Tvar krivky je daný menlivosťou nominálnych miezd, ktoré sa prudko zvyšujú pri rastúcom dopyte po pracovných silách, ale nepatrne sa znižujú pri rastúcej nezamestnanosti.
V súčastnosti sa ojedinele stretávame s pôvodným tvarom a výkladom tejto krivky. Jej pôvodný tvar obhajujú len keynesovci.
Keynesovci v chápaní Phillipsovej krivky zdôrazňujú nedobrovoľnú nezamestnanosť. Nezamestnanosť sa znižuje, dopyt po pracovných silách sa zvyšuje opatreniami, ktoré podporujú vývoj celkového dopytu. Rastúci dopyt po pracovných silách zvyšuje nominálne mzdy a vyvoláva infláciu až pri "určitej" miere nezamestnanosti. Inak vysvetľujú Phillipsovu krivku monetaristi, ktorí vychádzajú z predpokladu prirodzenej miery nezamestnanosti určenej nedokonalosťou trhu pracovných síl. Z ich teórie vyplýva, že prirodzená miera nezamestnanosti sa vyvíja nezávisle od inflácie a Phillipsova krivka nadobúda vertikálny priebeh.
K Phillipsovej krivke sa vyjadrujú aj predstavitelia tzv. ekonómie ponuky. Domnievajú sa, že priebeh krivky môžu ovplyvniť vhodnou peňažnou a fiškálnou politikou. Odporúčajú politiku ťažko dostupných peňazí so súčasným využitím nástrojov fiškálnej politiky.
Prax ukazuje, že z krátkodobého hľadiska sa medzi infláciou a nezamestnanosťou presadzuje vzťah, ktorý zobrazuje Phillipsova krivka, ale z dlhodobého hľadiska miera nezamestnanosti v podstate nezávisí od dlhodobej miery inflácie.