Podľa zákona o bankách č. 21/1992 Z.z. sa bankami rozumejú právnické osoby so sídlom v Slovenskej republike založené ako akciová spoločnosť alebo štátny peňažný ústav, ktoré prijímajú vklady a poskytujú úvery. O udelení povolenia pôsobiť ako banka rozhoduje Národná banka Slovenska po dohode s Ministerstvom financií. Základná definícia banky sa sústreďuje na jej podstatu, vymedzuje banku ako inštitúciu, ktorá prijíma peňažné vklady od vkladateľov, vypláca vkladateľom na ich požiadanie peniaze naspäť alebo ich prevádza na iné účty a voľné peňažné prostriedky požičiava vhodným zákazníkom. Z právneho hľadiska, ale aj z ekonomického hľadiska je veľmi dôležité to, že banka vystupuje voči svojim klientom vo svojom mene a na svoj účet. Medzi klientmi banky nie je nijaký vzťah a dokonca sa ani nepoznajú.
Banka ručí vkladateľovi za vyplatenie celého vkladu (buď naraz alebo po častiach) a úrokov. Časť vkladov však súčasne požičiava, pričom vystupuje voči dlžníkovi opäť vo svojom mene a na svoj účet. Dlžník teda požičanú sumu dlží banke, nie vkladateľom. Banka teda požičiava požičané peniaze, čo ju vedie k veľkej opatrnosti. V prípade, že dlžník nie je schopný splácať úver, banka aj napriek tomu nemôže pozastaviť výplaty svojim vkladateľom len preto, že iní neplatia jej. Vyhlásenie insolventnosti banky znamená jej koniec.