Identifikácia problému v procese rozhodovania

ROZHODOVANIE
Rozhodovanie
Rozhodovanim rozumieme proces vyberu jedneho z viacerych variantov. Rozhodujucim sa subjektom je zvycajne clovek, alebo jednomyselne vystupujuci kolektiv ludi, ktory ako reprezentant vlastnych zaujmov, alebo zaujmov nejakej organizacie, vykonava vyber variantov. Situacie, v ktorych treba vykonat vyber jedneho z vacsieho poctu variantov, t.j. rozhodnut sa, nazyvame rozhodovacimi situaciami. Rozhodovaci proces
- je to postupny rad cinnosti alebo faz, ktorych uskutocnenim vznikne efektivne riesenie problemu /rozhodnutie/.
Rozhodovanie v oblasti hospodarskeho riadenia sa stava stale coraz zlozitejsie. Vlastne rozhodnutie je nutne uskutocnovat v stale kratsom case, ekonomicka zavaznost problemov, o ktorych sa rozhoduje, rastie. Je preto pochopitelne, ze sa problematika rozhodovania stava v poslednych rokoch problematikou studovanou velmi intenzivne, a to z najroznejsich hladisk. Ekonomovia skumaju ekonomicke aspekty problematiky, ktore su zdrojom najcastejsich problemov pri rozhodovani riadiacich pracovnikov, ktori hladaju urcite typove riesenia aktualnych ekonomickych problemov riadenia. V rozhodovacom procese rozlisujeme tieto zakladne fazy:
1. identifikacno-analyticka, ktora znamenaskumanie systemu a okoliaza ucelom objavovania, formulacie a odovodnenia problemu, ako aj urcenia ciela riesenia problemu.
2.navrhova, ktora obsahuje take cinnosti, ako je zber a analyza informacii a zhodnotenie situacie-urcenie diagnozy, hladanie riesenia problemu.
3.vyberova, ktora tkvie vo vybere, odovodnenia formulacii najlepsieho variantu rozhodnutia, pripraveneho na uvedenie do zivota.
Prve dve skupiny faz rozhodovacieho procesu su priprvne a vyuzivaju sa v konecnej faze, t.j. pri konecnom rozhodnuti, ktore sa odovzdava na realizaciu.
Dalsie clenenie:
1. Rozpoznavanie problemov, pred ktorych rieseniami rozhodovatel stoji a vytvaranie prvych predstav o vzajomnych vztahoch medzi roznymi cinitelmi, ktore vyvolavaju dany problem, alebo ho ovplyvnuju (tzv. identifikacia problemu)
2. Strukturovanie problemu a konstrukcia rozhodovacieho modelu (napr. aj len v podobe neformalizovanych predstavach rozhodovatela) zobrazujuceho hlave stranky problemu a odhliadajuc od nepodstatnych podrobnosti
3. Ujasnovanie, ktore prostriedky (rozhodovacie strategie), moze rozhodovatel pouzit pri rieseni problemov a predstava o kriteriach na posudenie (vhodnosti a efektivnosti) pouzitia jednotlivych strategii pre riesenie problemu.

4. Vlastna volba rozhodovacej strategie na zaklade modelovych projekcii dosledkov volby tej ktorej strategie pre riesenie daneho problemu. 5. Realizacia zvolenej strategie v praxi a pripadne identifikacia nasledujucich rozhodovacich problemov vyvolanych riesenim daneho problemu. Kazda z tychto faz riesenia rozhodovacieho problemu moze byt v praxi velmi pracna a jej zvladnutie si moze vynucovat pracovnu ucast spolupracovnikov rozhodovatela.

Zakladna klasifikacia rozhodovacich problemov
Pri rozhodovani sa stretavame s dvoma zakladnymi problemovymi okruhmi:
1. S vyberom rozhodovacej strategie (varianty riesenia), ked rozhodovatelovi este nie je zname, ktore z predpokladanych okolnosti sa stanu v buducnosti a ovplyvnia tak efektivnost vyberanej strategie. 2. S otazkou neaditivnosti kriterii. Ide o situacie, ked na posudenie jednotlivych strategii ma rozhodovatel k dispozicii niekolko kriterii (ukazovatele), ale vlastnosti merane tymito kriteriami sa nedaju scitat (kriteria nie su aditivne), pritom ziadna zo strategii pripadajuca pri vybere do uvahy nie je lepsia sucasne z hladiska vsetkych kriterii, ako ktorakolvek z ostatnych strategii (hovorime, ze ziadna zo strategii, ktore pripadaju do uvahy, nie je dominantna). Prvy problemovy okruh sa teda sustreduje na otazky vyberu jednej z pripustnych strategii, ktora ma poskytnut optimalne riesenie daneho problemu. Pritom sa kladie urcity doraz na skutocnost, ze pri vybere takejto strategie rozhodovatel nevie, ktore okolnosti nastanu, az prakticky dojde k realizacii zvolenej strategie. Nevyjasnenost, pokial ide o buducu situaciu, sa moze teoreticky pohybovat od uplnej neznalosti buducej situacie az takmer k uplnej informovanosti o tom, za akych podmienok sa bude zvolena strategia realizovat. Posledny pripad (determinovanost) nie je z hladiska teorie rozhodovania prilis zaujimavy, volba optimalnej strategie tu je otazkou pouzitia vhodnych deterministickych optimalizacnych metod (ako su napr. linearne programovanie, dynamicke programovanie, klasicke optimalizacne postupy matematickej analyzy, kombinatoricke metody a pod.).
Vlastna teoria rozhodovania sa zameriava predovsetkym na pripady, ked rozhodovatel nepozna buducu situaciu. Pritom sa rozlisuju dva stupne takejto nevedomosti:
1.istoty
2.neistoty, ktora moze byt charakterizovana pravdepodobnostne
3.neurcitosti
Rozhodovanie a identifikacia problemu je nesporne jednou z hlavnych aktivit kazdeho riadiaceho pracovnika.

Zvacsujucou sa komplexnostou chapania problematiky zvacsuje sa neustale aj zlozitost rozhodovacich problemov, alebo rozdnych teorii rozhodovania.
Co je to expertny system/znalostny system?
Expertny system (ES) je system, ktory poskytuje rady tykajuce sa optimalneho vyberu, vie diagnostikovat problem a podava odporucanie na vyriesenie problemu. V zasade ES pouziva ludske znalosti na vyriesenie realneho problemu, ktory by na vyriesenie normalne vyzadoval ludsku inteligenciu, respektive specialistu - experta.
Klasicke programy riesia ulohy pomocou rozhodovacej logiky, ktora (vyuziva) nema ziadnu alebo len velmi malu znalost, tykajucu sa problemu, inu nez normalny algoritmus potrebny na vyriesenie ulohy plus nutne okrajove podmienky. Tato znalost je sucastou zdrojoveho kodu, teda ak sa zmeni znalost, musim zmenit cely program. Znalostne systemy si ukladaju ludske skusenosti (poznatky) do bazy znalosti (BZ), a ta sa pouziva na vyriesenie problemu pouzitim iba tych znalosti, ktore prisluchaju danemu problemu. Tu uz nie je nutne menit program, ked chcem tento system pouzit na vyriesenie inej ulohy pouzitim tej istej bazy znalosti. Dalsou vyhodou tychto systemov oproti klasickym je moznost zobrazit odvodzovaci proces a zvladnutie urciteho stupna neurcitosti.