Najzávažnejšie ekonomické problémy vyžadujúce zásah štátu vznikajú vtedy, keď trh vytvára externé efekty, externality. Nevyhnutnosť zdravého rozhodovania vtedy otestuje mechanizmy verejnej voľby v krajine, jej legislatívnu schopnosť zabrániť krátkodobým horizontom a politike záujmových skupín.
Externalita alebo vedľajší účinok sa vyskytuje vtedy, keď výroba alebo spotreba nedobrovoľne spôsobujú iným náklady alebo výnosy; to znamená, že náklady alebo výnosy prenášajú na iných, pričom tí, ktorí ich spôsobujú alebo získavajú za ne neplatia. Externalita je teda vplyv správania jedného ekonomického činiteľa na blahobyt iného bez toho, aby sa tento vplyv prejavil v peňažných alebo trhových transakciách. Externality mávajú rôzne podoby. Niektoré sú kladné (externé úspory); iné sú záporné (externé náklady).

Verejné a súkromné statky

Pre ilustráciu pojmu vedľajších účinkov si zoberme extrémny prípad verejného statku, t.j. tovaru, ktorý možno zabezpečiť s rovnakou námahou tak pre všetkých, ako aj pre jednu osobu.
Najlepším príkladom verejného statku je národná obrana. Nič nie je pre spoločnosť životne dôležitejšie ako jej národná bezpečnosť. Národná obrana sa však ako ekonomický statok úplne odlišuje od súkromného statku, akým je napríklad chlieb. Desať kusov chleba možno rôznym spôsobom rozdeliť medzi jednotlivcov; pričom to, čo zje jeden, nemôže zároveň zjesť iný. Národnú obranu však, akonáhle je zabezpečená, môžu automaticky využívať všetci ľudia. Bez ohľadu na to, či ste zamestnaný alebo nezamestnaný, muž alebo žena, starý alebo mladý, vzdelaný alebo nevzdelaný vám patrí rovnaký podiel národnej bezpečnosti od armády, aký dostáva každý iný občan krajiny.
Všimnime si ešte jeden kontrast – rozhodnutie zabezpečiť určitú úroveň verejného statku, akým je národná obrana, bude mať za následok určitý stav ponoriek, striel s plochou dráhou letu, kozmických laserov a tankov, ktoré sú určené na obranu nás všetkých. Na rozdiel od toho rozhodnutie zjesť súkromný statok, akým bol napríklad chlieb, je individuálny čin. Môžete zjesť štyri kusy alebo len dva alebo koľko budete chcieť; rozhodnutie sa týka len vás a nenúti pri tom iného zjesť rovnaký počet kusov.
Verejnými statkami sú teda tie statky, ktorých úžitok sa nedeliteľne rozptýli do celej spoločnosti bez ohľadu na to, či si jednotlivci želajú kúpiť verejný statok alebo nie.

Súkromné statky sú naopak tie, ktoré možno rozdeliť a poskytovať osobitne rôznym jednotlivcom, pričom nezapríčiňujú vedľajšie výnosy alebo náklady iným. Efektívne zabezpečovanie verejných statkov vyžaduje často aktivitu štátu; zatiaľ čo súkromné statky možno efektívne alokovať prostredníctvom trhu.
Popri verejných statkoch sa často stretávame s negatívnymi verejnými statkami. Sú to také statky, ktoré spôsobujú rovnaké náklady pre celú skupinu. Väčšina verejných strát alebo externalít je spojená s procesmi výroby a predstavuje nežiadúce vedľajšie produkty činnosti firmy. Jednou z najvážnejších externalít je skleníkový efekt, ktorý je dôsledkom tvorby oxidu uhličitého a iných atmosferických stopových plynov. Vedecké štúdie ukazujú, že v nasledujúcich desaťročiach tieto plyny zapríčinia oteplenie podnebia, zvýšenie hladiny oceánov a posun monzúnov. Nikto samozrejme neprodukuje oxid uhličitý so zámerom zmeniť podnebie. Táto externality vzniká neúmyselne spaľovaním fosílnych palív a inými ekonomickými aktivitami. Ďalšími príkladmi verejných strát alebo externalít je znečisťovanie vody a vzduchu, kyslé dažde, zmenšovanie ozónovej vrstvy.
Ekonomika produkuje žiadúce aj nežiadúce externality. Najdôležitejšie žiadúce externality sú spojené so šírením poznatkov. Keď vynálezcovia z firmy Bell vynašli v roku 1948 tranzistor, tento vynález znamenal začiatok éry elektroniky, ktorej produktom sú výkonné počítače, elektrotechnické zariadenia, domáce elektrospotrebiče, digitálne hodinky a pod. Zisk Bellových laboratórií bol ale z týchto vynálezov minimálny. Tranzistorová revolúcia bola externalitou, z ktorej získavajú úžitok spotrebitelia na celom svete.

Neefektívnosť trhu a externality.

Analýza verejných statkov a externalít ukazuje, že verejné statky nemožno efektívne zabezpečovať len prostredníctvom trhového mechanizmu. Nikto nemôže získať a predávať úžitok z národnej obrany, takže táto úloha je ponechaná štátu. Výsledky základného výskumu sú príliš rozptýlené na to, aby ich ziskovo orientované firmy považovali za ekonomicky atraktívne, takže základný výskum je podporovaný štátom a uskutočňuje sa na univerzitách.

Firmy nebudú dobrovoľne ochotne znižovať emisie škodlivým chemických látok ani sa nevzdajú aplikovania polychlórových bifenylov (PCB) do pôdy, takže štát musí regulovať znečisťovanie, Tieto funkcie štátu sa spravidla považujú za legitimné podľa známeho výroku A.Lincolna: „štát má pre ľudí robiť to, čo treba urobiť a čo ľudia individuálnou snahou nemôžu robiť sami alebo nie tak dobre.“
Prečo externé náklady, ako napríklad znečisťovanie vedú k ekonomickej neefektívnosti? Zoberme si napríklad známu oceliarsku firmu VSŽ Košice, a.s., ktorá zapríčiňuje externé náklady tým, vypúšťa tony škodlivých emisií oxidu siričitého. Síra prináša sčasti škody pre oceliarsku spoločnosť tým, že vyžaduje častejšie nátery a zvyšuje náklady firmy na zdravotnú starostlivosť. Ale väčšina emisií je z hľadiska firmy externá; usadzuje sa v celej oblasti, poškodzuje vegetáciu a budovy a zapríčiňuje rôzne formy ochorení dýchacích ciest ľudí.
Ako solídna firma, ktorá sa usiluje maximalizovať svoj zisk sa VSŽ musí rozhodnúť, koľko emisií môže vypúšťať. Bez odstraňovania znečistenia budú trpieť jej pracovníci i celá firma. Odstránenie každého znečistenia by ale na druhej strane vyžadovalo také veľké náklady na odsírovanie palív, recyklačné systémy a čistiace zariadenia, že by VSŽ nebola schopná konkurovať iným oceliarňam.
Vedenie sa preto hypoteticky rozhodne odstraňovať znečistenie práve to tej miery, pri ktorej sa dodatočné náklady firmy zo znečistenia (hraničné súkromné škody) rovnajú dodatočným nákladom na odstraňovanie znečistenia. Technici firmy oznámia vedeniu, že pri stanovenej miere emisií škodlivín, ktorá je napr. 200 000 t za dané obdobie, dodatočná tona znečistenia prinesie firme 1.000 Sk škody; zároveň odstránenie dodatočnej tony znečistenia bude stáť 1.000 Sk. Firma teda našla svoju súkromnú optimálnu mieru znečistenia. Inak povedané, ak má VSŽ, a.s. vyrábať oceľ pri najnižších nákladoch, stanoví svoj limit škodlivín na 200.000 t ročne.
V tomto okamihu sa odborník na životné prostredie rozhodne preveriť činnosť oceliarskej firmy. Audítora zaujímajú spoločenské náklady i súkromné náklady firmy VSŽ. Pri analýze spoločenských nákladov, ktoré zahŕňajú aj škody na zdraví a majetku v okolitých oblastiach audítor zistí, že sú štvornásobne vyššie ako súkromné náklady firmy VSŽ. Škody z každej dodatočnej tony stoja VSŽ 1.000 Sk, ale spoločnosť ako celok má ešte dodatočné škody 3.000 Sk na tonu. Prečo však VSŽ nezahrnie týchto 3.000 Sk dodatočných škôd spoločnosti do svojich kalkulácií nákladov? Jednoducho preto, lebo tieto náklady sú pre firmu externé a nič ju nestoja. Vidíme, že externality takto vedú k neefektívnym ekonomickým výsledkom. Ak dopustíme, aby firmy znečisťovali životné prostredie voľným a neregulovaným spôsobom, vyvoláva to viac spoločenských nákladov než spoločenského úžitku.
V neregulovanej ekonomike typu laissez-faire budú firmy merať svoju úroveň znečisťovania tak, že porovnajú hraničné súkromné škody zo znečisťovania s hraničnými nákladmi na ich odstraňovanie.

Pri výrazných vedľajších účinkoch zo znečisťovania vedie súkromná rovnováha k neefektívne vysokej úrovni znečisťovania a príliš malej aktivite pri jeho odstraňovaní.
Zamerajme sa teraz na otázku optimálnej úrovne znečistenia. Prečo by sme mali vôbec pripustiť znečistenie? Mnohí ľudia si možno myslia, že dobre riadená ekonomika by mala úplne odstrániť znečisťovanie prostredia. Pravdou ale je, že spoločensky efektívna úroveň znečisťovania nie je nulová. Efektívnosť vyžaduje, aby sa hraničná spoločenský škoda zo znečistenia rovnala hraničným spoločenským nákladom na jej odstránenie. K tejto rovnosti dochádza, keď úžitok zo zníženia znečistenia o jednu jednotku z hľadiska zdravia i majetku sa presne rovná nákladom na toto zníženie, a je veľmi nepravdepodobné, aby rovnosť dosiahla na nulovej úrovni znečistenia. Ekonómovia pritom odporúčajú prístup známy ako analýza nákladov a výnosov, pri ktorej sa normy efektívnosti stanovujú porovnávaním nákladov na odstránenie znečistenia s výnosom zo zníženia znečistenia. V prípade VSŽ predpokladáme, že technici a zdravotnícke inštitúcie preskúmajú údaje o nákladoch na odstránenie znečistenia a o škodách zo znečistenia. Stanovia, že prírastky nákladov a výnosov sa vyrovnajú, keď sa rozsah emisií zníži z 200.000 t na 100.000 t. Zistia, že hraničné náklady na zníženie znečistenia sa pri efektívnej miere znečistenia rovnajú 2.000 Sk na tonu a hraničné škody každej dodatočnej tony sú tiež 2.000 Sk.
Prečo je teda efektívna úroveň znečistenia 100.000 ton? Lebo pri tejto miere emisií je čistá hodnota výroby (t.j. užitočnosť výrobku - škody zo znečistenia) maximálna. Ak by firma VSŽ vypúšťala viac ako 100.000 ton emisií, prírastok škody zo znečistenia by prevážil úspory z nižšej úrovne odstránenia znečistenia. Na druhej strane, ak by sa rozsah škodlivín mal znížiť pod 100.000 ton, náklady a zníženie znečistenia by boli vyššie ako zisk z čistejšieho vzduchu. Aj tu, podobne ako v mnohým ďalších oblastiach, nachádzane najefektívnejší výsledok tak, že porovnáme hraničné náklady a hraničné výnosy z určitej činnosti.
Použitie analýzy nákladov a výnosov ukáže, prečo extrémna, resp. nulová ochranárska pozícia, t.j. úplný zákaz znečisťovania životného prostredia, znamená v podstate plytvanie. Ak by sa znečisťovanie životného prostredia malo znížiť na nulu, vyžadovalo by to astronomicky vysoké náklady, pričom hraničný úžitok zo zníženia posledných niekoľkých gramov škodlivín by bol veľmi malý. V niektorých prípadoch by dokonca vôbec nebolo možné pokračovať vo výrobe, ak by emisie mali byť nulové, takže filozofia nulového rizika by mohla mať za následok zrušenie oceliarskeho priemyslu, alebo úplný zákaz automobilovej dopravy.

Ekonomická efektívnosť vyžaduje vo väčšine prípadov kompromis – podstatné, avšak nie úplné zníženie emisií, pri ktorom sa porovnáva hodnota priemyselného outputu a škody zo znečistenia
Neregulovaná trhová ekonomika bude produkovať takú úroveň znečistenia životného prostredia, alebo iných externalít, pri ktorej sa hraničná súkromná škoda zo znečistenia rovná hraničným súkromným nákladom na jej odstránenie. Efektívny výsledok sa dosahuje vtedy, keď sa hraničná spoločenská škoda rovná hraničným spoločenským nákladom na jej odstránenie. To znamená, že v neregulovanej ekonomike bude rozsah odstránenia znečistenia príliš malý, rozsah znečistenia bude teda príliš vysoký.

Korigovanie externalít (neefektívnosti trhu).

Štát dnes podniká množstvo rôznych krokov na boj proti externalitám a využíva na to buď priame kontroly alebo finančné sankcie, ktorými sa snaží motivovať firmy, aby znižovali škodlivé externality a zvyšovali užitočné činnosti. V tejto časti sa sústredím predovšetkým na kroky, ktoré štát podniká na odstránenie znečistenia životného prostredia a iných škodlivých činností.
Vo väčšine prípadov znečisťovania životného prostredia a externalít v oblasti zdravia a bezpečnosti sa štát opiera o priame kontroly. Na ich základe firmy dostane príkaz na odstránenie príslušného vedľajšieho účinku. Vrátim sa k príkladu firmy VSŽ, ktoré povedzme dostane príkaz, aby rozsah emisií určitej látky neprekročil 100.000 ton. Ministerstvo životného prostredia sa pravdepodobne nebude starať o to, ako firma túto normu splní, pokiaľ ju splní. Ak sú normy primerané a firmy ich dodržiavajú, potom sa výsledok môže približovať ideálnej, efektívnej úrovni znečistenia životného prostredia. Programy kontroly znečistenia však majú málokedy taký ideálny priebeh. Ukazuje sa, že priame kontroly sú postihnuté výraznými zlyhaniami štátu.
Niektoré nedostatky priamych kontrol viedli ekonómov k návrhu nového nástroja – dane zo znečistenia alebo z emisií. To znamená, že firmy by odvádzali daň zo znečistenia životného prostredia rovnajúcu sa rozsahu externých škôd.
Je zaujímavé, že nie všetky riešenia vyžadujú priamy zásah štátu. Existujú dva súkromné prístupy. Ktoré môžu priniesť relatívne efektívny výsledok: súkromné vyjednávanie a pravidlá zákonnej zodpovednosti za škody.
V prípade, že by sa vláda rozhodla nezasiahnuť, mohlo by za určitých okolností viesť k efektívnemu výsledku aj dobrovoľné vyjednávanie medzi zúčastnenými stranami. Môže k tomu dôjsť v prípade, že sú dobre definované vlastnícke práva a nízke náklady na vyjednávanie. Druhý prístup spočíva v zákonnej úprave zodpovednosti za škody, resp. krivdy, a nie v priamom vydávaní smerníc alebo regulačných opatrení štátom. Tu je pôvodca externalít zo zákona zodpovedný za všetky škody, ktoré zapríčiňuje iným osobám.
V niektorých oblastiach sa tieto pravidlá dobre uviedli.

Napríklad ak utrpíte zranenie v dôsledku nedbalosti vodiča, môžete ho vo viacerých krajinách žalovať na úhradu škody. Alebo ak je pracovné prostredie v podniku dokázateľne zdraviu škodlivé, môže robotník vymáhať od firmy kompenzáciu.
Žiaľ aj pravidlá zodpovednosti za škodu majú svoje nedostatky. Najväčší spočíva vo vysokých nákladoch na súdne preukazovanie škôd.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Mikroekonómia - Zlyhanie trhu a jeho riešenie prostredníctvom verejných statkov