Výrobné štrukturálne zmeny v hospodársky vyspelých štátoch

Pri tvorbe slovenskej stratégie sociálno-ekonomického rozvoja je potrebné okrem domácich, vnútorných činiteľov brať do úvahy aj podmienky vonkajšie, medzinárodné. Táto medzinárodná dimenzia je v súčasnosti o to dôležitejšia, že sa uskutočňuje prechod slovenského hospodárstva z centrálne plánovaného na trhové. Prax získaná v hospodársky vyspelých štátoch navyše potvrdila, že dlhodobé prognózovanie sociálno-ekonomického rozvoja vytvára vhodné podmienky jednak pre výmenu informácií v podnikateľskej sfére a tiež pre zisťovanie indikátorov, určujúcich vhodnú menovú a finančnú politiku.
V dnešných dňom, keď sme svedkami prechodu k trhovému hospodárstvu je dôležité si uvedomiť, že sa jedná vlastne o zmenu mechanizmov, metód a štruktúr extenzívneho typu, ktoré sú typické pre industriálne štádium, na mechanizmy nové, ktoré súvisia s nástupom novej vlny vedecko-technologického pokroku.
Táto nová vlna vedecko-technického pokroku je spätá hlavne s rozvojom elektroniky a jej miniaturizáciou, s rozvojom informatiky a s ňou spojenou sofistikáciou (rozvoj umelej inteligencie); a tiež s rozvojom biotechnológií.
Je zrejmé, že práve tieto vedecko-technologické zdokonalenie sú dôkazom existencie dlhodobých cyklov, ktoré napr. Kondratiev charakterizoval ako cykly vznikajúce následkom významných technologických zdokonalení, resp. totálnych inovácií výrobných technológií. A.Toffler ich zasa spája s rozvojom terciárneho sektora a informačných technológií. Je pritom charakteristické, že každá technológia, ako následok inovácie, má iba dočasnú životnosť.
Ekonomický rozvoj hospodársky vyspelých štátov značné poznačili ropné šoky v rokoch 1973, 1979/80 a tzv. tretí ropný šok v roku 1990. Z toho jednoznačne vyplýva že sociálno-ekonomický rozvoj v nich bol iný v 50/60 rokoch; v 70/80 rokoch a dnes. Ropné šoky znamenali pre tieto štáty v podstate zmeny nákladových a cenových kalkulácií; resp. zmenu reprodukčného procesu, kde sa do rozporu dostala štruktúra akumulovaného fixného kapitálu a štruktúra nákladov. Jedná sa v podstate do konflikt medzi dlhodobou štruktúrou ponuky a dopytu. Všetky tieto konflikty bolo možné prekonať len využitím výsledkov vedecko-technologické pokroku a príslušnými inováciami.

Pri štúdiu zmien výrobných štruktúr vyspelých štátov sú tieto obyčajne rozdeľované do 2 skupín, ktoré sa vyznačujú podobnou ekonomickou úrovňou aj štádiom národného hospodárstva.

Prvú skupinu tvorí Holandsko, Belgicko, Luxembursko, Švédsko, Nórsko, Fínsko, Dánsko, Rakúsko a Švajčiarsko. Jedná sa o menšie ale značne ekonomicky rozvinuté krajiny štáty orientujúce sa na výrobu technologicky náročných a unikátnych výrobkov s vysokým podielom pridanej hodnoty. Do druhej skupiny patrí Island, Španielsko, Portugalsko, Grécko a Írsko. Tieto krajiny dosahujú nižšiu hodnotu hrubého domáceho produktu na obyvateľa spojenú s extenzívnym využívaním ekonomických zdrojov.

Schopnosť zmeny výrobných štruktúr dáva odpoveď na otázku ako rýchlo sa vie ekonomika adaptovať požiadavkám rozvoja a aká je ich pružnosť. Pre obe skupiny, resp. pre otvorenú ekonomiku, platí nutnosť prispôsobiť výrobné štruktúry zmenám vo svetovej ekonomike. Štrukturálne zmeny je potrebné realizovať aj preto, že od nich závisí vyšší stupeň dosahovanie hospodárskej prosperity.
Prvý rozdiel medzi uvedenými skupinami je v tom, že štáty z prvej skupiny sa neorientujú na rast výrobného potenciálu, ale na aktívny rozvoj infraštruktúry, čo zabezpečuje vysokú konkurencieschopnosť špecializovaných odvetví. Stredne rozvinuté štáty sa však orientujú hlavne na pokračovanie industrializácie a tvorbu nových kapacít, čím vlastne tvoria nové špecializované odvetvia. Okrem priemyslu je pre prvú skupiny charakteristický aj nižší podiel poľnohospodárstva a inverzne vyšší podiel služieb.
Druhým dôležitým prvkom je sektorové rozdelenie zamestnanosti – v prvej skupine dochádza k neustálemu znižovaniu podielu osôb v poľnohospodárstve, pričom sa dosiahol presun značného množstva pracovníkov zo sektoru poľnohospodárstva aj priemyslu do sektoru služieb (tiež veľké hospodársky vyspelé štáty). V niektorých štátoch majú dokonca služby, z hľadiska príjmov, väčší význam ako vývoz tovaru.
Priebeh a frekvencia inovácií vo sfére služieb, ktorá je vyvolaná vedecko-technickým pokrokom, podstatným spôsobom ovplyvňuje konkurencieschopnosť výrobkov na medzinárodných trhoch. Možno dokonca povedať, že úspešný rozvoj terciárnej sféry vedie k tzv. „terciarizácií“ ostatných sfér NH.
Okrem uvedených faktorov je potrebné si uvedomiť, že štrukturálne zmeny v zamestnanosti sa spájajú tiež s automatizáciou a robotizáciou – dochádza k absolútne mu poklesu pracovných miest ale aj k zmene charakteru práce. Tento pokles pracovných miest je pritom vyšší ako tvorba nových miest v dôsledku automatizácie, okrem toho treba brať do úvahy aj kvalifikačnú náročnosť nových pracovných miest.

Nemylám problémom je tiež priestorová nerovnováha pracovných síl.
Okrem celého národného hospodárstva však dochádza k štrukturálnym zmenám aj na úrovni jednotlivých odvetví. Podstatné sú odvetvia, ktoré úzko späté s vedecko-technickým pokrokom – napr. strojárstvo a chémia. Môžeme dokonca povedať, že práve rozdiel v podiele strojárstva na hrubom domácom produkte (tabuľka) je rozdielom medzi spomínanými dvoma skupinami (t.j. vyšší podiel strojárstva vo vyspelejších štátoch). Podobnú charakteristiku má aj podiel chémie.
Predpokladom úspešného rozvoja je vždy vytvorenie optimálneho komplexu výrob a urýchleného zavádzania tých výrob, ktoré sa vyznačujú veľkým podiel hodnoty pridanej spracovaním – v strojárstve sa jedná o rozvoj elektroniky, automatizácie, regulačnej techniky, polygrafiu a pod.
V závere sa ukazuje, že podstatný vplyv na zvyšovanie hodnoty pridanej spracovaním majú výdavky na vedu a výskum za predchádzajúce obdobie. Dochádza tu taktiež k deleniu štátov na dve časti. Štáty s nižšou úrovňou NH investujú do vedy a výskumu len okolo 0,2-0,8% hrubého národného produktu. V týchto štátoch neexistuje vlastná vedecko-výskumná základňa, čo následne zabraňuje rozvoju špecializácie výroby.
V druhej skupine sa nachádzajú štáty, ktorých podiel výdavkov na vedu sa pohybuje od 1-2,4% HNP.
Na záver je potrebné pripomenúť, že rozvoj ekonomiky je možný len za podmienky neprestajného vedecko-technologického a technického zdokonaľovania výroby. Kľúčovým význam má tiež problematika využívania výrobných zdrojov, a to v smere neustáleho znižovania ich prírastku. (1973-vyspelé štáty.