Toyotizmus sa začal uplatňovať namiesto fordizmu (= 3 druhy inovácií: hromadnosť, technická normalizácia a pásová výroba). Názov vznikol podľa japonskej automobilky Toyota, keď táto firma ako prvá formulovala “štíhlu” výrobu (Američania ju nazývajú “chudou”). Rozumie sa tým súbor zásad na vedenie pondiku, ktorých cieľom je vylúčiť akékoľvek plytvanie pri výrobných vstupoch a výstupoch, pričom sa rovnako zdôrazňuje množstvo a akosť. Úspešne spája prednosti remeselnej zručnosti a Fordovej masovej výroby, čiže spája pružnosť a akosť ručnej práce s rýchlosťou a nízkymi nákladmi veľkovýroby.
Výsledkom je, že potrebuje oveľa menej, asi polovicu, ľudského úsilia, výrobného priestoru a nástrojov a zároveň umožňuje znížiť počet nepodarkov na minimum a spestriť paletu výtobkov na maximum. Niektorí autori charakterizujú toyotizmus takto: “Je to jednoducho prax organizačných princípov fordizmu…. Podobne ako na Západe je práca organizovaná podľa princípu montážnej linky, je opakovaná, pozostáva z krátkych cyklov a je podriadená centrálne plánovaným časovým štandardom. Často prehnané rozdelenie nepriamych výrobných úloh na výrobných robotníkov nemení zásadne charakter práce a môže sa považovať za zdokonalenú racionalizáciu nepriamych výrobných činností.”
Toyotizmus funguje s malými ťažkosťami preto, že japonský manažment je schopný využívať skupinu ako riadiaci nástroj. Toto riadenie sa zakladá na organizácii silnej konkurencie medzi jednotlivými robotníkmi, ktorým chýbajú efektívne kolektívne prostriedky odporu. Tlak na jednotlivca – sprostredkovaný najmä pracovnou skupinou – je ústredným prvkom, ktorý robí japonský systém schopným fungovať tak, ako funguje.
Technologická stratégia japonských spoločností je hlavne orientovaná smerom k pozitívnej inovácii. Pozornosť je venovaná najmä absorbovaniu inovatívnych technológii zo zahraničia. Po druhej svetovej vojne existovala obrovská priepasť medzi technologickou úrovňou Japonska a Spojených štátov amerických a tiež Európy. Aby sa tejto úrovni japonskí podnikatelia vyrovnali, zakladali spoločné podniky, kupovali licencie a uzatvárali rôzne technologické záväzky. V centre pozornosti bolo zvládnuť zahraničné technológie a zlepšiť kvalitu výrobkov. Na začiatku bola výhoda nielen pracovná sila, ale i nízka cena produktov. Postupnou automatizáciou výroby sa venovala obrovská pozornosť kvalite, čím sa japonské výrobky stali konkurencie schopné nielen svojou cenou, ale i špičkovou kvalitou.