Ekonomický vývoj SR

Nemecký denník Handelsblatt charakterizoval nedávno slovenskú ekonomiku ako hospodárstvo postavené na dlhových základoch. Vládna koalícia po štyroch rokoch zanecháva, podla nemeckých novín, nasledujúcej vláde financnopolitické mínové pole. Podla Handelsblattu Slovensko nemôže takmer vôbec rátat s pomocou medzinárodných financných inštitúcií a v súcasnosti ani jedna západná banka nie je ochotná poskytnút vláde V. Meciara priamy úver. Metafora o mínovom poli hovorí o problémoch, ktoré cakajú akúkolvek vládu po septembrových volbách.
Švajciarsky denník Neue Zürcher Zeitung sa zaoberal hodnotením transformujúcich sa ekonomík. V stabilizácii a transformácii pokrocilo podla tohto denníka zo štátov strednej a východnej Európy najdalej Polsko a Madarsko. Do druhej skupiny zaradil autor Ceskú republiku a Slovinsko. V tretej skupine sú uvedené Slovensko, Chorvátsko a Bulharsko. Správa obsahuje upozornenie, podla ktorého sa v krajinách tretej skupiny ešte neuskutocnila reforma na podnikovej úrovni. Pre Slovensko a Chorvátsko okrem toho platí, že makroekonomické údaje poskytujú skreslený obraz, pretože sú bud casto revidované, alebo sú dokonca zámerne prikrášlované. Na tento problém upozornovali už viackrát opozicní ekonómovia.
Komplikovanost ekonomickej situácie v štáte dokumentuje aj štúdia Alternatívne prístupy k riešeniu problémov ekonomiky SR, ktorú pripravila Rada starších Ekonomickej univerzity v Bratislave. V štúdii sa uvádza, že „privatizéri“ umiestnili v zahranicných bankách 30 mld. Sk. Hlavným oficiálnym argumentom toho, preco prebiehala druhá vlna privatizácie tak, ako prebiehala, bolo udržanie vlastníctva v slovenských rukách. Údaj o fondoch privatizérov v zahranicí dokazuje absurdnost tohto argumentu. Pri nakladaní s majetkom rozhoduje racionalita, a národnost vlastníka je nepodstatná. Je zrejmé, že vlastníctvo získané v netransparentných podmienkach zacne okamžite hladat spôsob uloženia v bezpecnejších podmienkach, a ak ich nenájde doma, pôjde von a spät sa nevráti, kým nebude vnímat domáce prostredie ako dostatocne bezpecné a efektívne.
Nedostatok zdrojov je hlavnou prícinou rastúcej zahranicnej zadlženosti. Schopnost získavat zahranicné zdroje zacína byt pre Slovensko limitovaná tým, ako sa výška zahranicnej zadlženosti blíži k 60 % HDP.

Rovnako nepríjemný je negatívny vývoj schodku bežného úctu, súvisiaci predovšetkým s negatívnym vývojom obchodnej bilancie.
Od parlamentných volieb sa ocakáva najmä ukoncenie akejsi „zákopovej vojny“, ktorá súvisí so vstupom Slovenska do Európskej únie. Napriek tomu, že všeobecne prevláda názor o problémoch s plnením politických kritérií, pôjde po volbách aj o ekonomiku. Slovensko totiž žije v závetrí, hospodárstvo nie je vystavené konkurencii.
Integracná dimenzia ekonomického vývoja
Vstup Slovenska do Európskej únie podporovali a podporujú prakticky všetky významné slovenské politické strany. V programovom vyhlásení vlády Vladimíra Meciara z roku 1995 bola integrácia oznacená za jednu z rozhodujúcich priorít. Napriek tomu sa Slovensko nedostalo do prvej skupiny štátov, s ktorými sa uskutocnia rozhovory o vstupe do únie.
Hnutie za demokratické Slovensko sa vo svojom volebnom programe zaväzuje „pripravit a zabezpecit vstup SR do EÚ v reálnom casovom horizonte, najneskôr však do roku 2005“. Zaväzuje sa „završit proces zosúladovania legislatívy EÚ s legislatívou SR. Zriadit príslušný inštitucionálny rámec, vrátane financných, personálnych a organizacných predpokladov potrebných na prijímanie a uplatnovanie európskej legislatívy. Kvalitným negociacným tímom zabezpecit úspešný priebeh rokovaní o vstupe SR do EÚ“. Prístup HZDS sa sústreduje predovšetkým na technické otázky vstupu do únie, ktoré sú iste dôležité, ale iba v druhom pláne. Pravdepodobne skúsenosti z predchádzajúcich štyroch rokov primäli hnutie k opatrnosti, ktorá dnes hranicí s cynizmom: volebný program HZDS totiž urcil termín prípravy vstupu do EÚ najneskôr na rok 2005, teda až po skoncení dalšieho volebného obdobia.
Slovenská národná strana, ktorá v otázkach integrácie vystupovala doteraz rezervovane, svoj postoj v programe výrazne nezmenila. „Slovenská ekonomika je otvorenou ekonomikou s viac ako 60-percentným podielom vývozu na hrubom domácom produkte, a preto nemôže ostat bokom.. SNS podporuje v súlade s vývojom slovenskej ekonomiky zaclenenie do medzinárodných hospodárskych štruktúr ako predpoklad dalšieho úspešného ekonomického vývoja.. Podporuje však len také integracné hospodárske tendencie v Európe, ktoré budú založené na úzkej spolupráci národných štátov s preukaznou výhodnostou (zo synergického efektu). Vstup Slovenskej republiky do EÚ považuje SNS za možný vtedy, ked bude slovenská ekonomika schopná obstát v konkurencii s ekonomicky rozvinutými štátmi EÚ.

V opacnom prípade by negatíva zo vstupu do EÚ prevažovali nad pozitívami v dôsledku nepripraveného clenstva,“ píše sa v programe SNS.
Slovenská demokratická koalícia vo svojom volebnom programe uvádza: „Chceme integrovat Slovenskú republiku co najrýchlejšie do Európskej únie. Integrácia Slovenskej republiky do EÚ je základom pre jej budúcu politickú a ekonomickú stabilitu, prosperitu a predovšetkým pre úcast jej obcanov na slobodnom pohybe, živote a práci v celom priestore Európskej únie.“ SDK sa vyslovuje aj za co najrýchlejšie prijatie SR do OECD, pricom zdôraznuje, že „v prípade Európskej únie a OECD sa musí zahranicná politika opriet o premyslený a systematický proces prispôsobovania politického prostredia a legislatívy“.
Strana obcianskeho porozumenia považuje vstup do Európskej únie za základný strategický ciel. Východiská vidí vo ,,vytvorení politickej atmosféry, ktorá umožní vyslat povzbudivé ekonomické signály do EÚ, zabezpecujúce Slovensku zaradenie medzi vybraných kandidátov, v podpore legislatívnych zmien, ktoré EÚ pre svoje rozšírenie od kandidátov požaduje, v podpore konkurencieschopnosti slovenských podnikov, aby mali možnost presadit sa na trhoch EÚ“.
K vstupu do Európskej únie sa hlási aj Strana demokratickej lavice. Vo volebnom programe formulovala svoj postoj takto: „Nechceme byt osamoteným ostrovom uprostred spolocenstva stabilných demokratických a prosperujúcich krajín, ale chceme byt aktívnym úcastníkom formovania novej Európy. Preto treba urýchlene odstránit prekážky integrácie Slovenska do euroatlantických politických, hospodárskych a bezpecnostných štruktúr, ktoré sú zárukou dlhodobej ekonomickej prosperity a národnej bezpecnosti. ...Chceme dosiahnut další pokrok v pripravenosti Slovenska na vstup, najmä v raste konkurencieschopnosti slovenskej ekonomiky a v dalšom prispôsobovaní nášho právneho poriadku právu Európskej únie.. Naším cielom je úspešná integrácia Slovenska, ktorá bude znamenat stabilný vývoj a prosperitu pre našu krajinu a viacej istôt a príležitostí pre našich obcanov.“
Strana madarskej koalície rovnako považuje integráciu za základnú prioritu. „Považujeme preto za dôležité zabezpecit co najrýchlejšie splnenie ekonomických a politických podmienok clenstva, aby sa Slovensko mohlo co najskôr pripojit k prvej skupine štátov vybraných pre vstup do EÚ. Sme presvedcení, že len clenstvo v Európskej únii môže umožnit Slovensku zaradit sa medzi najvyspelejšie štáty sveta a pre jeho obcanov zabezpecit primeranú vysokú životnú úroven,“ konštatuje sa vo volebnom programe SMK.
Extrémne protitransformacná Komunistická strana Slovenska vo svojom volebnom programe o vstupe do Európskej únie ani neuvažuje.

Naplnenie cielov, ktoré ostatné strany chcú dosiahnut integráciou, ponúkajú komunisti v socializme.
Ekonomické programy strán: neprehladnost, necitatelnost
Na pozadí formulovania postoja k Európskej únii možno dokumentovat neprehladnost ekonomických castí volebných programov. Všetky strany slubujú takpovediac „všetko“. Prakticky všetky strany sa vzácne zhodujú na tom, že najvyšším záujmom obcana je rast hrubého domáceho produktu. Tento pojem sa stal zaklínadlom, ba zdá sa, že by mohol fungovat ako zjednocujúci faktor v rozdelenej spolocnosti. Vo volebných programoch sa však málo hovorí o obsahu rastu. Nikto nehovorí, kam a za akú cenu chce dorást. Málo - takmer vôbec - sa nehovorí o relácii medzi kvalitou života a rastom hrubého domáceho produktu.
Hrubý domáci produkt predstavuje objem finálnych statkov a služieb vyrobených v ekonomike za jeden rok. Existujú viaceré metódy zistovania produktu, ani jedna z nich však nedokáže postihnút súvislost medzi velkostou produktu a jeho zmyslom. A tak sa, celkom prirodzene, dá hrubý domáci produkt „nahnat“ aj nezmyslami. Príkladom sú dialnice, ktoré ich ideoví projektanti nazvali nevyhnutným rozvojom infraštruktúry. Do dialnic sa vkladá betón, železo, asfalt, stroje - hrubý domáci produkt utešene rastie. Dialnice údajne prilákajú zahranicný kapitál, pripisuje sa im funkcia multiplikátora, co znamená, že efekt investície do dialnic sa znásobuje, lebo vytvára dalšie pracovné miesta - vela ludí pracuje, aby vyrobili polotovary pre cestárov. Bohužial, nedá sa vystopovat jediné vystúpenie politika, ktorý by povedal, co budú ludia na „multiplikovaných“ pracovných miestach robit, ked bude Slovensko „odialnicované“.
V raste hrubého domáceho produktu predstihuje Slovensko azda všetky postkomunistické štáty. Napriek tomu sa Európska únia vraj „sprisahala“ a odsunula úspešnú krajinu do skupiny kandidátov, ktorí musia cakat. Zdá sa, že „eurobyrokrati“ v Bruseli vyznávajú iné priority a od „drogy“ HDP nie sú závislí. Na druhej strane, hoci sa význam hrubého domáceho produktu niekedy ozaj podcenuje, nie je jeho zistovanie zbytocné. Márnomyselné je iba opájanie sa jedným císlom zo štatistiky, ktoré napokon nemusí mat nic spolocné s demokraciou, slobodou, rovnostou šancí. Hrubý domáci produkt dokážu vytvorit aj diktatúry, ba dokážu sa postarat aj o jeho rast.
Slovenský problém s HDP sa dá pomenovat velmi strucne ako tažkopádna orientácia v hodnotách. Je to však jednoduché. Rast hrubého domáceho produktu neponúka viac slobody, viac príležitostí, viac trhu. Sloboda, rovnost, trh sú však zárukou rastu. Ostáva teda pomenovat len smer, rozmer a zmysel rastu.

Najbližšie sa k tomu dostala SDK, ktorá vo volebnom programe hovorí, že „naplnenie makroekonomických cielov predpokladá zmenenú úlohu vlády v ekonomike. Prax vyspelých a tzv. novoindustrializovaných krajín potvrdzuje, že existuje priama závislost medzi mierou liberalizácie ekonomiky a ekonomickým rastom a, samozrejme, tiež súvislost medzi ekonomickým rastom a rastom životnej úrovne. Inak povedané, jedine zásadná liberalizácia ekonomického prostredia postavená na vyššie uvedených hodnotách je schopná priniest dlhodobý ekonomický rast a ako jeho výsledok aj rast životnej úrovne ludí. Táto téza platí dvojnásobne v rýchlo sa globalizujúcom a liberalizujúcom svetovom ekonomickom prostredí. Kedže Slovenská republika je stále transformujúcou sa postkomunistickou krajinou, stojí pred nou dvojnásobne zložitá úloha a výzva - riešit štandardné problémy pokracovania postkomunistickej ekonomickej transformácie spolu s neštandardnými problémami dedicstva po súcasnej vláde. Preto odstránenie problémových miest v legislatíve považujeme za prvý krok k zmene v správaní štátu i podnikatelskej sféry“.
SOP vidí východiská „v realizácii hospodárskeho rastu, ktorý zároven podporuje rozvoj podnikov a regiónov, a to zlepšením koordinácie hospodárskej, rozpoctovej a menovej politiky, podporou vývozu ako hlavného smeru odbytu, podporou rozvojových programov (investícií) zabezpecit štrukturálne zmeny, ktoré povedú k produkcii tovarov s vyšším podielom pridanej hodnoty, k rastu produktivity práce a znižovaniu materiálovej nárocnosti ako predpokladu rastu konkurencieschopnosti našej produkcie, v podpore investícií dostupných z verejných zdrojov na rozvoj školstva, zdravotníctva, vedy, techniky, bývania a infraštruktúry vôbec“.
SDL, zdá sa, zvolila pomerne populistickú formu pohladu na rast. V makroekonomickej politike „presadzuje rozvojovo-stabilizacnú koncepciu v záujme trvalo udržatelného rastu ekonomiky a životnej úrovne obyvatelstva. Aj riešenie krízových situácií v ekonomike vidí v ozdravení podnikov, a nie v utahovaní opaskov, zvýhodnovaní privilegovaných a prenášaní bremien transformácie len na plecia ludí práce. Hlavnou cestou lavicového riešenia je zabezpecit vyššiu tvorbu zdrojov a úsporné vynakladanie verejných prostriedkov, redukcia spotreby štátnej správy, zefektívnenie rozsahu a štruktúry verejných investícií, ako aj získavanie výhodných zahranicných zdrojov na reštrukturalizáciu a rozvoj. Pre zabezpecenie základných sociálno-ekonomických práv má rozhodujúci význam dostacujúca tvorba zdrojov v efektívne fungujúcom hospodárstve. Preto treba pokracovat v transformácii hospodárstva a urobit v nej potrebné korektúry.

Rastu výkonnosti ekonomiky a nastoleniu hospodárskej demokracie podriadime aj zmeny vlastníckych vztahov. SDL bude dôsledne presadzovat program sociálnej zodpovednosti vlastníkov a spolocenskú demokratickú kontrolu hospodárskeho života a podporovat demokratizáciu vlastníckych vztahov zamestnaneckým vlastníctvom podnikov, družstevným a komunálnym vlastníctvom a inými formami“.
HZDS chce „cielavedomým a previazaným uplatnovaním nástrojov hospodárskej politiky dosahovat medzirocný ekonomický rast 5-7 % ako podmienku približovania úrovne a výkonnosti SR vyspelým krajinám Európskej únie“. Z volebného programu sa však obcan nedozvie, aké nástroje má hnutie na mysli.
Rovnako SNS vo svojom programe nešpecifikuje, ako chce dosiahnut, aby fungoval zámer uplatnit „takú rastovú hospodársku politiku, ktorá povedie spolocnost najneskôr do roku 2010 k dosiahnutiu porovnatelnej úrovne výkonnosti ekonomiky a životnej úrovne obyvatelstva s vyspelými krajinami Európy“. Pozoruhodná je najmä poznámka o tom, že „iba v rastovom hospodárstve môžeme rozvíjat demokraciu. V hospodárstve, ktoré je v útlme, poznáme iba diktatúru alebo politický chaos“.
O potrebe 5- až 7-percentného „dlhodobo udržatelného ekonomického rastu“ hovorí vo svojom volebnom programe SMK. Takýto rast považuje za nevyhnutný z dvoch dôvodov: pre „skvalitnenie životných podmienok a rastu životnej úrovne obyvatelstva“ a pre co najrýchlejšie splnenie podmienok na vstup do EÚ. Ako podmienku rýchleho rastu uvádza proces reštrukturalizácie ekonomiky.
Detailmi sa volebné programy politických strán, žial, príliš nezatažujú. Možno sú tak naozaj prehladnejšie, ale súcasne aj menej zrozumitelné. Výnimkou je azda iba program SDK, ktorý je však až taký detailný, že citatel sa v nom naozaj tažko orientuje. Na druhej strane je však lepšie, ak je program skôr nárocný než tézovitý.
V casti Zákonnostou k prosperite sa vo volebnom programe SOP píše, že jedno z východísk vidí strana „v realizácii danovej reformy a prísnejšieho postihu danových podvodov a únikov“. Cielom je „dosahovat bohatstvo prostredníctvom tvorivej práce, a nie podvodom“. Realizácia danovej reformy za úcelom zbohatnutia bude asi nesmierne komplikovaná, lebo SOP ani len nenaznacila, akú reformu má na mysli. Keby to povedala, možno by získala vela volicov, ale možno by aj mnohých stratila. Volebný program SOP je poznacený prejavmi štátneho paternalizmu. SOP chce podporovat export, podnikanie, regióny, štrukturálne programy. Na všetky tieto podpory bude potrebovat viac penazí, a pretože vlastné nemá, môže ich získat iba od podnikov a obcanov.

Od uplatnenia programu SOP teda sotva možno ocakávat znižovanie daní, hoci strana neslúbila ani ich zvýšenie.
Je nanajvýš problematické (ako to urobila SOP) „zabalit“ zámer znížit dane do záväzku „dosiahnut zmeny v danových a odvodových povinnostiach s cielom podporovat progresívne investície, odstránit antistimulacné dopady odvodových povinností na tvorbu zisku, umožnit fakultatívnu podporu neziskových organizácií z casti danovej povinnosti“. Z volebného programu SOP jednoducho nie je o daniach jasné nic, len to, že sa budú platit aj nadalej, co pokojne môžu slúbit všetky strany.
Pomerne prekvapujúcim je zámer SOP po vyhraných volbách „presadit právne zakotvenie ochrany súkromného vlastníctva“, kedže presne to isté predpokladá vo svojom clánku 20 Ústava SR. Ak SOP nie je spokojná s ochranou súkromného vlastníctva, možno by stacilo uvažovat o spôsoboch vymáhania dodržiavania zákonov, co nie je celkom to isté, ako vytváranie nových zákonov.
SOP deklaruje, že vyznáva princípy sociálne orientovaného trhového hospodárstva. Vo svojich volebných zámeroch má v jednom rade privatizáciu bánk aj „ochranu spotrebitela pred zavádzajúcou a agresívnou reklamou“. V ekonomickej casti je volebný program SOP protirecivý - naznacuje, že strana nemá vyhranené priority a vlastne iba sústredila pohlady svojich popredných predstavitelov na ciastkové problémy. Jej volebný program neodpovedá na otázku o rozsahu pokracovania privatizácie, skôr kritizuje praktiky známe z privatizácie posledných rokov.
Z toho, co SOP ponúka ako volebný program, sa dost tažko odhaduje budúca hospodárska politika. Jeden prvok je však výrazný. SOP vyznáva pomerne velký vplyv štátu v ekonomike. Chce vytvorit možnosti štátu zasahovat aj tam, kde by azda nemusel. SOP má síce v programe konštatovanie, že „štát prerozdeluje zbytocne vela prostriedkov a nehospodárne s nimi nakladá“, ale súcasne vidí východiská v „realizácii hospodárskeho rastu, ktorý zároven podporuje rozvoj podnikov a regiónov“. Štát by azda mohol byt zodpovedný „za realizáciu hospodárskeho rastu“ v štátnych podnikoch. Ak si však zaumieni, že „podporou rozvojových programov (investícií) zabezpecí štrukturálne zmeny, ktoré povedú k produkcii tovarov s vyšším podielom pridanej hodnoty, k rastu produktivity práce a k znižovaniu materiálovej nárocnosti ako predpokladu rastu konkurencieschopnosti našej produkcie“, usvedcuje sa z ambícií vládnut viac ako treba.
Štát nie je dobrý podnikatel, a zo všetkého najmenej vie rozhodovat o tom, co sa má a co nemá podporovat. Trh si poradí. Popri nom si však vláda môže pripadat zbytocná, preto trh trochu ovláda a je ním trochu ovládaná. Tendencie precenovat svoje sily a nadradovat ich nad sily trhu má každá vláda.

Vláda HZDS-ZRS-SNS sa o márnosti takéhoto snaženia presvedcila, každá dalšia by si podobnú skúsenost mohla odpustit.
Ak by sme sa chceli vyhnút zvulgarizovanému tvrdeniu, že program SOP je polosocialistický, bez váhania ho môžeme oznacit za keynesiánsky. („Zasadzujem sa za rozšírenie pôsobnosti vlády preto, že je to praktický prostriedok, ako zabránit krachu existujúcich reálnych podnikov, ale aj preto, že je to podmienka úspešného uplatnenia individuálnej iniciatívy,“ napísal kedysi dávno významný britský ekonóm J. M. Keynes.)
Volebný program HZDS v ekonomickej oblasti reaguje na všetko. Ani jeho splnenie však nie je zárukou, že Slovensko sa stane vyspelou, modernou ekonomikou. Mnohé z toho, co program HZDS vytycuje na cestu vpred, je fakticky krokom spät. Upevnovanie moci štátu v ekonomike je odsúdené na neúspech, zdá sa však, že pre HZDS iná cesta neexistuje. Predpolie na túto cestu si hnutie vytvorilo v predchádzajúcich štyroch rokoch, ked vznikol spletenec politickej a ekonomickej moci.
Pri cítaní niektorých pasáží volebného programu HZDS citatel nevyhnutne zapochybuje. Kto bol pri vláde posledné štyri roky? Kto spôsobil, že obcania musia „transformáciu vlastníckych vztahov riešit korektne, aby jej výsledky boli prospešné pre všetkých obcanov nášho štátu?“ HZDS sa zaväzuje (akoby doteraz pôsobilo v opozícii) „dokoncit privatizáciu majetku štátu, ktorá je základnou podmienkou ekonomickej transformácie v Slovenskej republike. Vytvorit transparentné a pevné vlastnícke vztahy, a tým i reálny priestor na efektívnejšie zhodnocovanie majetku. Zabezpecit, aby štát vlastnil a spravoval len taký majetok, pri ktorom možno jednoznacne preukázat jeho strategickú funkciu. Súcasne zarucit, aby vlastnícky vztah štátu k tomuto majetku bol trvalý a bezvýhradný, a aby s ním štát zaobchádzal so starostlivostou riadneho hospodára. Iniciovat prijatie takých opatrení, ktorými sa zabezpecí zvýšenie efektívnosti využitia transformovaného majetku štátu, s ktorým disponuje Fond národného majetku SR. Sprísnením kvalifikacných požiadaviek zabezpecit tiež zvýšenie odbornej úrovne dozorných a riadiacich orgánov obchodných spolocností hospodáriacich s majetkom FNM SR. Iniciovat potrebné legislatívne úpravy, aby zdroje získané z privatizacného procesu, ako i výnosy z majetku, ktorý je vo vlastníctve FNM SR boli používané výlucne v záujme a v prospech všetkých obcanov, najmä na realizáciu zásadných rozvojových programov. Zabezpecit dôsledné splnenie základnej povinnosti voci obcanom, ktorí sa zúcastnili privatizácie formou dlhopisovej metódy, t.j. vyplatenie nominálnej hodnoty dlhopisu a výnosu bezprostredne v lehote splatnosti.

Privatizacné rozhodnutia podrobit trvalej kontrole, najmä z hladiska širších spolocenských záujmov, ktoré v nich boli definované, predovšetkým pri ochrane a tvorbe životného prostredia, ochrane zdravia zamestnancov z hladiska pozitívneho vývoja zamestnaneckej a sociálnej politiky atd. Osobitne sledovat plnenie záväzkov nadobúdatelov majetku smerujúcich k umožneniu úcasti na privatizácii ostatným zamestnancom podnikov. Dopracovat komplexnú stratégiu postprivatizacného procesu s prioritným zameraním na proces reštrukturalizácie a revitalizácie národného hospodárstva“. Treba však konštatovat, že po štyroch rokoch vládnutia koalície HZDS-ZRS-SNS už, takpovediac, niet co privatizovat.
Predstava HZDS o vlastných volicoch zrejme nie je príliš povzbudivá, ak je hnutie presvedcené, že životným záujmom všetkých obcanov je „realizovat konkrétne podporné programy rozvoja strategických oblastí priemyslu“. Obcan má problém pochopit, preco sa HZDS a vláda angažujú v takých veciach, kde má fungovat trh, a preco má svojím hlasom podporit zámer „vytvorit funkcné mechanizmy podpory podnikatelských subjektov vo forme úverov, záruk a príspevkov. V rámci podporných programov zamerat sa na realizáciu Programu podpory exportu, Programu podpory vývozu investicných celkov, Programu podpory výrobkov slovenského pôvodu, Programu rozvoja automobilového priemyslu, Programu podpory rozvoja strojárskeho a zbrojného priemyslu v zoskupení DMD Holding, a.s., Trencín v súcinnosti s Programom technologického a inovacného rozvoja“. Kto zaplatí všetky tie vládne a stranícke programy? Preco sa má obcan podielat na financovaní podpory „poprivatizacnej reštrukturalizácie a modernizácie súkromných spolocností strednej velkosti prostredníctvom majetkovej úcasti, pomoci manažmentu a posilnení podnikového riadenia s cielom pomôct získat nedostatkový dlhodobý financný kapitál a odborné schopnosti pri riadení podnikatelskej cinnosti“?
SMK vo volebnom programe urcila za svoju víziu „rozvíjajúce sa Slovensko s prosperujúcou ekonomikou, ktoré zarucuje obcanom slušnú životnú úroven a sociálne istoty“. Tento všeobecne platný a všeobecne vyznávaný ciel možno podla SMK dosiahnut urýchlením ekonomickej transformácie. Vo všeobecnej rovine ostal aj návrh, ako pokracovat v reforme, ked SMK navrhuje „dobudovat komplexný, trhovo-konformný systém právnej regulácie ekonomiky“.
Detailnejšie SMK naznacuje pokracovanie v privatizácii a s mimoriadnou jasnozrivostou predpokladá, že privatizovat nebude co, lebo „co ešte zostalo vo vlastníctve štátu, to ešte vládna koalícia s velkou pravdepodobnostou sprivatizuje do jesenných parlamentných volieb“. Konkrétnym krokom SMK je návrh „preverit a právne ošetrit“ doterajšiu privatizáciu.

Alternatívne má SMK pripravené aj kroky pre situáciu, že by vládna koalícia do volieb predsa len všetko nesprivatizovala. „Osobitne citlivo bude potrebné postupovat v prípade bankového a energetického sektora, ako aj pri takých štátnych podnikoch, akými sú Slovenské telekomunikácie, Slovenské železnice, Slovenská plavba dunajská a Slovenská pošta.“ SMK navrhuje akúsi opatrnú privatizáciu, avšak „štát by sa v prvej etape nemal zriect toho, aby popri prísnej zákonnej regulácii vplýval na ich cinnost aj ako vlastník“.
Za jeden z nástrojov reštrukturalizácie ekonomiky považuje SMK zahranicný kapitál, ktorého potrebu strana odhaduje na 2-2,5 mld. USD rocne, co je, mimochodom, takmer stokrát viac ako v predchádzajúcich štyroch rokoch. Pravdepodobne všetky strany pôsobiace v opozícii sa zhodujú na tom, že pre vstup zahranicného kapitálu je nevyhnutá politická stabilita, vhodná legislatíva, nekorupcná verejná správa. Všetky strany sa zhodujú aj v tom, že tieto podmienky musí vytvárat hospodárska politika krajiny. Z tohto nazerania sa nevymyká ani SMK, pravda, pre pôsobenie zahranicného kapitálu kladie už vo volebnom programe tolko podmienok, že kapitál skôr odstraší, než priláka. „Zahranicné firmy sa musia organicky zaclenit do ekonomiky Slovenska. Je dôležité, aby neboli nárocné na import, aby kooperovali s domácimi dodávatelmi a pozitívne vplývali na rozvoj inovácií, na výrobnú a pracovnú kultúru.. a aby vytvorený zisk reinvestovali.“ Pre zahranicné firmy by tak vzniklo príliš vela otázok a málo odpovedí na základnú otázku: preco by mali investovat tam, kde úradník a predpis urcuje podnikatelovi, s kým má spolupracovat a ako má použit svoje peniaze?
SMK sa, naštastie, nesnaží volicovi nahovorit, že zmeny zaplatí niekto iný, že obcan bude ochránený. To je dost velký dôvod na to, aby v parlamente poslanci tejto strany mali dostatocný vplyv, aj ked slovenský volic rád pocúva vyznania o svojej velkosti a neohrozenosti. Vo volebnom programe SMK sa na túto tému píše velmi otvorene: „Jedným, možno najbolestivejším dedicstvom po súcasnej vláde bude nutnost prijat ,balícek opatrení‘, ktorým sa prispôsobí verejná spotreba štátu a obyvatelstva skutocným možnostiam ekonomiky. Samozrejme, že dôsledky bude znášat obyvatelstvo a nová vláda ponesie za to politickú zodpovednost a riziko narušenia sociálneho zmieru.“
SNS sa v programe hlási k sociálne orientovanému trhu, ktorý považuje nielen za usporiadanie ekonomiky, ale aj za životný štýl. Rovnako ako v mnohých dalších programoch ani v programe SNS nemožno nájst detaily, iba tézy.

Jednou z výnimiek je zretelne vyjadrený nesúhlas s privatizáciou strategických podnikov, ktoré majú zásadný vplyv na život ludí. Vodárne, energetika, pošta, ropovody, plynovody, železnice má podla SNS regulovat štát. SNS tiež rezolútne odmieta „výpredaj pôdy zahranicným vlastníkom“. Strana síce nepomenovala nebezpecenstvo, ktoré vyplýva z toho, že nejakú cast pôdy by vlastnil cudzinec, zjavne však pokracuje v línii naznacenej od vzniku strany: cudzie nechceme, svoje si nedáme.
Dávat však chce SNS byty. Tomu má poslúžit systém podpôr a pôžiciek, pricom peniaze na bytovú výstavbu majú príst „prostredníctvom osobitného mechanizmu štátnej tvorby návratne zabezpecených úverových zdrojov, a to vo forme osobitného zákona“. Citatel programu SNS sa môže uspokojit s konštatovaním, že netreba rozumiet všetkému.
SNS ponúka podporu malému a strednému podnikaniu. Bez spochybnovania dobrých úmyslov národniarov však malý podnikatel už reciam neverí. Doteraz všetky strany a vlády vyjadrovali verbálne takmer bezbrehú oddanost myšlienke podnikania, malého osobitne. Skutky ostali niekde inde, lebo malí podnikatelia živoria, prípadne sa snažia zaradit do skupiny privatizérov s celkom inými starostami.
Strana nezabudla ani na velké podniky, lebo zrejme aj medzi nimi hladá podporu. V programe slubuje vytvorenie zákona o reštrukturalizácii, ktorý velmi nápadne pripomína zákon o revitalizácii presadený vládou V. Meciara. Racionálne je však konštatovanie, že „požiciavat si doláre na stavanie ciest, priehrad, bytov a pod., ked všetko alebo takmer všetko potrebné máme doma, je nerozumné“.
Zrejme dost ujasnenú predstavu má SNS o danovej reforme. Nízke dane sú pre volica lákadlo. Pravda, problém je v tom, že nízke dane slubujú pred volbami všetci.
SNS chce urýchlit modernizáciu a reštrukturalizáciu, ktorých výsledkom by malo byt zvýšenie konkurencieschopnosti slovenských výrobkov vo svete. Na druhej strane SNS vyznáva zásadu, že „všetko, co možno na Slovensku kvalitne a efektívne vyrobit, musí mat prednost pred dovozom“. SNS túto myšlienku privádza k dokonalosti, ked chce obmedzit dovoz spotrebného tovaru. Z toho vyplýva nevyhnutnost vytvárat dalšie ochranné opatrenia pre domácich výrobcov. Trh, hoci s prívlastkom sociálny, nemá také zásahy rád, a prax dokázala, že všetky ochranárske konštrukcie zlyhávajú alebo sa obracajú proti predpokladanému úcinku.
Na národnú strunu SNS udiera aj požiadavkou prehodnotit prínos colnej únie s CR. Podla straníckych expertov je colná únia federálny hybrid.

Heslo „Prec s colnou úniou s Ceskom!“ presvedcí pravdepodobne len tých, ktorí budú SNS volit aj bez toho, aby vedeli, co je to colná únia. Vystací im cervené plátno: slovo Cesko.
SDL treba priznat, že sa vo volebnom programe neuchýlila k „reálsocialistickej“ rétorike, nánosy nostalgie však cítit. Nadovšetko sa to prejavuje v charakterizovaní doterajšej politiky vlády V. Meciara ako pravicovej. Volebný program SDL je poznacený lúbivostou ostrého a nekompromisného odsúdenia doteraz uplatnovaného štýlu vlády, kultivovanostou prejavu, ale zároven aj prílišným nadbiehaním volicovi. Konštatovania typu „transformácia nedala príležitost schopným a zobrala istoty pracovitým“ síce nehovorí priamo o tom, ako dobre nám bolo za socializmu, predstavitelia SDL však casto argumentujú práve takto.
Volebný program SDL sa na jednej strane hlási k potlácaniu štátneho paternalizmu, na druhej strane však predpokladá zásahy štátu aj v takých oblastiach, kde vôbec nie sú nevyhnutné. Príkladom je zámer zvyšovat konkurencieschopnost. SDL neverí, že podniky si poradia samé, preto predpokladá úcast štátu. Podpora exportu, malému podnikaniu, výskumu - všetko sú to ušlachtilé ciele, ale súcasne aj zásahy štátu do fungovania trhu.
Zrejme nie náhodou sa do volebného programu SDL dostali dve strany venované odborom. Odbory akoby považovala za svojho prirodzeného spojenca, aj ked im slubujú iba to, co už majú alebo co im patrí. „Odborom musí ostat právo na kolektívne vyjednávanie,“ hovorí sa v programe SDL. Ani jedna strana však vo volebnom programe neslubuje (a neslubovala), že na toto právo siahne, hoci každá vládna strana sa jeho uplatnovaniu viac alebo menej bráni.
Perlou vo volebnom programe SDL je konštatovanie, že pád predchádzajúceho režimu bol ,,dôsledkom úrovne ekonomických procesov prejavujúcich sa komplexne v nízkej úrovni produktivity práce“. Teda nie o slobode a demokracii bola „nežná revolúcia“, ale o produktivite práce. Podobným duchom sú poznacene viaceré pasáže programu. SDL sa zjavne spolieha na svojich osvedcených volicov. Sama seba oznacuje za modernú sociálnu demokraciu; viac by zrejme získala, keby jej tento prívlastok dali napríklad aj nevolici SDL.
Ekonomický program SDK má jeden malý nedostatok a jednu velkú prednost. Program je rozsiahly a nárocný na cas, ktorý musí citatel obetovat na jeho cítanie. Práve preto však okrem pomenovania problémov obsahuje aj ciele zmien a nástroje na ich uskutocnenie. Volebný program SDK by sa pravdepodobne najjednoduchšie transformoval do vládneho programu. Problematické je možno i to, kolko politickej odvahy by uplatnenie takéhoto programu vyžadovalo.

SDK naznacila, že náklady na reformu budú velké, ale rovnako dôrazne hovorí, že náklady nereformy by boli vyššie.
„Naplnenie makroekonomických cielov predpokladá zmenenú úlohu vlády v ekonomike,“ píše sa v programe SDK. Je naozaj málo strán, ktoré programovo uvažujú o znižovaní vplyvu vlády. Východiskom je vytvorenie nových zákonov. V ekonomickom programe SDK sa uvádzajú konkrétne príklady: novela Obchodného zákonníka, ktorá by mala zvýšit zodpovednost clenov orgánov akciových spolocností a vedúcich riadiacich pracovníkov za realizované obchody a posilnit práva menšinových akcionárov. Nasleduje novela zákona o podmienkach prevodu štátu na iné osoby, kde sa jasne definujú pravidlá predajov akcií FNM na verejnom trhu, zabezpecí sa ochrana verejného záujmu v privatizácií, kontrola dodržiavania zákonnosti. Program hovorí aj o novele zákona o konkurze a vyrovnaní, aby sa odstránila diskriminácia niektorých foriem vlastníctva, minimalizoval sa priestor na špekulácie, definovali sa podmienky povinného zaradenia podniku do konkurzu a spružnil sa proces vyrovnania a konkurzu. Po volbách by mali vzniknút aj nové zákony a novely zákonov v oblasti daní, ktoré zjednodušia výber daní, budú pôsobit motivacne na výkonnost podnikov a sprísnia danovú disciplínu.
Nevýhodou programu SDK je pravdepodobne to, že je to program, ktorý sotva možno uskutocnit za štyri roky. Na druhej strane by sa za štyri roky mohli presadit aspon jednoznacné tendencie obratu, aj ked je málo pravdepodobné, že obcan pocíti výsledky na vlastnej životnej úrovni.
Pri cítaní volebného programu Komunistickej strany Slovenska citatelovi nevdojak napadne: ako dobre, že parlament pred deviatimi rokmi zrušil clánok 4 vtedajšej ústavy. Keby program KSS nevzbudzoval obavy z opätovného nastolenia totalitného režimu, nestál by ani za zmienku, iba ak pre niektoré kuriózne pasáže. KSS napríklad chce plánovitý rozvoj národného hospodárstva a súcasne slubuje podporu podnikaniu. Obnova kapitalizmu je podla komunistov dejinnou anomáliou. Žiada sa len pripomenút, že obnova komunizmu by bola úplnou katastrofou.

Zdroje:

Ekonómia SR a jej história -