Vzajomna väzba, plán, kontrola

Na rozvoj teórie a praxe strategického riadenia možno nazerať z hľadiska jeho historického vývoja, ktorý je podmienený zmenou kvality podnikateľského prostredia z hľadiska vývoja konkrétneho podniku, ktorý je podmienený nielen vonkajším prostredím, ale aj kvalitou jeho vnútorného prostredia.
Prvá fáza sa začala v 50-tyc a 60-tych rokoch a bolo pre ňu príznačné využívanie metód dlhodobého plánovania. Vyznačovala sa pomerne stabilnými vonkajšími podmienkami a dostatkom zdrojov. Prosperita podnikov závisela najmä od efektívneho využívania vnútorných zdrojov, a preto bolo plánovanie zamerané najmä na interné procesy a ich racionalizáciu.
Druhá vývojová fáza sa objavila koncom 60-tych a začiatkom 70-tych rokov a nazýva sa strategické plánovanie. Je dôsledkom prudko sa meniacich vonkajších podmienok (energetické krízy, nástup osobných PC, ekologické hrozby, ...). Podnik začína byť chápaný ako otvorený systém, ktorý závisí od svojho okolia. Strateg. Plánovanie je založené na podrobnom skúmaní vonkajšieho a vnútorného prostredia, stanovuje strategické ciele a formuluje stratégiu podniku ako spôsob dosahovania cieľov.
Tretia vývojová fáza vzniká v druhej polovici 70-tych rokov a je chápaná ako široko založený systém strategického riadenia. V predchádzajúcej fáze sa malá pozornosť venovala skúmaniu spoľahlivosti a realizovateľnosti stratégie. Strategické riadenie doplnil strateg. Plánovanie o implementáciu, hodnotenie a kontrolu stratégie a chápe sa ako súvislý proces so spätnou väzbou.
Štvrtá vývojová fáza sa objavila na začiatku 90-tych rokov a jej najčastejšie pomenovanie je strategické riadenie založené na zmene, alebo spolupracujúce stratégie, alebo superkonkurencia. Strategické riadenie založené na zmene – prechod od jednoduchého a stabilného k zložitému a dynamickému podnikateľskému prostrediu sa stal pre mnohé podniky vážnou hrozbou. Podstatou takto chápanej stratégie je schopnosť prispôsobovať sa neustále sa meniacemu prostrediu. Spolupracujúce stratégie sa prejavujú v zakladaní strategických aliancií, partnerstiev a sietí. Superkonkurencia je založená na výraznej konkurenčnej výhode, ktorá podniku umožní dosiahnuť poprednú pozíciu v odvetví a od nej sa odvíjajúci mimoriadny zisk. Takto načrtnuté vývojové fázy strategického riadenia z hľadiska jeho historického vývoja našli uplatnenie v podnikovej praxi. Rozvoj strategického riadenia v podniku sa člení na štyri fázy:
Prvá fáza je založená na finančnom plánovaní.

Podniky v tejto fáze kladú dôraz na zostavovanie ročných rozpočtov a krátkodobých plánov. Od rozpočtov sa odvodzuje zodpovednosť vnútropodnikových útvarov a stanovujú sa nákladové limity pre príslušné činnosti. Krátkodobé plánovanie je orientované do vnútra podniku, preferuje finančné ukazovatele a vyžaduje neustále sledovanie výnosov a nákladov. Je dôležité, aby sa stratégia nachádzala vo vedomí a realizovala v činoch vedenia podniku.
V druhej fáze je finančné plánovanie doplnené o dlhodobé alebo prognosticky podložené plánovanie. Finančné ukazovatele sú prognózované na niekoľko rokov vopred. Používajú sa matematicko-štatistické metódy prognózovania. Dlhodobé plánovanie sa prejavuje v efektívnejšej alokácii zdrojov a včasnom rozhodnutí o dlhodobej konkurenčnej pozícii podniku, ale nedostatok pozornosti sa venuje naozaj strategicky podstatným problémom.
Tretia fáza sa nazýva environmentálne alebo externe orientované plánovanie. Zvláštna pozornosť sa venuje makroekonomickým, sociálno-demografickým a technologickým trendom, ktoré ovplyvňujú podnik a odvetvie, a pôsobeniu konkurenčných síl na trhu.
Splynutím troch predchádzajúcich faktorov do jednotného procesu vzniká štvrtá fáza – integrované strategické riadenie. Predstavuje integrovaný prístup k plánovaniu, implementácii a kontrole. Táto vývojová fáza predstavuje komplexný proces riadenia strategického rozvoja podniku.

Súčasnú situáciu v rozvoji teórie strategického riadenia charakterizuje názorový súboj dvoch vyhranených škôl, ktorých vedúcimi predstaviteľmi sú Igor Ansoff a Henry Mintzberg Ide o „preskriptívny“ (nariaďujúci) a „deskriptívny“ (opisný) prístup. Ansoff tvrdí, že strategické riadenie musí udávať smer riadeným činnostiam, kým Mintzberg prehlasuje, že stratégiu možno opísať až pri spätnom pohľade ako model týchto činností, ktorý vzniká počas aktívneho konania. Ansoff dáva prednosť cieľovej orientácii a Mintzberg procesnej orientácii strategického rozvoja. Spojením vzniknú štyri prístupy k procesu strategického riadenia (viď matica v 1. prednáške SM, str. č.3):
Racionálne plánovanie je sústredené na navrhovanie a formulovanie dosiahnuteľných cieľov. Východiskom je určenie poslania a základných cieľov podniku, pre ktoré sa stanovujú variantné stratégie ich dosiahnutia. Výber vhodnej stratégie sa uskutočňuje podľa hodnotenia príležitostí a hrozieb v externom okolí podniku a síl a slabostí v internom prostredí. Medzi najznámejších teoretikov racionálneho plánovania patrí I. Ansoff, ktorý spracoval procesy strategickej analýzy a M.

Poter, ktorý je známy modelmi odvetvovej štruktúry a hodnotového raťazca. Súčasťou praktickej aplikácie racionálneho plánovania sa stali techniky portfóliovej analýzy, ako sú matica BCG, matica McKinsey (GEC), metóda PIMS a benchmarking.
Plánovanie ako proces riadeného spoznávania pripúšťa, že je náročné alebo nemožné predvídať budúce externé a interné prostredie, pričom podniky v konkurenčnom prostredí sú vystavené časovému stresu a musia sa veľmi rýchlo orientovať (spoznávať). Proces spoznávania je procesom plynulého prispôsobovania sa a zdrojom tvorivého tlaku. Zástancami plánovania ako procesu riadeného spoznávania sú A. de Geuss, P.M Senge, P. Schwartz, a ďalší zo školy „učiacej sa organizácie“. Používajú metódu scenára, metódu mäkkých systémov a všetky druhy praktík týkajúce sa „inovačných tímov“.
Logický inkrementalizmus ako myšlienkový smer dospieva názoru, že plánovaná implementácia stratégie z bodu A do bodu Z je len ilúziou. Proces strategického rozvoja napreduje po etapách, pričom každá nasledujúca etapa sa buduje na predchádzajúcej a má svoju vlastnú vnútornú logiku. Za hlavného autora logického inkrementalizmu je považovaný J.B. Quinn. Podľa tohto prístupu sa realita strategického riadenia skladá nielen z cieľov ale aj ľudí. Strateg. Riadenie pôsobí na podstatu súčasnosti aj budúcnosti podniku, a preto nie je len záležitosťou racionality, ale tiež emócií, pochybností, obáv, intuície a stresu.
Spontánnej stratégii chýba dostatok cieľovej i procesnej orientácie. Podľa nej nie je možné navrhnúť budúcu vyhliadku a formulovať ciele v nepredvídateľnom okolí, naopak, je nutné reagovať pružným a dôvtipným spôsobom na nové, náhodné udalosti. Hl. predstaviteľ H. Mintzberg tvrdí, že významná časť strategického rozvoja podniku pozostáva z pružnej stratégie, podniky sú prekvapované vývojovými trendmi, reagujú na ne neštruktúrovaným spôsobom a učia sa na svojich chybách.

Proces strategického riadenia sa skladá z formulovania vízie, poslania a cieľov podniku, analýzy vonkajšieho a vnútorného prostredia podniku, voľby vhodnej stratégie na podnikateľskej a podnikovej úrovni, návrhu organizačných zmien, administratívnych opatrení a kontrolného systému na realizáciu stratégie. Z uvedených krokov analýza externého a interného prostredia a výber vhodnej stratégie sa spoločne označujú ako formulovanie stratégie. Súbor opatrení na zavedenie a uskutočnenie stratégie sa nazýva implementáciou stratégie.

Východiskovou fázou procesu strategického riadenia je stanovenie vízie, poslania a cieľov podniku.

Určujú hranice, v ktorých sa formulujú plánované stratégie a kritériá, podľa ktorých sa skúmajú a hodnotia spontánne stratégie. Vízia predstavuje príťažlivý obraz podniku vo vzdialenejšej budúcnosti. Poslanie odpovedá na otázku, prečo podnik existuje a čo by mal robiť. Ciele konkretizujú poslanie.
Externá analýza slúži na identifikovanie strategických hrozieb a príležitostí v odvetvovom prostredí v širšom národohospodárskom a globálnom rozsahu. Interná analýza určuje sily a slabosti podniku, identifikuje kvantitu a kvalitu disponibilných zdrojov.
Voľba stratégie znamená utváranie strategických variantov, ktoré sú vymedzené cieľmi podniku, jeho vnútornými silami a slabosťami, vonkajšími príležitosťami a hrozbami. Stratégia na podnikateľskej úrovni je stratégiou podniku, ktorý pôsobí iba v jednom odvetví, alebo je to stratégia jednej samostatnej podnikateľskej jednotky podniku, ktorý sa skladá z viacerých podnikateľských jednotiek (závodov, filiálok, divízií…). Stratégia na podnikovej úrovni formuje skladbu podnikateľských aktivít orientovaných na rozličné odvetvia z hľadiska dlhodobej maximalizácie zisku podniku ako celku.
Implementácia stratégie predstavuje rovnako významnú časť procesu strategického riadenia ako formulovanie stratégie. Úspech závisí od priebehu jej realizácie. Na úspešnú realizáciu stratégie je potrebné analyzovať zdroje moci a zdroje možných konfliktov. Strategické riadenie je nepretržitý proces. Keď je stratégia implementovaná, jej fungovanie musí byť stále sledované, aby bolo zrejmé, do akej miery sa vytýčené ciele reálne plnia. Spätná väzba slúži na potvrdenie jestvujúcich cieľov a stratégií alebo odporúča zmenu.
Uvedený proces strategického riadenia má charakter tradičného prístupu. Spontánne stratégie však vznikajú vnútri podniku bez predchádzajúceho plánovania. Aby nespôsobovali chaos, vedenie podniku ich musí testovať. Znamená to porovnať každú spontánnu stratégiu s cieľmi podniku, vonkajšími hrozbami a príležitosťami, vnútornými silami a slabosťami. Porovnávaním sa má zistiť, či spontánna stratégia je v súlade s potrebami a schopnosťami podniku.