Kedže peňažný dopyt vo Friedmanovej interpretácii nezávisí od zmien konjunktúry, logicky z toho vyplýva, že zdroj porúch rovnováhy treba hľadať v ponuke peňazí kontrolovanej centrálnou bankou.

Friedman a neutralita peňazí
v krátkom období peniaze nie sú neutrálne, ale majú vplyv na makroekonomické premenné: zmeny množstva peňazí ovplyvňujú výrobu i zamestnanosť. V dlhom období sa však, podľa monetaristov, sa vplyv peňazí prejavuje prevažne v oblasti cien.


Friedmanova teória dopytu po peniazoch

Jeho koncepcia (nová kvantitatívna teória peňazí)= dôchodková verzia kvantitatívnej teórie peňazí; je to teória portfóliového typu alebo teória preferencie aktív, na rozdiel od teórií transakčného typu, v ktorých je držba peňazí determinovaná rozsahom výmenných transakcií na trhu.
Otázka prečo ekonomické subjekty držia peniaze. Neskúma však jednotlivé motívy držby peňazí ako Keynes. Stiera rozdiely medzi jednotlivými druhmi aktív, ktoré považuje za substitúty peňazí.
Pri prestavbe starej kvantitatívnej teórie peňazí sa Friedman usiluje upevniť jej mikroekonomické základy. Hlavnú pozornosť zameriava na otázky dopytu po peniazoch a jeho motiváciu, skúma zákonitosti formovania potreby peňažných zostatkov a akumulácie peňazí u jednotlivých ekonomických subjektov. Dopyt po peniazoch v konečnom dôsledku chápe ako makroekonomický vzťah. Uvažuje so stabilnou funkciou dopytu po peniazoch.

V analýze dopytu po peniazoch M. Friedman vyčleňuje dve skupiny držiteľov peňazí: domácnosti („konečných držiteľov bohatstva") a firmy.

Domácnosti držia peniaze, aby preklenuli obdobie medzi príjmami a výdavkami, uskutočnili neočakávané a výhodné nákupy, z dôvodu vlastníckej pýchy a pod. Peniaze pre ne predstavujú jednu z foriem, v ktorej možno uchovávať bohatstvo. Naproti tomu pre firmy vystupujú peniaze ako kapitálový statok (výrobný tovar), podobne ako zásoby, stroje či zariadenia; firmy ich držia predovšetkým na zabezpečenie kontinuity výroby.

Formy aktív, v ktorej ekonomické subjekty môžu držať bohatstvo: peniaze, finančné aktíva (obligácie a akcie) a reálne aktíva (tovary dlhodobej spotreby - budovy, automobily, televízory atď.). Ekonomické subjekty rozdeľujú svoje bohatstvo medzi jednotlivé aktíva v súlade so svojim systémom preferencií, tak aby maximalizovali celkovú užitočnosť z ich držby.

Štyri základné skupiny faktorov, ktoré určujú dopyt po peniazoch:

Celkové reálne bohatstvo - horná hranica dopytu po peniazoch, môže vystupovať v piatich rôznych formách: peniaze, obligácie, akcie, nie ľudský, fyzický kapitál, ľudský kapitál. Friedman zaviedol koncepciu tzv. permanentného dôchodku (očakávaný priemerný dôchodok v dlhom období).