Ide o situácie, keď na posúdenie jednotlivých stratégii má rozhodovateľ k dispozícii niekoľko kritérií (ukazovatele), ale vlastnosti merané týmito kritériami sa nedajú sčítať (kritéria nie sú aditívne), pritom žiadna zo stratégií pripadajúca pri výbere do úvahy nie je „lepšia“ súčasne z hľadiska všetkých kritérií, ako ktorákoľvek z ostatných stratégií (hovoríme, že žiadna zo stratégií, ktoré pripadajú do úvahy, nie je dominantná). Prvý problémový okruh sa teda sústreďuje na otázky výberu jednej z prípustných stratégií, ktorá má poskytnúť optimálne riešenie daného problému. Pritom sa kladie určitý dôraz na skutočnosť, že pri výbere takejto stratégie rozhodovateľ nevie, ktoré okolnosti nastanú, až prakticky dôjde k realizácií zvolenej stratégie. Nevyjasnenosť, pokiaľ ide o budúcu situáciu, sa môže teoreticky pohybovať od úplnej neznalosti budúcej situácie až takmer k úplnej informovanosti o tom, za akých podmienok sa bude zvolená stratégia realizovať. Posledný prípad (determinovanosť) nie je z hľadiska teórie rozhodovania príliš zaujímavý, voľba optimálnej stratégie tu je otázkou použitia vhodných deterministických optimalizačných metód (ako sú napr. lineárne programovanie, dynamické programovanie, klasické optimalizačné postupy matematickej analýzy, kombinatorické metódy a pod.). Vlastná teória rozhodovania sa zameriava predovšetkým na prípady, keď rozhodovateľ nepozná budúcu situáciu. Pritom sa rozlišujú dva stupne takejto nevedomosti:
§ neurčitosť
§ neistota, ktorá môže byť charakterizovaná pravdepodobnostne
Neurčitosťou rozumieme väčšinou stav, kedy budúcu situáciu vopred nepoznáme a nevieme ani pravdepodobnostne charakterizovať, zatiaľ čo neistota je taký stav, keď môžeme povedať pravdepodobnostné výroky o realizovateľnosti jednotlivých situácií v budúcnosti. Podľa toho hovoríme niekedy o rozhodovaní v podmienkach neurčitosti a o rozhodovaní v podmienkach neistoty (alebo tiež „rizika“).
Ťažisko problematiky zhrnutej v druhom problémovom okruhu je nutné nachádzať predovšetkým v hľadaní praktických a logických postupov, ktoré umožňujú aditivizáciu vo svojej podstate obsahovo neaditívnych rozhodovacích kritérií. Tu patrí klasická problematika konštrukcie preferenčných systémov a rôznych funkcií utility (úžitku) pre rozhodovanie, ale aj otázky viackriteriálnych optimalizačných postupov a pod. Je samozrejmé, že pri riešení praktických rozhodovacích problémov sa problematika obidvoch uvedených okruhov prelína, a to často ešte s radou ďalších aspektov.
Rozhodovacie stromy
Riešenia niektorých rozhodovacích problémov sa dajú uľahčiť, ak si zobrazíme ich štruktúru graficky. Pritom samozrejme dochádza väčšinou k určitým zjednodušeniam (veď ide o model problému), avšak pomerne rozšírené užívanie tohto prístupu svedčí o jeho obľúbenosti v praxi. Zobrazenie využíva pojmový aparát teórie grafov.
Grafické zobrazenie štruktúry rozhodovacieho procesu sa dá napr.