Každá súčasť sveta, a to i tá jednoduchá z jednoduchých, je emergentná, tzn. neredukovateľná na sumu svojich atomárnych častí. Teória komplexity sa stavia do opozície k redukcionizmu klasických vied, ktoré sa snažia preniknúť k čo najvysvetľujúcejším elementom života (také je aj dnešné módne pátranie po účele jednotlivých génov). Holistická perspektíva tejto teórie vytesnáva deterministický, mechanický pohľad na svet a ponúka jeho pochopenie cez širší priezor. Otázka, s ktorou sa s nástupom teórie komplexity musíme neustále konfrontovať, je, či sa dokážeme aspoň priblížiť k pochopeniu nejakej emergentnej životnej entity. Jedným z tých, ktorí takýto pokus podnikli, je aj George Soros so svojou teóriou reflexivity. Táto práca sa zaoberá tým, ako blízko sa G. Soros vo svojom spôsobe dobývania chaosu dostal k teórii komplexity.
Koncepcia Sorosovej teórie reflexivity pramení z inšpirácie otvorenou spoločnosťou podľa Karla Poppera. To, čo nie je z hľadiska nášho pracovného zámeru dôležité, je fakt, že otvorená spoločnosť je postavená na princípoch participačnej demokracie a trhovej ekonomiky. To, čo nás zaujíma viac, je Sorosove presvedčenie, že medzi realitou a myslením existuje tesný vzťah. Myslenie ľudí podľa neho napĺňa dvojakú úlohu: „je pasívnou reflexiou reality, ktorú sa ľudia snažia pochopiť, a aktívnou zložkou vytvárania dejov, na ktorých sa zúčastňujú“ (Soros, 1999; s. 32). Tento predpoklad naznačuje ambície Sorosovho spôsobu vysvetľovania reality. To smeruje do priestoru, v ktorom vážnu váhu zastávajú interpretácie reality, tzn. do priestoru sociálneho života. Teória komplexity je oveľa ambicióznejšia, keď chce prehovoriť do riešenia celého spektra otázok reality. Znamená to, že zatiaľ čo teória komplexity si trúfa aj na rozlúsknutie podstaty filozofických problémov, teória reflexivity sa len „vezie“ na vlne filozofických východísk.
G. Soros priznáva vlastnú ignoranciu voči prevládajúcim teóriám o efektívnych trhoch a racionálnych očakávaniach. Považuje ich za irelevantné, keďže sú v praxi neúspešné, a preto nepoužiteľné. Uplatňujúc tento produkt pragmatického myslenia, sa z nich miestami vysmieva, keď napr. tvrdí, že „koncepcia rovnováhy je veľmi užitočná pre poukázanie na nedostatky reálneho sveta“ (Soros, 1999; s. 64). Ani teória komplexity však na tom nie je oveľa lepšie. Ukazuje síce jedinečnú cestu vnímania reality, ale ešte stále hovorí skôr o živote, ktorý by mohol jestvovať, než o tom, ktorý aktuálne jestvuje.