jednom rade privatizáciu bánk aj „ochranu spotrebitela pred zavádzajúcou a agresívnou reklamou“. V ekonomickej casti je volebný program SOP protirecivý - naznacuje, že strana nemá vyhranené priority a vlastne iba sústredila pohlady svojich popredných predstavitelov na ciastkové problémy. Jej volebný program neodpovedá na otázku o rozsahu pokracovania privatizácie, skôr kritizuje praktiky známe z privatizácie posledných rokov.
Z toho, co SOP ponúka ako volebný program, sa dost tažko odhaduje budúca hospodárska politika. Jeden prvok je však výrazný. SOP vyznáva pomerne velký vplyv štátu v ekonomike. Chce vytvorit možnosti štátu zasahovat aj tam, kde by azda nemusel. SOP má síce v programe konštatovanie, že „štát prerozdeluje zbytocne vela prostriedkov a nehospodárne s nimi nakladá“, ale súcasne vidí východiská v „realizácii hospodárskeho rastu, ktorý zároven podporuje rozvoj podnikov a regiónov“. Štát by azda mohol byt zodpovedný „za realizáciu hospodárskeho rastu“ v štátnych podnikoch. Ak si však zaumieni, že „podporou rozvojových programov (investícií) zabezpecí štrukturálne zmeny, ktoré povedú k produkcii tovarov s vyšším podielom pridanej hodnoty, k rastu produktivity práce a k znižovaniu materiálovej nárocnosti ako predpokladu rastu konkurencieschopnosti našej produkcie“, usvedcuje sa z ambícií vládnut viac ako treba.
Štát nie je dobrý podnikatel, a zo všetkého najmenej vie rozhodovat o tom, co sa má a co nemá podporovat. Trh si poradí. Popri nom si však vláda môže pripadat zbytocná, preto trh trochu ovláda a je ním trochu ovládaná. Tendencie precenovat svoje sily a nadradovat ich nad sily trhu má každá vláda.