Práve toto zjednodušenie pracovných úkonov umožňuje používanie strojov, ktoré potom automaticky plnia presne tú istú prácu, čím tiež zvyšujú produktivitu výroby. Stroje nahrádzajú ľudskú prácu a tým oslobodzujú človeka od najnamáhavejších pracovných úkonov. Okrem toho stroje pracujú rýchlejšie a presnejšie než človek. Možnosť rýchlo uskutočniť tieto jednotlivé akty znamená aj značnú úsporu času. V súvislosti so zvyšovaním produktivity treba pripomenúť, že špecializácia hlavne v dôsledku mechanizácie výroby umožnila skracovanie pracovného času bez zníženia miezd. Naopak vidíme, že pri skracovaní pracovného času prebieha súčasne zvyšovanie miezd. Ďalej špecializácia pracovných úkonov umožňuje rovnomerné využitie výrobného zariadenia podniku. Keby robotník mal vyrobiť celý výrobok sám, musel by postupne prechádzať od jedného stroja k druhému a do výrobného procesu by sa vsunulo veľa zbytočných pohybov a zbytočného času. Okrem toho by to od robotníka vyžadovalo znalosť obsluhy všetkých strojov a nemohol by nadobudnúť takú zručnosť, ako keď pracuje stále len pri jednom stroji. Rozloženie výrobného procesu na jednotlivé jednoduché úkony teda umožní najúčelnejšie využitie pracovných síl, lebo vzniká možnosť, aby pracovná sila mohla byť zapojená do výrobného procesu podľa svojich vlastností. Stále postupujúca špecializácia skracuje dobu vyučenia pracujúceho. Okrem toho zmenšuje potrebu kvalifikovaných síl, lebo zjednodušenie úkonu umožňuje zamestnávať nekvalifikované alebo polokvalifikované sily. Kvalifikované sily sa potom používajú na obsluhu strojov alebo na osobitné kontrolné úkony. Jednoduchosť úkonov umožňuje, aby boli zamestnané ženy aj mladistvé osoby. Tieto výhody znamenajú možnosť podstatného zlacnenia výrobku.

NEVÝHODY ŠPECIALIZÁCIE:
Ak výhody špecializácie pracovných úkonov vystupujú vypuklejšie, podobne je to aj s nevýhodami. Medzi nevýhody radíme predovšetkým určitý zhubný vplyv na výkonnosť robotníka, ako aj na jeho sociálne postavenie. Pri tejto špecializácii je totiž pracovný úkon jednostranný a monotónny. Jednostrannosť a monotónnosť ubíja duševný život pracujúceho. Ďalej pracujúci stráca záujem o celú výrobu. Robotník nie je v úzkom vzťahu k svojmu výrobku, ba často ani nepozná iný pracovný úkon, než je mu predpísaný. V dôsledku toho stráca radosť zo svojej práce. Tu nejde len o stratu subjektívneho záujmu robotníka, ale v konečnom dôsledku možno pozorovať, že robotník stráca pocit zodpovednosti za prácu. Musíme si uvedomiť, že rozložením výroby na jednoduché úkony sa robotník stáva zodpovedným len za svoj úkon, ktorého význam sa však veľmi často podceňuje.