Pri výrazných vedľajších účinkoch zo znečisťovania vedie súkromná rovnováha k neefektívne vysokej úrovni znečisťovania a príliš malej aktivite pri jeho odstraňovaní.
Zamerajme sa teraz na otázku optimálnej úrovne znečistenia. Prečo by sme mali vôbec pripustiť znečistenie? Mnohí ľudia si možno myslia, že dobre riadená ekonomika by mala úplne odstrániť znečisťovanie prostredia. Pravdou ale je, že spoločensky efektívna úroveň znečisťovania nie je nulová. Efektívnosť vyžaduje, aby sa hraničná spoločenský škoda zo znečistenia rovnala hraničným spoločenským nákladom na jej odstránenie. K tejto rovnosti dochádza, keď úžitok zo zníženia znečistenia o jednu jednotku z hľadiska zdravia i majetku sa presne rovná nákladom na toto zníženie, a je veľmi nepravdepodobné, aby rovnosť dosiahla na nulovej úrovni znečistenia. Ekonómovia pritom odporúčajú prístup známy ako analýza nákladov a výnosov, pri ktorej sa normy efektívnosti stanovujú porovnávaním nákladov na odstránenie znečistenia s výnosom zo zníženia znečistenia. V prípade VSŽ predpokladáme, že technici a zdravotnícke inštitúcie preskúmajú údaje o nákladoch na odstránenie znečistenia a o škodách zo znečistenia. Stanovia, že prírastky nákladov a výnosov sa vyrovnajú, keď sa rozsah emisií zníži z 200.000 t na 100.000 t. Zistia, že hraničné náklady na zníženie znečistenia sa pri efektívnej miere znečistenia rovnajú 2.000 Sk na tonu a hraničné škody každej dodatočnej tony sú tiež 2.000 Sk.
Prečo je teda efektívna úroveň znečistenia 100.000 ton? Lebo pri tejto miere emisií je čistá hodnota výroby (t.j. užitočnosť výrobku - škody zo znečistenia) maximálna. Ak by firma VSŽ vypúšťala viac ako 100.000 ton emisií, prírastok škody zo znečistenia by prevážil úspory z nižšej úrovne odstránenia znečistenia. Na druhej strane, ak by sa rozsah škodlivín mal znížiť pod 100.000 ton, náklady a zníženie znečistenia by boli vyššie ako zisk z čistejšieho vzduchu. Aj tu, podobne ako v mnohým ďalších oblastiach, nachádzane najefektívnejší výsledok tak, že porovnáme hraničné náklady a hraničné výnosy z určitej činnosti.
Použitie analýzy nákladov a výnosov ukáže, prečo extrémna, resp. nulová ochranárska pozícia, t.j. úplný zákaz znečisťovania životného prostredia, znamená v podstate plytvanie. Ak by sa znečisťovanie životného prostredia malo znížiť na nulu, vyžadovalo by to astronomicky vysoké náklady, pričom hraničný úžitok zo zníženia posledných niekoľkých gramov škodlivín by bol veľmi malý. V niektorých prípadoch by dokonca vôbec nebolo možné pokračovať vo výrobe, ak by emisie mali byť nulové, takže filozofia nulového rizika by mohla mať za následok zrušenie oceliarskeho priemyslu, alebo úplný zákaz automobilovej dopravy.