Od roku 1998 sa presadzuje trend, v ktorom rýchlosť miezd je pomalšia ako tempo rastu HDP, ktoré medziročne dosahovalo okolo 2%. Vlády teraz ponúkajú odborárom výrazné zníženie dani zo mzdy a sociálne dávky výmenou za umiernené požiadavky na rast miezd. Podľa nositeľa Nobelovej ceny za ekonomiku Jamesa Heckmana. Európa má privysoké minimálne mzdy. Usudzuje že by sa malo upustiť od princípu tarifných miezd a v odôvodnených prípadoch prejsť na štátne subvencovnie na základe programu. Je proti vyplácaniu prostriedkov na mzdy cez podnikateľov lebo sa tam robia značné podvody. Hovorí, že lepšie je podporovať ľudí s najnižšími mzdami prostredníctvom cielených programov. Argumentuje že v USA je takýmto programom Earned Income Tax Credit, ktorý kombinuje v sebe úspešný mzdový model. Veľa sa diskutuje o zľaďovaní požiadaviek na znižovanie daní a obmedzovanie rastu miezd zo strany firiem s tým, aby firmy mohli vytvoriť viac pracovných príležitostí. Kroky k dosiahnutiu plnej zamestnanosti sú už urobené. Môžu sa spomaliť, ak Európska centrálna banka stanoví príliš vysoké úrokové miery, alebo z rôznych príčin sa spomalí ekonomický rast.

Priemerný príjem v 20 najbohatších štátoch sveta je 37-krát vyšší ako v 20 najchudobnejších krajinách. Sú aj iné pohľady, ktoré sa vyjadrujú kriticky k realite chudoby v Európe. Napríklad Zbigniew Brzezinski v prednáške členom Spoločnosti pre zahraničnú politiku v Bratislave (november 2000) uviedol, že Európa stále zostáva nedokončenou vecou a rozšírenie o kandidátske štáty ..skonsoliduje demokraciu, ktorá je novou realitou vo väčšine Európy a taktiež pomôže ukončiť chudobu. Za posledných 10 rokov, od vzniku postkomunistického sveta v Európe, počet ľudí žijúcich v chudobe, čo znamená pod znesiteľnou úrovňou sociálneho zabezpečenia, stúpol z 20 na 160 miliónov. Mali by sme sa teda zaoberať aj touto dimenziou postkomunistickej transformácie.