NEZAMESTNANOSŤ V EURÓSKEJ ÚNII
Cieľom každého štátu je dospieť k plnej zamestnanosti. Plná zamestnanosť je stav, kedy ten, kto chce pracovať a akceptovať pritom mzdu, ktorú mu zamestnávateľ za daných podmienok môže ponúknuť , zamestnanie si vždy nájde. Miera nezamestnanosti, ktorá zodpovedá plnej zamestnanosti je považovaná približne jej 2 až 6 percentná úroveň. Niekedy sa hovorí tiež o prirodzenej miere nezamestnanosti. Nezamestnanosť sa nevyhýba ani Európskej únii, do ktorej SR deklarovala svoje politické a ekonomické smerovanie.
Od polovice 70-tych rokov, kedy sa v hospodársky vyspelých krajinách skončila povojnová éra plnej zamestnanosti sa nezamestnanosť iba zvyšuje. VÝVOJ NEZAMESTNANOSTI
Až do začiatku 60-tych rokov sa podarilo udržať nezamestnanosť na úrovni 3 až 4 percent. Bolo to možné hlavne vďaka povojnovej rekonštrukcii ekonomík, odvetvovými presunmi pracovných síl, rastom dopytu po tovaroch a službách a tým aj agregátneho dopytu i prudko sa rozvíjajúcim sektorom služieb. Táto priaznivá situácia však netrvala dlho, od 60-tych rokov začala nezamestnanosť rásť a v krajinách Európskeho spoločenstva sa v 70-tych rokoch zvýšila dvojnásobne v porovnaní so 60-tymi rokmi.
80-te roky sa niesli v znamení veľkých výkyvov, keď napríklad v rokoch 1985 až 1990 došlo k rekordnej expanzii zamestnanosti a vytvorilo sa asi 10 mil. prac. miest, v nasledujúcich 4 rokoch ich 6 miliónov zaniklo. Ako sme už spomínali dynamický vývoj západoeurópskeho trhu síce pomáha urýchľovať ekonomický rast, skúsenosti však ukazujú, že ani v kvalitnej trhovej ekonomike nefunguje všetko tak ako by malo. Pod vplyvom netrpezlivosti sa podceňujú skutočnosti významné s dlhodobého hľadiska, rýchlosť zmien, ku ktorým dochádza na trhu, nerovnako ovplyvňuje rozličné sociálne skupiny, spontánne je podporovaná koncentrácia, čo vytvára nerovnosť medzi regiónmi a mestami.

V procese masovej nezamestnanosti sa prejavil i rast dlhodobej nezamestnanosti, napriek čiastočnému poklesu celkovej miery nezamestnanosti, a tak sa dlhodobá nezamestnanosť stala vážnym sociálno-ekonomickým problémom s multiplikačným efektom. Pretože, čím sú ľudia dlhšie bez zamestnania, tým je u nich menšia šanca nájsť si znovu zamestnanie. Práve tieto nedokonalosti vyvolávajú potrebu, aby krajiny vytvorili kolektívny mechanizmus solidarity. V JEDNOTNOM EURÓPSKOM AKTE, ktorého ciele sa naplnili koncom roka 1992, sa to odzrkadlilo zdôraznením potreby ekonomickej a sociálnej súdržnosti.