Rozhodovanie

Rozhodovanie je nesporne jednou z hlavnych aktivit kazdeho riadiaceho pracovnika. Zvacsujucou sa komplexnostou chapania problematiky zvacsuje sa neustale aj zlozitost rozhodovacich problemov, alebo rozdnych teorii rozhodovania.

Rozhodovanim rozumieme proces vyberu jedneho z viacerych variantov. Rozhodujucim sa subjektom je zvycajne clovek, alebo jednomyselne vystupujuci kolektiv ludi, ktory ako reprezentant vlastnych zaujmov, alebo zaujmov nejakej organizacie, vykonava vyber variantov. Situacie, v ktorych treba vykonat vyber jedneho z vacsieho poctu variantov, t.j. rozhodnut sa, nazyvame rozhodovacimi situaciami. Viber variantov vedie k urcitym vysledkom rozhodovacej situacie. Tieto vysledky mozu byt z hladiska zaujmov rozhodujuceho sa subjektu lepsie alebo horsie. Ak rozhodujuci sa subjekt vychadza z porovnania moznych vysledkov a usiluje sa vybrat v istom zmysle najlepsi variant nazyvame ho racionalnym ucastnikom rozhodovacej situacie. Potom vyber v istom zmysle najlepsieho variantu nazyvame optimalnym rozhodovanim.
Ale nie kazdy rozhodujuci sa subjekt je racionalny. Subjekt, ktory je k vysledkom rozhodovania lahostajny, nazyvame indiferentnym ucastnikom rozhodovacej situacie. Indiferentny ucastnik moze byt tak clovek, ktory vybera varianty bez hodnotenia vysledkov, ako aj nejaky faktor nahodneho charakteru (napriklad prirodne podmienky), vo vztahu s ktorym nema pojem hodnotenia vysledkov vobec zmysel. V obidvoch pripadoch mozeme k indiferentnemu ucastnikovi pristupovat ako k nejakemu nahodnemu mechanizmu, ktory, vybera varianty podla urciteho (znameho alebo neznameho) pravdepodobnostneho rozdelenia. Výsledky rozhodovania z hladiska zaujmov racionalneho ucastnika mozno hodnotit pomocou jednej, alebo viacerych charakteristik (kriterii). V prvom pripade hovorime o rozhodovacich situaciach so skalarnym ohodnotenim vysledkov, v druhom pripade o rozhodovacich situaciach s vektorovym ohodnotenim vysledkov.
Podla poctu ucastnikov rozhodovacej situacie hovorime o rozhodovacich situaciach s jednuym ucastnikom (v tomto pripade ide vzdy o racionalneho ucastnika) a o rozhodovacich situaciach s viacerymi ucastnikmi (pricom pripustame, ze niektori z ucastnikov mozu byt indiferentni).
Rozhodovacie situácie s jedným účastníkom a so skalárnym ohodnotením výsledkov nazývame nekonfliktnými rozhodovacími situáciami. V ostatnych pripadoch hovorime o konfliktnych rozhodovacich situaciach.

Konfliktna rozhodovacia situacia ma aspon jeden z nasledujucich znakov:
Ř vacsi pocet racionalnych ucastnikov
Ř aspon jedneho racionalneho a indiferentneho ucastnika
Ř vektorove ohodnotenie vysledkov. Doteraz neexistuje jednotna dostatocne vseobecna teoria optimalneho rozhodovania v konfliktnych rozhodovacich situaciach, ktore maju vsetky tri z uvedenych znakov, t.j. v ktorych vystupuje vacsi pocet racionalnych ucastnikov spolu s indiferentnym ucastnikom, a v ktorych rozhodovanie racionalnych ucastnikov vychadza z vektoroveho ohodnotenia vysledkov. Operacna analyza dava vsak k dispozicii viac alebo menej rozpracovane teorie jednotlivych specialnych pripadov.
Konfliktnymi rozhodovacimi situaciami s vacsim poctom racionalnych ucastnikov a so skalarnym ohodnotenim vysledkov sa zaobera teoria hier.
Konfliktnymi rozhodovacimi situaciami s vacsim poctom racionalnych ucastnikov, alebo s jednym racionalnym ucastnikom a jednym indiferentnym ucastnikom a so skalarnym ohodnotením vysledkov sa zaobera teoria rozhodovania za rizika a neurcitosti.
Konfliktnymi rozhodovacimi situaciami s jednym racionalnym ucastnikom a s vektorovym ohodnotenim vysledkov sa zaobera teoria viackriterialnej optimalizacie.
Uvedene tri oblasti operacnej analyzy spolu velmi tesne suvisia. Priklady konfliktnych rozhodovacich situacii nachadzame v rozlicnych oblastiach zivota spolocnosti, napriklad sachova hra a ine tzv. salonne hry, vojenske stretnutia a konflikty, medzinarodne rokovanie, koordinacia cinnosti rozlicnych zloziek ekonomickej sustavy, rozhodovanie o vyrobnom programe podniku pri sledovani vacsieho mnozstva ekonomickych ukazovatelov hospodarskej cinnosti, rokovanie o rozdelovani zdrojov, sudne konanie, problem volby pestovania polnohospodarskych kultur, alebo zaciatku ich zberu. Rozhodovaci proces
V rozhodovacom procese rozlisujeme tieto zakladne fazy:
1. Rozpoznavanie problemov, pred ktorych rieseniami rozhodovatel stoji a vytvaranie prvych predstav o vzajomnych vztahoch medzi roznymi cinitelmi, ktore vyvolavaju dany problem, alebo ho ovplyvnuju (tzv. identifikacia problemu)
2. Strukturovanie problemu a konstrukcia rozhodovacieho modelu (napr. aj len v podobe neformalizovanych predstavach rozhodovatela) zobrazujuceho hlave stranky problemu a odhliadajuc od nepodstatnych podrobnosti
3. Ujasnovanie, ktore prostriedky (rozhodovacie strategie), moze rozhodovatel pouzit pri rieseni problemov a predstava o kriteriach na posudenie (vhodnosti a efektivnosti) pouzitia jednotlivych strategii pre riesenie problemu. 4. Vlastna volba rozhodovacej strategie na zaklade modelovych projekcii dosledkov volby tej ktorej strategie pre riesenie daneho problemu.

5. Realizacia zvolenej strategie v praxi a pripadne identifikacia nasledujucich rozhodovacich problemov vyvolanych riesenim daneho problemu. Kazda z tychto faz riesenia rozhodovacieho problemu moze byt v praxi velmi pracna a jej zvladnutie si moze vynucovat pracovnu ucast spolupracovnikov rozhodovatela.
Zakladna klasifikacia rozhodovacich problemov
Pri rozhodovani sa stretavame s dvoma zakladnymi problemovymi okruhmi:
1. S vyberom rozhodovacej strategie (varianty riesenia), ked rozhodovatelovi este nie je zname, ktorez predpokladanych okolnosti sa stanu v buducnosti a ovplyvnia tak efektivnost vyberanej strategie. 2. S otazkou neaditivnosti kriterii. Ide o situacie, ked na posudenie jednotlivych strategii ma rozhodovatel k dispozicii niekolko kriterii (ukazovatele), ale vlastnosti merane tymito kriteriami sa nedaju scitat (kriteria nie su aditivne), pritom ziadna zo strategii pripadajuca pri vybere do uvahy nie je lepsia sucasne z hladiska vsetkych kriterii, ako ktorakolvek z ostatnych strategii (hovorime, ze ziadna zo strategii, ktore pripadaju do uvahy, nie je dominantna). Prvy problemovy okruh sa teda sustreduje na otazky vyberu jednej z pripustnych strategii, ktora ma poskytnut optimalne riesenie daneho problemu. Pritom sa kladie urcity doraz na skutocnost, ze pri vybere takejto strategie rozhodovatel nevie, ktore okolnosti nastanu, az prakticky dojde k realizacii zvolenej strategie. Nevyjasnenost, pokial ide o buducu situaciu, sa moze teoreticky pohybovat od uplnej neznalosti buducej situacie az takmer k uplnej informovanosti o tom, za akych podmienok sa bude zvolena strategia realizovat. Posledny pripad (determinovanost) nie je z hladiska teorie rozhodovania prilis zaujimavy, volba optimalnej strategie tu je otazkou pouzitia vhodnych deterministickych optimalizacnych metod (ako su napr. linearne programovanie, dynamicke programovanie, klasicke optimalizacne postupy matematickej analyzy, kombinatoricke metody a pod.).

Vlastna teoria rozhodovania sa zameriava predovsetkym na pripady, ked rozhodovatel nepozna buducu situaciu. Pritom sa rozlisuju dva stupne takejto nevedomosti:
1. neurcitost
2. neistota, ktora moze byt charakterizovana pravdepodobnostne
Neurcitostou rozumieme vacsinou stav, kedy buducu situaciu vopred nepozname a nevieme ani pravdepodobnostne charakterizovat, zatial co neistota je taky stav, ked mozeme povedat pravdepodobnostne vyroky o realizovatelnosti jednotlivych situacii v buducnosti.

Podla toho hovorime niekedy o rozhodovani v podmienkach neurcitosti a o rozhodovani v podmienkach neistoty (alebo tiez rizika).
Tazisko problematiky zhrnutej v druhom problemovom okruhu je nutne nachadzat predovsetkym v hladani praktickych a logickych postupov, ktore umoznuju aditivizaciu vo svojej podstate obsahovo neaditivnych rozhodovacich kriterii. Tu patri klasicka problematika konstrukcie preferencnych systemov a roznych funkcii utility (uzitku) pre rozhodovanie, ale aj otazky viackriterialnych optimalizacnych postupov a pod.
Je samozrejme, ze pri rieseni praktickych rozhodovacich problemov sa problematika obidvoch uvedenych okruhov prelina, a to casto este s radou dalsich aspektov.

Počet platobne neschopných Amerických podnikov je na rekordnej úrovni
Washington 16. augusta (TASR) - Nepriaznivá konjunktúra v USA spôsobila zvýšenie počtu firiem, ktoré sa ocitli v platobnej neschopnosti, na rekordnú úroveň. Informoval o tom nemecký denník Die Welt. V období posledných 12 mesiacov zaregistrovali americké konkurzné orgány o 8,6 % podnetov na súdnu ochranu pred veriteľmi ako v predchádzajúcom období. Počet nesolventných firiem sa tak dostal na rekordnú úroveň za posledné tri roky. Príčinou sú následky hospodárskej recesie a pomalé obnovovanie priaznivých ekonomických podmienok. Podľa ministra financií Paula Oď Neilla sa situácia v ekonomike zlepší už v treťom štvrťroku, keď rast hrubého domáceho produktu by mal ku koncu roka predstavovať 3 až 3,5 %, zatiaľ čo miera inflácie ostane prakticky na nule. Ako však pripomína Die Welt, odhady ministra protirečia s najnovšími vyjadreniami Federálneho rezervného systému (Fed), ktorý varoval pred rizikami ďalšieho oslabenia hospodárstva. Oslabenie rastu celkového dopytu, ktoré nastalo na jar, pretrváva najmä v dôsledku poklesu na finančných trhoch a zvýšenej neistoty ohľadne problémov v riadení a účtovníctve spoločností.
( www.google.sk, www.sme.sk,www.národnáobroda.sk, www.pobox.sk, www.post.sk, www.zoznam.sk…)
( Hacajová Barbora, krúžok 412 ).