V každom prípade tým, že Soros otvorene kritizuje klasickú ekonomickú teóriu, uznáva, že nikto, kto chce preniknúť napr. do útrob svetových trhov s cennými papiermi, sa nevyhne ich komplexite, čo nevyhnutne prináša odvrhnutie redukcionistických zákonitostí ekonómie, večne hľadajúcej imaginárnu trhovú rovnováhu.
Teória reflexivity a teória komplexity sa stretávajú v jednom spoločnom stanovisku - obe podčiarkujú existenciu stavov reality, podmienok, situácii, ktoré sa nachádzajú „ďaleko od ekvilibria“. Soros prichádza s rozlíšením situácii na „normálne“ a tie „vzdialené ekvilibriu“. Za „normálnych“ podmienok sa stanoviská ľudí približujú aktuálnym udalostiam. Prinajmenšom existujú mechanizmy, ktoré nedovoľujú ich vzdialenie sa od reality. „Normálne“ sú preto, lebo sú postavené na intelektuálnej tradícii. V kontraste s nimi Soros odhaľuje podmienky „vzdialené ekvilíbriu“, v ktorých sú stanoviská ľudí úplne odlišné od aktuálnych udalostí, pričom ani zďaleka nemajú tendenciu dostať sa k sebe bližšie. Tento druh podmienok ďalej rozdeľuje na tie, ktoré sú nositeľkami revolučných zmien, a na tie, ktoré nimi nie sú. Tu pokročil Soros až do terminológie teórie chaosu, keď pôsobenie posledne dvoch spomenutých druhov podmienok v spoločnosti prirovnal k pôsobeniu podivných atraktorov. Hľadanie atraktorov v ekonomickom systéme, je u Sorosa zaužívanou, aj keď treba povedať často intuitívnou stratégiou pohybu na trhoch s akciami. Na jednom mieste dokonca píše, že aj v sebe samom z času na čas objavoval niekoho, kto dokáže strhnúť procesy akciových trhov na svoju stranu.
Sorosove úvahy majú čo to spoločné s teóriou komplexity aj vtedy, keď uvažuje o svetovej ekonomike ako o široko rozprestretom systéme s jej schopnosťou pozoruhodne, tzn. reflexívne, spracovať informácie. Všetky tie dlhé popísané stránky v jeho knihe o kríze globálneho kapitalizmu opisujú jediné - zážitky z globálnej nelineárnej dynamiky systému svetového hospodárstva. Tento systém je totiž aj prostredníctvom uľahčovania distribúcie informácií vo svojej komplexite neustále posilňovaný, keďže sa objavuje viac spätnoväzobných procesov.
Hoci teória reflexivity nedosahuje ani úroveň „digitálnych“ poznávacích techník teórie komplexity, a teda ani zďaleka nie je komplexným pohľadom na chaos (ani peňazonosného diania svetových búrz), prinajmenšom však ponúka globálnejšiu perspektívu, ktorá je tak potrebná na prelomenie ekvilibristiky klasickej ekonómie.