Medzinárodný menový fond a Slovenská republika

Medzinárodný menový fond bol založený ako vrcholná inštitúcia brettonwoodskeho menového systému na základe dohody uzatvorenej na medzinárodnej Menovej a finančnej konferencii v Brettone – Woodse. S myšlienkou založiť MMF prišli v 30. rokoch predstavitelia finančného a bankového sveta. Stanovením jasných pravidiel v medzinárodných menových vzťahoch chceli zabrániť pravidelne sa opakujúcim svetovým hospodárskym krízam. Táto inštitúcia začala svoju činnosť 27. decembra 1945.

Bretton-woodske dohody zahŕňali nasledujúce hlavné zásady:
• uplatňovanie relatívne pevných menových kurzov na základe zlatej parity. (Zlatá parita = vzťah hmotnosti zlata dvoch rôznych mien.) Trhové menové kurzy mohli oscilovať okolo parity v rozmedzí ± l %;
• na vyrovnávanie schodkov platobných bilancií sa používalo zlato a svetové rezervné meny (britská libra šterlingov a americký dolár, neskôr len dolár);
• USA sa zaviazali, že budú zahraničným centrálnym bankám vymieňať doláre za zlato, a to v pomere 35 dolárov za l trójsku uncu (31,1035 g) zlata.

Členské podiely do MMF (stanovené s ohľadom na výšku národného dôchodku krajiny, jej podielu na medzinárodnom obchode, veľkosti menových rezerv a pod.) sa pôvodne uhrádzali 25 % v zlate a 75 % v národnej mene.
V rámci MMF sa (od roku 1967) používa špeciálna zúčtovacia jednotka, tzv. osobitné práva čerpania - SDR (Special Drawing Rights), ktorá slúži na vyrovnávanie zostatkov medzi centrálnymi bankami.
Činnosť MMF bola zameraná najmä na vytvorenie systému vzájomnej zmeniteľnosti mien jednotlivých členských krajín, zachovanie stability kurzu jednotlivých mien, poskytovanie úverov zo zdrojov fondu na krytie deficitu platobných bilancií a mnohé ďalšie. V súčasnosti patrí medzi hlavné ciele MMF najmä podpora medzinárodnej menovej spolupráce, devízovej stability, pomoc pri vytváraní mnohostranných platobných systémov, znižovanie nerovnováhy v medzinárodnej platobnej bilancii členov MMF, ako aj expertná a konzultačná činnosť. Počet členských krajín MMF sa od roku 1944 rozšíril z pôvodných 29 až na súčasných 182 štátov.

Spolu s MMF bola založená aj Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj / Svetová banka /, ktorá dopĺňa činnosť MMF poskytovaním dlhodobých investičných úverov. Svetová banka nie je bežnou bankou: nedajú sa do nej peniaze vložiť ani ich z nej vybrať, nedá sa v nej otvoriť bežný účet. V skutočnosti je to medzinárodná organizácia, ktorá je vlastnená viac než 180 členskými krajinami.

Jej úlohou je znižovať chudobu prostredníctvom pôžičiek vládam svojich chudobnejších členov a štátom prechádzajúcim obdobím ekonomickej transformácie. Pôžičky Svetovej banky pomáhajú zvyšovať ekonomickú produktivitu a zlepšovať životné podmienky obyvateľov týchto krajín.

V rámci svojho rastu Svetová banka vytvorila nové inštitúcie, ktoré sa špecializujú na rôzne činnosti. Spoločne sa nazývajú Skupina svetovej banky a patrí do nej:

· Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj / IRBD /
· Medzinárodná asociácia pre rozvoj / IDA /
· Medzinárodná finančná korporácia / IFC /
· Multilaterálna agentúra pre investičné záruky / MIGA /
· Medzinárodné centrum pre riešenie investičných sporov / ICSID /

Kingstonský menový systém

Začiatkom sedemdesiatych rokov nastala kríza bretton-woodskeho menového systému, ktorá súvisela najmä s otrasením pozícií dolára. V roku 1971 americká vláda najprv zrušila voľnú vymeniteľnosť dolára za zlato a následne devalvovala dolár, čo malo za následok výkyvy kurzov mnohých ďalších mien.
V roku 1976 sa preto členské krajiny MMF dohodli v Kingstone (Jamajka) na novom medzinárodnom menovom systéme. Pre kingstonský menový systém sú charakteristické:
• prechod na pohyblivé menové kurzy s intervenčnými zásahmi centrálnych bánk;
• zrušenie vymeniteľnosti dolára za zlato; zlato prestalo byť základom kurzových vzťahov. Nastáva demonetizácia zlata - proces znižovania úlohy zlata v menovej oblasti. (V tejto súvislosti MMF odpredal časť zlatých zásob, bola zrušená oficiálna cena zlata, zrušila sa časť vkladu členskej kvóty v zlate.);
• základným rezervným prostriedkom sa namiesto zlata a dolárov stali SDR

Výročné zasadnutie MMF a SB

Rady guvernérov Medzinárodného menového fondu a Skupiny Svetovej banky každú jeseň organizujú svoje výročné zasadania. Ich cieľom je prediskutovať aktuálne témy, ktoré súvisia s bojom proti chudobe, medzinárodným rozvojom ekonomiky a so svetovými financiami. Výročné zasadania sa konajú mimo Washingtonu, D.C., len každý tretí rok, a to v niektorej z členských krajín. O pridelenie cti alebo práva hostiť výročné zasadnutie je spravidla dosť veľká diplomatická bitka a pridelenie do konkrétnej hostiteľskej krajiny nie je náhodnou záležitosťou. Za miesto 55. výročného zasadania bola vyhlásená Praha. Česká republika nebola vybraná náhodou, ale ako reprezentant transformujúcich sa krajín strednej a východnej Európy.

Po vytvorení novej finančnej architektúry sveta volali najmä chudobné a zadlžené krajiny, v očiach ktorých najmä MMF vystupuje ako nástroj niekoľkých bohatých krajín, ktoré si vysokými dolárovými príspevkami do MMF a Svetovej banky kúpili rozhodujúcu väčšinu hlasovacích práv. Na ich stranu sa v zriedkavých prípadoch stavajú aj uznávané ekonomické elity. Hoci ani chudobné, ani bohaté krajiny priamo nevolajú po zrušení MMF a Svetovej banky, väčšina z nich sa dožaduje ich radikálnej reformy. Nová finančná architektúra sveta však podľa nich nemá šancu na úspech, pokiaľ nebude spravodlivá pre všetky ekonomiky. Od oboch inštitúcií preto najmä zaostalejšie krajiny očakávajú, že prispejú k tomu, aby výhody ekonomickej globalizácie boli ponúknuté všetkým, bez ohľadu na ich dolárové pozície v MMF.

Osobitná pozornosť bola v Prahe venovaná aj otázke znižovania dlhov chudobných krajín. Impulz na takýto krok dal práve MMF a Svetová banka v roku 1996, prísne podmienky však umožnili len niekoľkým krajinám participovať na tomto projekte, ich počet sa výrazne rozšíril až v minulom roku. Dlhy afrických krajín, ale aj tých z Latinskej Ameriky sú nezvládnuteľné, niektoré recepty menového fondu sa ukázali ako úplne neúčinné aj napriek tomu, že boli šité na mieru konkrétnym štátom. To legitimizuje a vysvetľuje vznik takých organizácií, ako je napríklad Milostivé leto, zameranej na odpustenie dlhu najchudobnejším štátom.
Činnosť takýchto združení je aj druhou stranou mince pri hľadaní zmyslu v protestoch antiglobalizátorov, pretože finančníci si aj pod tlakom takýchto dobrovoľných združení voliacich umiernené formy protestov spytujú svedomie.

Otázka odpustenia dlhov bola na pôde MMF tabu, dnes sa debata už začína skôr točiť okolo toho, ako to zrealizovať. Problém je v tom, že finančná elita o tom stále len rokuje. O oddĺžení dvadsiatich najchudobnejších krajín sa rokuje už päť rokov - a mnoho detí za tých päť rokov v rozvojovom svete zomrelo od hladu, chorôb a neľudského utrpenia. Ľudia v treťom svete umierajú preto, lebo niekoľko biznismenov chce stále väčšie zisky. Svetové finančné autority celkovo počítajú s oddlžením 50 miliárd dolárov, čo predstavuje viac ako polovicu dlhu tridsiatky najchudobnejších krajín na Zemi. Takýmto spôsobom by tieto krajiny mali ušetriť vo svojich rozpočtoch v nasledujúcich piatich rokoch v priemere okolo 750 mil. USD ročne, teda 1,5 percenta svojho hrubého domáceho produktu.

Mnoho krajín úplne evidentne nemá z procesov globalizácie žiadne výhody, ale čoraz viac prepadá pod hranicu extrémnej chudoby.

Odporcovia sú si takisto dobre vedomí, že okrem donekonečna opakovaných sľubov o finančnej pomoci, zrušenia dlhov a podpory boja proti chorobám urobili bohaté krajiny - a MMF a SB, ktoré sú bohatými krajinami ovládané - len žalostne málo pre to, aby im skutočne pomohli. Preto je potrebná úplne novú stratégiu, ktorou by sme sa s globalizáciou vyrovnali a ktorá by zaistila, že väčšia časť tohto sveta bude mať z expanzie svetových trhov osoh.
Vzhľadom na existujúce riziká v globálnej ekonomike MMF apeloval hlavne na mocnosti, aby ďalej presadzovali politiku zameranú na vybilancovanie rastu ekonomiky a vývoja dopytu. USA by mali tlmiť vysoký domáci dopyt, Európa a Japonsko ho naopak musia posilňovať. Podľa priaznivého alternatívneho scenára fondu by silné napredovanie EÚ a Japonska v štrukturálnych zmenách mohlo obom blokom pridať po celú ďalšiu dekádu pol percentného bodu k ročnej miere rastu HDP.
Ako veľa urobí efekt rastúcej produktivity práce – najmä vďaka reforme na trhu práce a zavádzaniu nových technológií – ukazuje MMF na príklade USA. Vyššie miery rastu a dopytu v Európe a Japonsku by pomohli udržiavať dlhodobé globálne oživenie, čo by pomohlo aj rozvojovým krajinám.


MMF pripomína, že v prípade SR bolo spomalenie miery rastu HDP obmedzené vďaka exportnému boomu, ku ktorému prispel vzostup konkurencieschopnosti ekonomiky znehodnotením meny a rastom produktivity v exportných odvetviach. Fond však poukazuje na riziká vysokého vládneho deficitu v tomto roku. Prebiehajúca reštrukturalizácia bankováho a podnikového sektora by však mohla priniesť tlak na trhu úverov i na trhu práce.

MMF skonštatoval vo svojej výročnej správe, že svetová ekonomika ukázala väčšiu odolnosť voči krízam, ako sa pôvodne očakávalo. Prejavuje sa to aj rýchlym návrarom požičaných prostriedkov späť do pokladnice fondu. Ďalším ukazovateľom zlepšovania finančného stavu MMF sú otvorené úverové pozície, teda existujúce pohľadávky fondu voči členským krajinám. Prudko stúpla aj likvidita fondu – schopnosť pokrývať krátkodobé záväzky disponibilnými zdrojmi. Podľa vicešéfa je teraz fond lepšie vyzbrojený proti prípadným krízam ako pred troma rokmi. Má totiž k dispozícii prostriedky prevyšujúce dvesto miliárd zvláštnych práv čerpania. Miera likvidity a disponibilné zdroje v súčasnosti dosahujú najvyššiu úroveň v celej dekáde.

EURÓPSKA MENOVÁ ÚNIA A EURO

V roku 1991 sa v Maastrichte (Holandsko) uzatvorila Zmluva o Európskej únii - známa ako Maastrichtská zmluva, ktorá je základom Európskej menovej únie (EMÚ). Obsahom zmluvy je súhlasné vyjadrenie členských krajín s dobudovaním hospodárskej a menovej únie.

Podstatou EMÚ je zavedenie jednotnej európskej meny euro, záväzná spoločná menová politika, na základe čoho sa má zabezpečiť cenová stabilita. Náležitosti týkajúce sa zavedenia eura sú uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev (Zákony, ktorých uverejnenie je povinné) ako Nariadenie rady (ES) č. 1103/97 zo dňa 17. júna 1997 o niektorých opatreniach vzťahujúcich sa na zavedenie eura a Nariadenie rady (ES) č. 974/98 z 3. mája 1998 o zavedení eura.
Európska rada na svojom zasadaní konanom v Madride v dňoch 15. a 16. decembra 1995 potvrdila, že tretia etapa Hospodárskej a menovej únie začne 1. januára 1999. Členské štáty, ktoré prijmú euro ako jednotnú menu, sú definované v rámci uvedeného nariadenia ako „zúčastnené členské štáty“. Nová európska mena bola nazvaná euro. Na základe Zmluvy o EU od 1. januára 1999 nebude už spoločná mena definovaná ako kôš čiastkových mien a z právnej stránky sa menou stane euro. Zavádzanie eura prebiehalo postupnými krokmi. Bolo rozdelené do troch fáz:
Prvá fáza (A) sa začala rozhodnutím Rady EÚ o stanovení dátumu skutočného začiatku vytvárania Európskej menovej únie (1. fáza: začiatok roka 1998-31. 12. 1998).
Druhá fáza (B) sa datuje od doby skutočného začiatku fungovania EMÚ (2. fáza: 1. 1. 1999 - polovica roka 2002).
Tretia fáza (C) znamená proces ukončenia zavádzania novej spoločnej meny (3. fáza: druhá polovica roka 2002).
Konkrétne ide o tento časový plán:
2. mája 1998: Uzavretý okruh zúčastnených členských štátov EMÚ.
1. januára 1999: Neodvolateľné zafixovanie výmenných kurzov medzi menami zúčastnených členských štátov EMÚ navzájom a mien krajín EMÚ k euru, zavedenie eura v bezhotovostnom platobnom styku.
1. januára 2002: Zavedenie bankoviek a mincí v eure do obehu a postupné sťahovanie národných platidiel z obehu.
1. júla 2002: Národné bankovky a mince stratia svoju funkciu ako zákonný platobný prostriedok a definitívne budú stiahnuté z obehu.
Významným rozhodnutím je inštitucionálne zabezpečenie uskutočňovania jednotnej menovej politiky.
1. januára 1994 bol založený Európsky menový inštitút (EMI) ako inštitucionálny nástupca Výboru guvernérov centrálnych bánk a zároveň ako zárodok Európskej centrálnej banky (ECB) so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom. Od 1. júna 1998 sa začali pravidelné zasadania orgánov ECB, a tým vlastne ECB začala fakticky fungovať. Súčasne vznikol európsky systém centrálnych bánk (ESCB), ktorý tvoria ECB a centrálne banky jednotlivých členských štátov.
Základnou podmienkou na vstup danej krajiny do EMÚ bolo splnenie tzv.

konvergenčných kritérií ustanovených Maastrichtskou zmluvou (kritérium cenovej stability, dlhodobých úrokových sadzieb, verejného deficitu, hrubého verejného dlhu, stability kurzu meny).
Zúčastnenými členskými štátmi EMÚ sú: Belgicko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Luxembursko, Portugalsko, Rakúsko, Nemecko, Španielsko a Taliansko. Do EMÚ sa nezapojili Švédsko, Dánsko a Veľká Británia, ktoré sa rozhodli zatiaľ do EMÚ nevstúpiť.


EURO A SLOVENSKO

Slovenská koruna sa po zrušení menového koša a uvoľnení fluktuačného pásma v októbri 1998 stala voľne plávajúcou menou. Kurzy SKK k svetovým menám napriek tejto liberalizácii záviseli od kurzu DEM/SKK. Tento menový pár na Slovensku bol oficiálne označený za referenčný menový pár. Od 1. januára 1999 bola marka nahradená eurom a referenčným menovým párom sa stal EUR/SKK. EUR/SKK je najviac obchodovaným menovým párom na slovenskom medzibankovom devízovom trhu. Od vývoja kurzu EUR/SKK závisia priamo aj kurzy všetkých ostatných mien k slovenskej korune. Národná banka Slovenska stanovila úvodný kurz eura k 1. januáru 1999 na 43,290 SKK.
Spoločná jednotná mena vytvorí lepšie podmienky pre obchod. Nebudú existovať výmenné kurzy, to znamená, že odpadnú poplatky za výmenu jednej meny za inú. Zavedením eura prestanú existovať kurzové riziká v únii, znížia sa transakčné náklady, vzrastie konkurencia. Jednotná mena prinesie výhody importujúcim podnikom z krajín EMÚ. Prínos bude v znížení cien. Výhody, ktoré prinesie euro pre slovenských vývozcov, sa prejavia v úspore nákladov na menovú konverziu a opätovne v znížení kurzového rizika na kapitálové pohyby v rámci krajín únie.
Snahy Slovenskej republiky týkajúce sa začleňovania do Európskej únie znamenajú sledovať nielen napĺňanie podmienok pre vstup do Európskej únie, ale súčasne aj podmienok pre členstvo v Európskej menovej únii.
Od 1. januára 2002 dvanásť členských štátov krajín EU (okrem Švédska, Dánska a Veľkej Británie) nahradilo svoje národné meny novou menou - eurom. Nepredstaviteľný cieľ sa stal skutočnosťou.