Úloha a miesto peňazí v rôznych teoretických koncepciách

Teoretické modely dopytu po peniazoch

Dopyt po peniazoch
§ líši sa od dopytu po hocijakom inom statku. Peniaze ľudia nepožadujú pre ne samé, slúžia nepriamo ako sprostredkovateľ obchodu a výmeny.
§ vyplýva z dvoch funkcií peňazí
ako výmenného prostriedku – MD s cieľom uskutočniť akt kúpa – predaj. Závisí predovšetkým
od celkového peňažného dôchodku spoločnosti a mení sa priamo proporcionálne s nom. HDP.
ako uchovávateľa hodnoty – MD s cieľom nadobudnúť iné finančné aktíva (obligácie, akcie)
Určuje ho snaha ekonomických subjektov získať dôchodok vo forme úroku alebo dividendy
a závisí nepriamoúmerne od úrokovej normy.
Dva okruhy otázok: (jadro jednotlivých monetárnych teórií)
1. prečo sú ekonomické subjekty ochotné držať časť svojho bohatstva vo forme peňazí (neprináša žiaden finančný výnos)
2. aké množstvo peňazí, ekonomické subjekty požadujú mať v držbe
primárny rozlišovací znak jednotlivých koncepcií: otázka, v akej miere ovplyvňujú úrokové sadzby držbu peňažných hotovostí. TRADIČNÁ KVANTITATÍVNA TEÓRIA

Základné postuláty: príčinnosti (ceny závisia od množstva peňazí
proporcionality (ceny sa menia proporcionálne k zmenám množstva peňazí)
Hlavné črty:
§ množstvo peňazí v obehu sa určuje autonómne
§ rýchlosť sa považuje za striktne fixovanú a určovanú pomaly sa meniacimi zvykmi platenia
§ úplne sa vylučuje možnosť akéhokoľvek vplyvu peňažnej sféry na reálne prvky ekonomiky
§ zmeny množstva peňazí majú rovnaký a mechanický efekt na ceny všetkých tovarov

Hume:
vysvetľoval tézu o exogénnom charaktere zmien peňažnej zásoby v súvislosti s prílevom kovových peňazí (zlata) zo zahraničia, pričom ukázal, že merkantilistický prílev zlata nakoniec vyústi skôr do rastu cien ako do rastu produkcie
vyslovil tézu, že všetky ekonomické veličiny možno rozdeliť na dve skupiny - nominálne premenné, t. j. veličiny, ktoré sa merajú v peňažných jednotkách, a reálne premenné, t. j. veličiny merané vo fyzických jednotkách (uvedené rozdelenie sa nazýva - klasická dichotómia –stáva sa formou vyjadrenia myšlienky neutrality peňazí, zmena ponuky peňazí vplýva len na nominálne veličiny)

Kvantitatívna teória peňazí (Fisher, cambridgeská škola) – klas/neoklas

Uvažuje len s transakčným dopytom po peniazoch.

Transakčný dopyt je dopyt po reálnych peňažných zostatkoch, ktoré sú nevyhnutné na rovnomerné uskutočnenie platieb pri nerovnomerných peňažných príjmoch.

Reálne peňažné zostatky: priemerná veličina peňažnej zásoby za obdobie medzi momentmi získania peňažných príjmov (dôchodok 1 000 USD mesačne => priemerná držba peňazí 500 USD; ak budem dostávať dôchodok 2 * 500 USD mesačne => priemerná držba peňazí = 250 USD).

Fisherova teória dopytu po peniazoch

MD na transakčné účely možno opísať pomocou kvantitatívnej rovnice výmeny.

Fisherova rovnica výmeny (1907): M. V = P. Y
M - množstvo peňazí v obehu
V - rýchlosť obehu peňažnej jednotky
P - cenová hladina,
Y - reálny produkt (agregátny výstup).

Základom rovnice výmeny je jednoduchý vzťah – výmenná transakcia na trhu. Rovnica výmeny sa často označuje bežná tautológia (vypovedanie o tej istej veci rôznymi spôsobmi)
Pôvodne mala tvar: M.VT = P.T; VT = transakčná rýchlosť obehu peňažnej jednotky, namiesto Y bolo použité T pre celkový objem transakcií či výmenných aktov
Irving Fisher využil transakčnú rovnicu ako východisko svojej verzie kvantitatívnej teórie peňazí. Jeho cieľom bolo vysvetliť faktory, ktoré určujú všeobecnú úroveň cien. Z identity sa nedajú odvodiť žiadne kauzálne závery; na to sú potrebné dodatočné predpoklady o vývoji všetkých štyroch premenných. Prostredníctvom týchto predpokladov Fisher transformoval rovnicu výmeny na kvantitatívnu teóriu.
Základom klasického myslenia je téza, že množstvo peňazí M je nezávislé od ostatných troch premenných, pretože ho kontrolujú peňažné inštitúcie. Množstvo peňazí M sa chápe ako exogénna (vonkajšia, nezávislá) premenná.

Fisher vynechal z analýzy aj vplyv faktorov V a Y (resp. T):

V je striktne determinovaná inštitucionálnou štruktúrou finančného sektora v ekonomike a úrovňou technológie platobného styku (zvyklosti obyvateľstva, ich hustota a pod.) Keďže technologické zmeny nie sú rýchle, prebiehajú veľmi pomaly považoval V v KD za konštantnú.

výskumy v 20 stor.: V nie je konštantná, ale kolíše aj v krátkom období (napr. počas krízy klesá). Môže podstatne reagovať na prudké zmeny PZ, najmä v obdobiach vysokej inflácie. Najdôležitejším ekonomickým agregátom je HDP, V meriame pomerným číslom HDP k nominálnemu množstvu peňazí = HDP/M. Fisher - neoklasik - predpokladal pružné ceny a mzdy a tendenciu trhovej ekonomiky k plnej zamestnanosti a využívaniu všetkých zdrojov. Y (T) možno podľa jeho názoru považovať v krátkom období za konštantné.

Reálna úroveň výroby závisí podľa Fishera od disponibilných zdrojov a technických podmienok výroby, nie od ponuky peňazí.

Zvýšenie ponuky peňazí neovplyvní úroveň reálnych transakcií.

Fisherova rovnica výmeny - základ teórie všeobecnej úrovne cien.

Úroveň cien sa mení:
§ priamoproporcionálne množstvu peňazí v obehu
§ priamoproporcionálne rýchlosti obehu peňazí
§ nepriamoproporcionálne objemu obchodu uskutočňovaného pomocou týchto peňazí
Prvý z uvedených vzťahov ústredná myšlienka kvantitatívnej teórie.
Kolísania HDPN odrážajú predovšetkým zmeny cenovej úrovne. Zmeny množstva peňazí v obehu teda neovplyvnia reálne veličiny, ale odrazia sa na kolísaní nominálnych premenných = neutralita peňazí
Úroveň cien pokladal za pasívny prvok kvantitatívnej rovnice, ktorý je determinovaný ostatnými prvkami.

ÚLOHA A MIESTO PEŇAZÍ V TEORETICKOM SYSTÉME J.M.KEYNESA

§ zaviedol úrokovú mieru
§ dokazoval aktívnu úlohu peňazí v trhovej ekonomike (peniaze ovplyvňujú intenzitu hospodárskej aktivity, a teda nemožno ich považovať za neutrálny faktor a že ceny ovplyvňujú len vtedy, keď sú ekonommické zdroje plne využité)
§ sústredil pozornosť najmä na krátkodobé aspekty vzájomného pôsobenia reálnych a peňažných faktorov
§ vyčlenil špekulačný motív zhromažďovania peňazí. Zároveň vo Všeobecnej teórii zamestnanosti, úroku a peňazí zaviedol do analýzy subjektívno-psychologické motívy a sklony ľudí a prvky neistoty a rizika
§ priznáva peniazom aktívnu úlohu v ekonomike (prostredníctvom úrokovej miery - základného kanálu väzby medzi peňažným a reálnym sektorom.

Keynesova teória preferencie likvidity

Tento pojem vyjadruje uprednostňovanie držby peňazí pred držbou cenných papierov alebo reálnych aktív. Ekonomické subjekty dávajú prednosť držbe peňazí, pretože sú to dokonale likvidné aktíva, pričom s ich držbou nie sú spojené dodatočné náklady a riziko (s výnimkou období inflácie).
motívy preferencie likvidity:
transakčný motív, motív obehu (transactions motive), potreba hotových peňazí na bežné transakcie osobného a podnikateľského charakteru

MDT = MDT(Y)



Transakčné peňažné zostatky sa menia priamoproporcionálne k národnému dôchodku, sú nezávislé od výšky úrokovej miery (nulová úroková elasticita: pre alternatívne veľkosti národného dôchodku Y1
opatrnostný motív (precautionary motive), snaha zabezpečiť do budúcnosti možnosť disponovať určitou časťou celkových zdrojov vo forme peňažnej hotovosti. Pramení z neistoty pokiaľ ide o výšku a časovú zhodu príjmov a výdavkov (neočakávané výdavky, viaznutie príjmov). Závisí od dôchodku. Až pri určitej výške dôchodku vzniká možnosť vytvárať si peňažnú rezervu pre prípad nepredvídaných okolností. Rozsah peňažných hotovostí tiež závisí od dôchodku.

MD0 = MD0(Y)

Prvé dva motívy odrážajú tradičnú úlohu peňazí ako obeživa a platidla. Obyčajne sa zjednocujú do jedného, transakčného dopytu.

špekulačný motív (speculative motive), prianie držať určitú rezervu, aby sme v budúcnosti dosiahli zisk vďaka tomu, že poznáme perspektívy prevládajúce na burze lepšie než trh. Súvisí s funkciou peňazí ako uchovávateľa hodnoty.
Keynes spájal špekulačný dopyt po peniazoch s dynamikou ceny alternatívneho aktíva - obligácií, čím zároveň zavádzal do analýzy faktor rozdeľovania dôchodku u jednotlivca, t. j. problém voľby. Ekonomické subjekty buď držia na špekulačnom základe len peniaze, alebo rozpúšťajú špekulačnú peňažnú hotovosť a používajú celú sumu na nákup cenných papierov. Snažia sa nakupovať cenné papiere pri čo najnižších kurzoch a predávať ich pri čo najvyšších kurzoch s cieľom dosiahnuť zisk. Pretože vývoj kurzov cenných papierov je nepriamoúmerný vývoju úrokových mier, ekonomické subjekty musia odhadovať, aká tendencia sa tu presadí.
Vo Všeobecnej teórii zamestnanosti, úroku a peňazí Keynes rozlišuje normálnu (spoľahlivú), bežnú trhovú a očakávanú úrokovú mieru. Normálna úm - subjektívna kategória. Bežné úrokové miery oscilujú okolo tejto normálnej úrovne a inklinujú k nej. Na tomto je založený proces formovania očakávaní, pokiaľ ide o budúcu úrokovú mieru. Pri odchýlení trhovej úrokovej miery od normálnej úrovne ekonomické subjekty očakávajú v budúcnosti jej priblíženie sa k tejto zvyčajnej úrovni. Vychádzal z toho, že ekonomické subjekty majú rozdielne predstavy o normálnej úrovni úrokovej miere, a teda aj o smere budúceho vývoja úrokových sadzieb. ÚLOHA A MIESTO PEŇAZÍ U MONETARISTOV

Teoretické východisko: téza o vnútornej funkčnej stabilite trhovej ekonomiky (ekonomický systém je dostatočne stabilný, disponuje zabudovanými stabilizátormi, ktoré nepripúšťajú dlhodobú nezamestnanosť alebo infláciu)
heslo: peniaze sú dôležité – money matters – postavili ich do centra svojich analýz

hlavné črty monetarizmu:
§ KTP vedúca k monetárnej teórii hospodárskeho cyklu a k „čisto peňažnému" objasneniu príčin inflácie
§ osobitný transmisný mechanizmus vplyvu peňazí bezprostredne zmenou úrovne cien (efekt reálnych peňažných zostatkov)
§ poukázanie na neefektívnosť štátneho regulovania, najmä v dlhodobom aspekte
§ prijatie „peňažného pravidla" alebo „pravidla x-percent" (zvyšovanie PZ o x % ročne v súlade s dlhodobým trendom rastu reálneho hrubého domáceho produktu) ako určujúceho princípu politiky

Východiskovým prvkom monetaristickej koncepcie cyklu je stabilná funkcia dopytu po peniazoch.

Kedže peňažný dopyt vo Friedmanovej interpretácii nezávisí od zmien konjunktúry, logicky z toho vyplýva, že zdroj porúch rovnováhy treba hľadať v ponuke peňazí kontrolovanej centrálnou bankou.

Friedman a neutralita peňazí
v krátkom období peniaze nie sú neutrálne, ale majú vplyv na makroekonomické premenné: zmeny množstva peňazí ovplyvňujú výrobu i zamestnanosť. V dlhom období sa však, podľa monetaristov, sa vplyv peňazí prejavuje prevažne v oblasti cien.


Friedmanova teória dopytu po peniazoch

Jeho koncepcia (nová kvantitatívna teória peňazí)= dôchodková verzia kvantitatívnej teórie peňazí; je to teória portfóliového typu alebo teória preferencie aktív, na rozdiel od teórií transakčného typu, v ktorých je držba peňazí determinovaná rozsahom výmenných transakcií na trhu.
Otázka prečo ekonomické subjekty držia peniaze. Neskúma však jednotlivé motívy držby peňazí ako Keynes. Stiera rozdiely medzi jednotlivými druhmi aktív, ktoré považuje za substitúty peňazí.
Pri prestavbe starej kvantitatívnej teórie peňazí sa Friedman usiluje upevniť jej mikroekonomické základy. Hlavnú pozornosť zameriava na otázky dopytu po peniazoch a jeho motiváciu, skúma zákonitosti formovania potreby peňažných zostatkov a akumulácie peňazí u jednotlivých ekonomických subjektov. Dopyt po peniazoch v konečnom dôsledku chápe ako makroekonomický vzťah. Uvažuje so stabilnou funkciou dopytu po peniazoch.

V analýze dopytu po peniazoch M. Friedman vyčleňuje dve skupiny držiteľov peňazí: domácnosti („konečných držiteľov bohatstva") a firmy.

Domácnosti držia peniaze, aby preklenuli obdobie medzi príjmami a výdavkami, uskutočnili neočakávané a výhodné nákupy, z dôvodu vlastníckej pýchy a pod. Peniaze pre ne predstavujú jednu z foriem, v ktorej možno uchovávať bohatstvo. Naproti tomu pre firmy vystupujú peniaze ako kapitálový statok (výrobný tovar), podobne ako zásoby, stroje či zariadenia; firmy ich držia predovšetkým na zabezpečenie kontinuity výroby.

Formy aktív, v ktorej ekonomické subjekty môžu držať bohatstvo: peniaze, finančné aktíva (obligácie a akcie) a reálne aktíva (tovary dlhodobej spotreby - budovy, automobily, televízory atď.). Ekonomické subjekty rozdeľujú svoje bohatstvo medzi jednotlivé aktíva v súlade so svojim systémom preferencií, tak aby maximalizovali celkovú užitočnosť z ich držby.

Štyri základné skupiny faktorov, ktoré určujú dopyt po peniazoch:

Celkové reálne bohatstvo - horná hranica dopytu po peniazoch, môže vystupovať v piatich rôznych formách: peniaze, obligácie, akcie, nie ľudský, fyzický kapitál, ľudský kapitál. Friedman zaviedol koncepciu tzv. permanentného dôchodku (očakávaný priemerný dôchodok v dlhom období).

Celkový dôchodok sa skladá z dvoch častí: Stály (permanentný) dôchodok predstavuje výnos zo všetkých spomínaných piatich aktív, získavaný v priebehu dlhého obdobia; premenný dôchodok súvisí s neočakávanými príjmami a výdavkami. Individuálne spotrebné výdavky závisia od permanentného dôchodku. Takto vymedzená časť dôchodku určená na spotrebu je dostatočne stabilná a nereaguje na prechodné kolísanie bežného dôchodku.

Rozdelenie bohatstva na ľudský K a nie ľudský (fyzický) K. Ľudský kapitál sa vyznačuje nízkou likviditou (jeho časti nemožno, ako v prípade fyzického kapitálu, predávať na trhu). Nie ľudský K (non - human capital) - likvidita je oveľa vyššia, pretože reálne a finančné aktíva možno speňažiť na trhu.

Očakávané výnosy z peňazí a iných aktív (termínovaných vkladov, obligácií, akcií). Výnosnosť ovplyvňuje dopyt po peniazoch negatívne. Významnú úlohu v dopyte po peniazoch v tejto skupine faktorov má očakávaná miera inflácie (znevýhodňuje držbu peňazí a obligácií, zhodnocujú sa reálne aktíva a akcie).

Ostatné premenné - ďalšie faktory rozhodujúce o úžitku, ktorý plynie z držby peňazí v porovnaní s inými aktívami (očakávania budúcej ekonomickej, politickej a sociálnej stability.)

Friedmanovu analýzu dopytu po peniazoch možno matematicky inerpretovať ako funkciu dopytu:


- očakávané tempo zmien cien tovarov závislé od času t a z neho vyplývajúca veľkosť nominálneho zisku z reálnych aktív,
u - symbol pre akúkoľvek premennú, inú než dôchodok, ktorá môže ovplyvniť užitočnosť pridanú k službám peňazí.


Uvedenú funkciu MD, odvodenú pôvodne pre jedného „typického jednotlivca“ prenáša Friedman až na makroekonomickú úroveň a aplikuje ju na spoločnosť ako celok. Premenné y a w sa môžu v prípade individuálnych držiteľov bohatstva značne líšiť a dynamika rôznych ekonomických faktorov (napr. očakávaná inflácia) môže mať veľmi rozdielny vplyv na dopyt po peniazoch u jednotlivých ekonomických subjektov. Uvedený agregátny model dopytu po peniazoch nezohľadňuje sociálnu štruktúru spoločnosti, uvažuje s reprezentatívnym jedincom. Nezohľadňuje sociálnu štruktúru spoločnosti.

Friedman dochádza k záveru, že dopyt po peniazoch má veľmi stabilný charakter (<= hospodársky cyklus nemá veľký vplyv na permanentný dôchodok). Friedmanova rovnica dopytu po peniazoch:


d, g - číselné parametre funkcie


Friedman zavádza do analýzy psychologické prvky a očakávania budúceho vývoja

Funkcia dopytu po peniazoch zahŕňa okrem dôchodku a úrokových mier aj vplyv CH. Určujúci základ pre peňažný dopyt vidí Friedman v CH. Úrokové výnosy z peň. investícií nie sú dôležité pre dopyt. Pre ekonomické subjekty sú, podľa jeho názoru, rozhodujúce reálne peňažné zostatky.

Jednotlivci usporiadajú ich držbu vždy tak, aby disponovali rovnakou reálnou kúpnou silou, ktorá im umožní nadobudnúť totožný kôš tovarov. Závislosť medzi dopytom po peniazoch a cenovou hladinou je priamoúmerná. Ak stúpnu cenný tovarov o x%, potom jednotlivci požadujú o x% viac nominálnych peňažných zostatkov

Podľa monetaristov je citlivosť dopytu po peniazoch na očakávanú infláciu slabá. Tá sa skôr prejaví presunom bohatstva z dlhopisov do akcií a reálnych aktív a dopyt po peniazoch sa zásadne nezmení. Až v prípade vysokej očakávanej inflácie sa reálny peňažný dopyt zníži.

Ak sa naruší rovnováha na peňažnom trhu (napr. centrálna banka zvýši ponuku peňazí), nasleduje prispôsobovací proces. Ľudia sa snažia zbaviť „nadmieru" držaných peňazí a vymeniť ich za tovary (tzv. efekt horúceho zemiaka). V dôsledku toho rastie AD po tovaroch a ceny sa zvyšujú. Tento proces bude pokračovať dovtedy, kým sa reálne peňažné bilancie nedostanú na svoju pôvodnú úroveň. Nová rovnováha sa dosiahne pri takej úrovni cien, pri ktorej sa držané reálne peňažné zostatky (t.j. väčšie nominálne množstvá peňazí s nižšou kúpnou silou) budú rovnať požadovanému množstvu peňazí.

Podľa Friedmana ponuka a dopyt po peniazoch prichádzajú do rovnováhy cez prispôsobenie cenovej úrovne, zatiaľ čo podľa Keynesa predovšetkým cez prispôsobenie národného dôchodku.

Podstatný v hlavných záveroch Friedmanovej analýzy je fakt o bezvýznamnom vplyve úrokovej miery na dopyt po peniazoch. Zavádza síce do svojej funkcie dopytu aj rôzne druhy úrokových mier, v ďalšej analýze ich však nezohľadňuje, pretože empirické výskumy ukázali ich malý štatistický význam.

Porovnanie Friedmanovej funkcie dopytu po peniazoch a Keynesovej teórie preferencie likvidity

1. Zatiaľ čo Keynes považoval úrokovú mieru za dôležitý činiteľ v dopyte po peniazoch, Friedman dôvodí, že dopyt po peniazoch je necitlivý na vývoj úrokovej miery (resp. zmeny úrokovej miery majú na peňažný dopyt len zanedbateľný vplyv).

2. Friedman považuje dopyt po peniazoch za vysoko stabilný. Reálny peňažný dopyt je, podľa neho, predovšetkým funkciou permanentného reálneho dôchodku, čo možno zapísať v tvare:

3. Keynesova teória naznačuje, že veličina V je veľmi nestabilná a nemožno ju považovať za konštantu. Naproti tomu Friedmanova koncepcia implikuje záver, že rýchlosť ako závislá premenná systému - je značne predpovedateľná.

Z predchádzajúcej friedmanovskej rovnice dopytu po peniazoch môže byť rýchlosť aproximovaná ako:


Moderné keynesovské teórie dopytu po peniazoch

Súčasné teórie dopytu po peniazoch sa líšia od Keynesovho teoretického modelu v týchto bodoch:

§ širší diapazón aktív
§ bohatstvo skúmajú ako základný faktor dopytu po peniazoch
§ odmietajú rozdelenie dopytu po peniazoch na základe transakčného, opatrnostného a špekulačného motívu. Úroková miera vplýva na peňažný dopyt, ale len v dôsledku toho, že úrok predstavuje alternatívnu hodnotu držby peňazí
§ uvažujú aj s ďalšími faktormi, ktoré ovplyvňujú preferovanie likvidných aktív (napríklad zmeny v očakávaniach)
§ zohľadňujú vplyv inflácie a striktne rozlišujú reálne a nominálne veličiny

Baumolov -Tobinov model transakčného dopytu po peniazoch

V 5Otych rokoch nezávisle od seba sformulovali podobné modely dopytu po peniazoch v ktorých dokázali, že na zmeny úrokovej miery sú citlivé aj peniaze, ktoré ekonomické subjekty držia z transakčných dôvodov.
Model uvažuje s hypotetickým jednotlivcom, ktorý dostáva príjem vyplatený na začiatku obdobia a výdavky uskutočňuje rovnomerne počas celého obdobia. Príjem môže byť uložený do alternatívnych aktív (model – obligácie). Len čo sa neuložená časť príjmu spotrebuje, obligácie sa premenia na peniaze, pričom sa berú do úvahy transakčné náklady spojené s konverziou.
Dopyt po peniazoch sa skúma z hľadiska optimalizácie peňažnej zásoby ekonomického subjektu. Ekonomický subjekt sa správa racionálne, t. j. volí peňažnú zásobu v takej výške, aby minimalizoval celkové náklady, ktoré sú súčtom transakčných nákladov (nákladov na konverziu) a alternatívnych nákladov (strát alternatívneho dôchodku).
Vyplýva z toho, že transakčný dopyt po peniazoch je rastúcou funkciou dôchodku a klesajúcou funkciou úrokovej miery. To, že transakčný peňažný dopyt môže závisieť od úrokovej miery, je závažným prínosom tohto modelu


Tobinova teória špekulačného dopytu po peniazoch

Rozvinul Keynesovu teóriu špekulačného dopytu po peniazoch do podoby teórie voľby portfólia, Pri analýze zohľadňoval aj riziko - dôsledky faktora neistoty (neistých očakávaní), ktoré súvisia s vývojom kurzu cenných papierov a pôsobia na správanie ekonomických subjektov.
Teória portfólia sa zaoberá racionálnym správaním ekonomických subjektov z hľadiska držby rôznych typov aktív porovnávaním rizík a výnosov.
Podobne ako Keynes uvažuje len s dvoma alternatívnymi aktívami - peniazmi (ktoré neprinášajú úrok) a obligáciami. Do analýzy však vnáša nový prvok: snahu o minimalizovanie rizika spojeného s nákupom CP.

To môže viesť k tomu, že ľudia svoje aktíva držia v peniazoch napriek súčasným vysokým úrokovým mieram, pretože držba peňazí je menej riziková.
Na základe porovnania výnosov a rizík spojených s rôznymi alternatívami držby cenných papierov a špekulačných peňažných zostatkov vytvoril Tobin model optimálnej štruktúry portfólia: dôležitým pravidlom je diverzifikácia (rozptýlenie) portfólia do aktív rôzneho typu

Hlavný záver oboch teórií je však rovnaký: špekulačný dopyt po peniazoch je klesajúcou funkciou úrokovej miery.