Osoby s vysokou potrebou spolupatričnosti často prejavujú príliš málo snahy presadiť sa, aby sa tak vyhli možnému previneniu voči skupine.

Teórie motivačného procesu

Teórie motivačného procesu pomáhajú vysvetliť a opísať procesy, ktorými sa správanie ľudí motivuje, čiže ako sa vyvoláva, usmerňuje, udržiava a čím sa končí. Snažia sa teda opísať, ako jednotlivec rozhoduje o najlepšom spôsobe uspokojenia svojej potreby. Hlavné teórie sú:

Teória ekvity (rovnosti, spravodlivosti)

- vo všeobecnosti je model motivácie, ktorý vysvetľuje, že ľudia, ktorí sa na základe vnútorných motívov rozhodnú konať, lebo od toho očakávajú, že to povedie k dosiahnutiu cieľa, chcú, aby sa s nimi v sociálnej výmene zaobchádzalo slušne a spravodlivo.
Teória ekvity sa týka subjektívneho úsudku jednotlivca o tom, či v porovnaní s ostatnými pracovníkmi dostal primeranú odmenu.

Teória očakávania

Ukazuje nielen to, ako ľudia niečo pociťujú a správajú sa, ale aj to, prečo tak reagujú a konajú. Podľa tejto teórie motivácia závisí od dvoch skutočností, t.j. od toho, ako mnoho niečoho chceme dosiahnuť a od pravdepodobnosti, s akou predpokladáme, že to dosiahneme. Hodnotí sa atraktívnosť alternatív.
V modeli očakávania existujú tri kľúčové determinanty:
1. Očakávaný vzťah úsilia a výkonu
2. Očakávaný vzťah výkonu a výsledku
3. Vzťah výsledku a valencie (hodnoty)

Teória posilnenia

Nezaoberá sa potrebami. Správanie ľudí sa pokladá za vyvolané prostredím, preto sa teória sústreďuje naň a na jeho dôsledky pre osobu. Namiesto predpokladu existencie mechanickej väzby typu stimul – reakcia, navrhnutého skorším výskumom, predstavitelia tejto teórie veria, že ľudia vedome prejavujú rozličné správanie a volia si také, po ktorom nasledujú najžiadanejšie následky (odmeny).
Teória sa zakladá na celkom jednoduchom tvrdení, že správanie je funkciou predchádzajúcich následkov.