Ekonomická efektívnosť vyžaduje vo väčšine prípadov kompromis – podstatné, avšak nie úplné zníženie emisií, pri ktorom sa porovnáva hodnota priemyselného outputu a škody zo znečistenia
Neregulovaná trhová ekonomika bude produkovať takú úroveň znečistenia životného prostredia, alebo iných externalít, pri ktorej sa hraničná súkromná škoda zo znečistenia rovná hraničným súkromným nákladom na jej odstránenie. Efektívny výsledok sa dosahuje vtedy, keď sa hraničná spoločenská škoda rovná hraničným spoločenským nákladom na jej odstránenie. To znamená, že v neregulovanej ekonomike bude rozsah odstránenia znečistenia príliš malý, rozsah znečistenia bude teda príliš vysoký.

Korigovanie externalít (neefektívnosti trhu).

Štát dnes podniká množstvo rôznych krokov na boj proti externalitám a využíva na to buď priame kontroly alebo finančné sankcie, ktorými sa snaží motivovať firmy, aby znižovali škodlivé externality a zvyšovali užitočné činnosti. V tejto časti sa sústredím predovšetkým na kroky, ktoré štát podniká na odstránenie znečistenia životného prostredia a iných škodlivých činností.
Vo väčšine prípadov znečisťovania životného prostredia a externalít v oblasti zdravia a bezpečnosti sa štát opiera o priame kontroly. Na ich základe firmy dostane príkaz na odstránenie príslušného vedľajšieho účinku. Vrátim sa k príkladu firmy VSŽ, ktoré povedzme dostane príkaz, aby rozsah emisií určitej látky neprekročil 100.000 ton. Ministerstvo životného prostredia sa pravdepodobne nebude starať o to, ako firma túto normu splní, pokiaľ ju splní. Ak sú normy primerané a firmy ich dodržiavajú, potom sa výsledok môže približovať ideálnej, efektívnej úrovni znečistenia životného prostredia. Programy kontroly znečistenia však majú málokedy taký ideálny priebeh. Ukazuje sa, že priame kontroly sú postihnuté výraznými zlyhaniami štátu.
Niektoré nedostatky priamych kontrol viedli ekonómov k návrhu nového nástroja – dane zo znečistenia alebo z emisií. To znamená, že firmy by odvádzali daň zo znečistenia životného prostredia rovnajúcu sa rozsahu externých škôd.
Je zaujímavé, že nie všetky riešenia vyžadujú priamy zásah štátu. Existujú dva súkromné prístupy. Ktoré môžu priniesť relatívne efektívny výsledok: súkromné vyjednávanie a pravidlá zákonnej zodpovednosti za škody.
V prípade, že by sa vláda rozhodla nezasiahnuť, mohlo by za určitých okolností viesť k efektívnemu výsledku aj dobrovoľné vyjednávanie medzi zúčastnenými stranami. Môže k tomu dôjsť v prípade, že sú dobre definované vlastnícke práva a nízke náklady na vyjednávanie. Druhý prístup spočíva v zákonnej úprave zodpovednosti za škody, resp. krivdy, a nie v priamom vydávaní smerníc alebo regulačných opatrení štátom. Tu je pôvodca externalít zo zákona zodpovedný za všetky škody, ktoré zapríčiňuje iným osobám.
V niektorých oblastiach sa tieto pravidlá dobre uviedli.