5. Realizacia zvolenej strategie v praxi a pripadne identifikacia nasledujucich rozhodovacich problemov vyvolanych riesenim daneho problemu. Kazda z tychto faz riesenia rozhodovacieho problemu moze byt v praxi velmi pracna a jej zvladnutie si moze vynucovat pracovnu ucast spolupracovnikov rozhodovatela.
Zakladna klasifikacia rozhodovacich problemov
Pri rozhodovani sa stretavame s dvoma zakladnymi problemovymi okruhmi:
1. S vyberom rozhodovacej strategie (varianty riesenia), ked rozhodovatelovi este nie je zname, ktorez predpokladanych okolnosti sa stanu v buducnosti a ovplyvnia tak efektivnost vyberanej strategie. 2. S otazkou neaditivnosti kriterii. Ide o situacie, ked na posudenie jednotlivych strategii ma rozhodovatel k dispozicii niekolko kriterii (ukazovatele), ale vlastnosti merane tymito kriteriami sa nedaju scitat (kriteria nie su aditivne), pritom ziadna zo strategii pripadajuca pri vybere do uvahy nie je lepsia sucasne z hladiska vsetkych kriterii, ako ktorakolvek z ostatnych strategii (hovorime, ze ziadna zo strategii, ktore pripadaju do uvahy, nie je dominantna). Prvy problemovy okruh sa teda sustreduje na otazky vyberu jednej z pripustnych strategii, ktora ma poskytnut optimalne riesenie daneho problemu. Pritom sa kladie urcity doraz na skutocnost, ze pri vybere takejto strategie rozhodovatel nevie, ktore okolnosti nastanu, az prakticky dojde k realizacii zvolenej strategie. Nevyjasnenost, pokial ide o buducu situaciu, sa moze teoreticky pohybovat od uplnej neznalosti buducej situacie az takmer k uplnej informovanosti o tom, za akych podmienok sa bude zvolena strategia realizovat. Posledny pripad (determinovanost) nie je z hladiska teorie rozhodovania prilis zaujimavy, volba optimalnej strategie tu je otazkou pouzitia vhodnych deterministickych optimalizacnych metod (ako su napr. linearne programovanie, dynamicke programovanie, klasicke optimalizacne postupy matematickej analyzy, kombinatoricke metody a pod.).

Vlastna teoria rozhodovania sa zameriava predovsetkym na pripady, ked rozhodovatel nepozna buducu situaciu. Pritom sa rozlisuju dva stupne takejto nevedomosti:
1. neurcitost
2. neistota, ktora moze byt charakterizovana pravdepodobnostne
Neurcitostou rozumieme vacsinou stav, kedy buducu situaciu vopred nepozname a nevieme ani pravdepodobnostne charakterizovat, zatial co neistota je taky stav, ked mozeme povedat pravdepodobnostne vyroky o realizovatelnosti jednotlivych situacii v buducnosti.