Deľba práce

Ľudské výrobné spoločenstvo sa snaží využiť schopnosti, dané prírodnými podmienkami alebo individuálnymi vlastnosťami človeka, v najvyššej miere v prospech výroby, a to v najrôznejších povolaniach. Celý súbor hospodárskej činnosti je rozdelený na tisíce jednotlivých a od seba oddelených hospodárskych činností, z ktorých každú vykonávajú rozdielne osoby. V súvislosti s týmto triedením ľudí podľa povolania a so špecializovaním sa na určitý úsek výroby hovoríme o deľbe práce. Princíp deľby práce je inherentný jav každého výrobného spoločenstva ľudí. Vystupuje vypuklejšie vo výmennom hospodárstve a v priebehu vývoja nadobúda čoraz väčší a väčší význam. Deľba práce je daná prírodnými podmienkami (geografické, geologické, krajové zvláštnosti) a individuálnymi schopnosťami toho- ktorého človeka. KOOPERÁCIA:
Deľba práce v podstate vystupuje v povolaniach alebo vo výrobnom procese určitého statku. V tejto súvislosti sa často uvádza kooperácia ako jeden typ deľby práce. O kooperácii hovoríme, keď sa ľudia združujú k uskutočneniu jedného úkonu. Zmyslom tejto kooperácie je dosiahnuť zvýšený výkon. Keď v spojitosti s otázkou deľby práce hovoríme o kooperácii, zdá sa, že ide o protirečenie. Podstata kooperácie je predsa v tom, že určití pracovníci, ktorí vykonávajú rovnakú činnosť, spájajú sa na dosiahnutie jedného úkonu. Najprimitívnejším príkladom takejto kooperácie je spojenie pracovných síl pri stavbe pyramíd alebo pri vlečení lodí. V obidvoch týchto prípadoch, ako vidíme, ide o spojenie a zlúčenie pracovnej energie viacerých pracovníkov. Z tohto hľadiska kooperáciu nemôžeme označiť ako jav, v ktorom sa uplatňuje princíp deľby práce. V každom prípade ide len o racionalizáciu práce.

ŠPECIALIZÁCIA:
Uplatňovanie princípu deľby práce vystupuje vo forme špecializácie. O špecializácii hovoríme vo dvoch smeroch. Jestvuje špecializácia v povolaní, prípadne vo výrobe, čiže prvého stupňa, a potom špecializácia v pracovných úkonoch, t.j. druhého stupňa.
Špecializácia v povolaní spočíva v tom, že človek sa sústreďuje na výrobu len toho statku (alebo na poskytovanie tých služieb), ktorý je pre neho hospodársky najvýhodnejší, so zreteľom na prirodzené výrobné podmienky a na jeho osobné vlastnosti. Z hľadiska vývoja špecializácia v povolaní vystupuje ako zužovanie výrobnej činnosti jednotlivcov a v dôsledku toho skvalitnenie tejto činnosti. výrobné spoločenstvo ľudí sa týmto spôsobom rozdeľuje podľa určitých povolaní.

Jeden sa zaoberá poľnohospodárstvom, druhý je staviteľom, tretí lekárom atď. Historický vývoj ukazuje, že tendencia k čoraz väčšej špecializácii v povolaniach je trvalým javom. Táto špecializácia je charakteristickým znakom aj samej výroby. Vznikajú podniky, ktoré sa špecializujú len na určitý druh výrobkov a počet jednotlivých výrobných odvetví sa neustále rozširuje. V samej výrobe je však táto špecializácia často zakrytá, lebo vplyvom tendencií k združovaniu, ktoré sa tiež uplatňujú z dôvodov hospodárnosti, často sa uskutočňuje špecializácia len vo forme výrobných oddelení v rámci jedného podniku. Do tejto kategórie špecializácie patrí aj rozdelenie výroby medzi určité krajiny, prípadne národy. V tomto prípade hovoríme o medzinárodnej špecializácii a tu hrajú najväčšiu úlohu prirodzené podmienky, ktoré určujú, v ktorej krajine sa ten- ktorý produkt môže vyrobiť najhospodárnejšie, prípadne v ktorej krajine sa príslušný produkt môže vôbec vyrobiť. Vzhľadom na to, že najdôležitejším faktorom, ktorý ovplyvňuje tento druh špecializácie, je príroda, zdá sa byť samozrejmé, že s touto formou sa najčastejšie stretávame v poľnohospodárskej výrobe, resp. vo výrobe surovín a polotovarov. Sú určité krajiny, ktoré sa špecializujú len na výrobu gumovníka alebo na výrobu ryže atď. V priemyselnom podnikaní, hlavne vo výrobe hotových produktov, táto špecializácia nehrá takú významnú úlohu.
Rovnaký význam pre výrobu má špecializácia pracovných úkonov. Ide o uplatnenie princípu deľby práce v pracovnom procese pri výrobe určitého druhu výrobkov. Táto špecializácia sa uskutočňuje vždy v závode, prípadne v podniku. Podstatou špecializácie pracovných úkonov je pravý opak kooperácie. Pokiaľ v tomto prípade sa pracovníci združujú k rovnakému úkonu, pričom každý z nich vykonáva približne tú istú prácu, v prípade špecializácie pracovných úkonov ide o rozloženie výrobného procesu na množstvo jednotlivých, čiastkových úkonov, z ktorých každý vykonáva osobitný pracovník. Každý pracovník alebo určité skupiny pracovníkov vykonávajú navzájom celkom odlišné úkony. Túto špecializáciu študoval a vedecky prepracoval americký inžinier F. Taylor, ktorý po dlhoročných skúsenostiach a štúdiu vytvoril celý systém nazývaný vedecké riadenie práce. Podstatou taylorizmu je štúdium pohybu a času. Analyzuje potrebnosť pohybov pri pracovnom úkone, a pritom sa zisťuje aj potrebný čas. Výrobný proces sa takto rozkladá na úkony, vyžadujúce najjednoduchšie pohyby. To sa môže uskutočniť len pri zodpovedajúcej organizácii výrobného procesu v závode, resp. v celom podniku.

Účelom vedeckej organizácie práce je uplatnenie princípu hospodárnosti do všetkých dôsledkov. Vylučujú sa mŕtve pohyby a znížia sa časové straty. Produktivita sa tým značne zvyšuje. Typickým príkladom tejto formy špecializácie je takzvaný pásový systém výroby. Výrobný proces určitého produktu je rozložený na najjednoduchšie pracovné úkony, a pritom pohyb tovaru, ktorý sa zhotovuje, je časovo vymedzený. Pracovník ostáva na jednom mieste a výrobné prostriedky, ako aj produkt prichádzajú mechanickou cestou pomocou pásu. VÝHODY ŠPECIALIZÁCIE:
Špecializácia sa uskutočňuje preto, lebo zaručuje hospodárnejšie výrobu, prípadne hospodárnejšie využitie schopností jednotlivca. Má určité výhody a nevýhody. Hospodárske výhody špecializácie v povolaní vyplývajú z faktu, že umožňuje hospodárnejšiu výrobu. Predovšetkým umožňuje plné uplatnenie individuálneho vkusu. Osobitné nadanie a osobitné schopnosti jednotlivca sa môžu využiť na tie úkony alebo tú výrobu, ktoré práve vyžadujú tieto vlastnosti. Okrem toho špecializácia v povolaní umožňuje, aby neustálym vykonávaním povolania nadobudol jednotlivec väčšiu zručnosť a väčšiu presnosť. Táto väčšia zručnosť a presnosť umožňuje kvalitnejšiu výrobu, a čiastočne prispieva, alebo môže prispieť aj k zlacneniu výroby. Väčšia zručnosť umožňuje nielen kvalitatívne lepší výkon, ale aj kvantitatívne väčší výkon. To isté platí aj pri špecializácii medzi krajinami, pričom v najnovšom období sa pri tejto otázke uvádza aj určitá nevýhoda. Špecializácia, ktorá spočíva na prirodzených podmienkach výroby, síce umožňuje hospodárnejšiu výrobu a tým aj lacnejšiu výrobu, ale zapríčiňuje vzájomnú hospodársku závislosť krajín.
Z hľadiska krajiny táto špecializácia nie je vždy najvýhodnejšia, hlavne nie vtedy, keby išlo o výrobu takých produktov, ktoré sú dôležité pre zásobovacie a obranné potreby krajiny. Táto nevýhoda bola podnetom k vzniku myšlienky veľkých hospodárskych priestorov. Výhody a nevýhody špecializácie najmarkantnejšie vystupujú pri špecializácii pracovných úkonov. Výhoda individuálneho vkusu v určitých prípadoch úplne zaniká, lebo najčastejšie ide o hromadné výrobky. Zato vystupuje do popredia výhoda zručnosti a presnosti. Práve vystupňovanie tejto výhody potom umožňuje vyniknúť ďalšiemu momentu, a to je zvýšenie produktivity práce. Zvýšenie produktivity práce vedie potom k zníženiu výrobných nákladov a tým k zlacneniu výrobku.
Túto zvýšenú produktivitu môžeme pripísať predovšetkým redukcii výrobného procesu na rad jednoduchých a jednotných aktov, ktoré sa dajú rýchlo splniť a možno si ich veľmi presne osvojiť.

Práve toto zjednodušenie pracovných úkonov umožňuje používanie strojov, ktoré potom automaticky plnia presne tú istú prácu, čím tiež zvyšujú produktivitu výroby. Stroje nahrádzajú ľudskú prácu a tým oslobodzujú človeka od najnamáhavejších pracovných úkonov. Okrem toho stroje pracujú rýchlejšie a presnejšie než človek. Možnosť rýchlo uskutočniť tieto jednotlivé akty znamená aj značnú úsporu času. V súvislosti so zvyšovaním produktivity treba pripomenúť, že špecializácia hlavne v dôsledku mechanizácie výroby umožnila skracovanie pracovného času bez zníženia miezd. Naopak vidíme, že pri skracovaní pracovného času prebieha súčasne zvyšovanie miezd. Ďalej špecializácia pracovných úkonov umožňuje rovnomerné využitie výrobného zariadenia podniku. Keby robotník mal vyrobiť celý výrobok sám, musel by postupne prechádzať od jedného stroja k druhému a do výrobného procesu by sa vsunulo veľa zbytočných pohybov a zbytočného času. Okrem toho by to od robotníka vyžadovalo znalosť obsluhy všetkých strojov a nemohol by nadobudnúť takú zručnosť, ako keď pracuje stále len pri jednom stroji. Rozloženie výrobného procesu na jednotlivé jednoduché úkony teda umožní najúčelnejšie využitie pracovných síl, lebo vzniká možnosť, aby pracovná sila mohla byť zapojená do výrobného procesu podľa svojich vlastností. Stále postupujúca špecializácia skracuje dobu vyučenia pracujúceho. Okrem toho zmenšuje potrebu kvalifikovaných síl, lebo zjednodušenie úkonu umožňuje zamestnávať nekvalifikované alebo polokvalifikované sily. Kvalifikované sily sa potom používajú na obsluhu strojov alebo na osobitné kontrolné úkony. Jednoduchosť úkonov umožňuje, aby boli zamestnané ženy aj mladistvé osoby. Tieto výhody znamenajú možnosť podstatného zlacnenia výrobku.

NEVÝHODY ŠPECIALIZÁCIE:
Ak výhody špecializácie pracovných úkonov vystupujú vypuklejšie, podobne je to aj s nevýhodami. Medzi nevýhody radíme predovšetkým určitý zhubný vplyv na výkonnosť robotníka, ako aj na jeho sociálne postavenie. Pri tejto špecializácii je totiž pracovný úkon jednostranný a monotónny. Jednostrannosť a monotónnosť ubíja duševný život pracujúceho. Ďalej pracujúci stráca záujem o celú výrobu. Robotník nie je v úzkom vzťahu k svojmu výrobku, ba často ani nepozná iný pracovný úkon, než je mu predpísaný. V dôsledku toho stráca radosť zo svojej práce. Tu nejde len o stratu subjektívneho záujmu robotníka, ale v konečnom dôsledku možno pozorovať, že robotník stráca pocit zodpovednosti za prácu. Musíme si uvedomiť, že rozložením výroby na jednoduché úkony sa robotník stáva zodpovedným len za svoj úkon, ktorého význam sa však veľmi často podceňuje.

Táto viazanosť na určitý úkon obmedzuje postup robotníka v zamestnaní, a naopak, viaže ho k podniku, a to oveľa silnejšie, než keby ovládal celý výrobný proces. Sociálna závislosť takéhoto robotníka je väčšia a možno hovoriť o pripútaní človeka k závodu. Nevýhodou je aj tá okolnosť, že práve zjednodušenie pracovných úkonov a používanie strojov dáva možnosť zamestnať ženy a mladistvé osoby, čo má nepriaznivý vplyv na zamestnávanie robotníkov vôbec. Ak sme poukázali na výhody, ktoré vznikajú mechanizáciou výroby, treba uviesť aj jej veľkú nevýhodu. Stroje nahrádzajú ľudskú prácu, čo znamená, že vylučujú človeka ako pracovnú silu z výrobného procesu. Pri zavádzaní strojov sa prítomná generácia robotníctva obyčajne dostáva do stavu biedy. Napokon treba poukázať na to, že špecializáciou sa značne znížila mobilita práce. Pracujúci, vykonávajúci len jeden určitý úkon, ťažko nájde v prípade straty pracovnej príležitosti novú prácu. V poslednom období sa táto nevýhoda, hlavne z dôvodov sociálnych, často zdôrazňuje. Tieto zlé stránky špecializácie pracovných úkonov sa môžu rozličnými opatreniami zmierniť, alebo čiastočne odstrániť. Monotónnosť a jednostrannosť pracovného výkonu sa vyvažuje skracovaním pracovného času, čím sa pracovníkovi ponecháva dlhší čas na zotavenie a rozptýlenie podľa jeho chuti. Prílišnú viazanosť človeka na jeden pracovný úkon možno odstrániť tým, že pracovník sa zacvičuje do rôznych pracovných úkonov, prípadne je snaha, aby poznal celý pracovný proces. Zhoršenie sociálneho postavenia robotníka sa vyvažuje odstraňovaním predstáv o protiklade medzi pracovníkom a podnikateľom.