Jeden sa zaoberá poľnohospodárstvom, druhý je staviteľom, tretí lekárom atď. Historický vývoj ukazuje, že tendencia k čoraz väčšej špecializácii v povolaniach je trvalým javom. Táto špecializácia je charakteristickým znakom aj samej výroby. Vznikajú podniky, ktoré sa špecializujú len na určitý druh výrobkov a počet jednotlivých výrobných odvetví sa neustále rozširuje. V samej výrobe je však táto špecializácia často zakrytá, lebo vplyvom tendencií k združovaniu, ktoré sa tiež uplatňujú z dôvodov hospodárnosti, často sa uskutočňuje špecializácia len vo forme výrobných oddelení v rámci jedného podniku. Do tejto kategórie špecializácie patrí aj rozdelenie výroby medzi určité krajiny, prípadne národy. V tomto prípade hovoríme o medzinárodnej špecializácii a tu hrajú najväčšiu úlohu prirodzené podmienky, ktoré určujú, v ktorej krajine sa ten- ktorý produkt môže vyrobiť najhospodárnejšie, prípadne v ktorej krajine sa príslušný produkt môže vôbec vyrobiť. Vzhľadom na to, že najdôležitejším faktorom, ktorý ovplyvňuje tento druh špecializácie, je príroda, zdá sa byť samozrejmé, že s touto formou sa najčastejšie stretávame v poľnohospodárskej výrobe, resp. vo výrobe surovín a polotovarov. Sú určité krajiny, ktoré sa špecializujú len na výrobu gumovníka alebo na výrobu ryže atď. V priemyselnom podnikaní, hlavne vo výrobe hotových produktov, táto špecializácia nehrá takú významnú úlohu.
Rovnaký význam pre výrobu má špecializácia pracovných úkonov. Ide o uplatnenie princípu deľby práce v pracovnom procese pri výrobe určitého druhu výrobkov. Táto špecializácia sa uskutočňuje vždy v závode, prípadne v podniku. Podstatou špecializácie pracovných úkonov je pravý opak kooperácie. Pokiaľ v tomto prípade sa pracovníci združujú k rovnakému úkonu, pričom každý z nich vykonáva približne tú istú prácu, v prípade špecializácie pracovných úkonov ide o rozloženie výrobného procesu na množstvo jednotlivých, čiastkových úkonov, z ktorých každý vykonáva osobitný pracovník. Každý pracovník alebo určité skupiny pracovníkov vykonávajú navzájom celkom odlišné úkony. Túto špecializáciu študoval a vedecky prepracoval americký inžinier F. Taylor, ktorý po dlhoročných skúsenostiach a štúdiu vytvoril celý systém nazývaný vedecké riadenie práce. Podstatou taylorizmu je štúdium pohybu a času. Analyzuje potrebnosť pohybov pri pracovnom úkone, a pritom sa zisťuje aj potrebný čas. Výrobný proces sa takto rozkladá na úkony, vyžadujúce najjednoduchšie pohyby. To sa môže uskutočniť len pri zodpovedajúcej organizácii výrobného procesu v závode, resp. v celom podniku.