Po druhej svetovej vojne vyspelosť amerického priemyslu upútala pozornosť celého sveta. Západná Európa, Japonsko a tzv. novoindustrializované krajiny sa amerikanizovali, rýchlo preberali americkú technológiu, priemyselné vedomosti a osvojovali si americký manažment spolu s jeho terminológiou. Výsledkom nebola len jednoduchá kópia amerického manažmentu. Pri jeho aplikovaní v Európe sa v každej krajine prejavili a prejavujú i určité národné odlišnosti. Napriek istým národným osobitostiam má manažment západoeurópskych krjín v podstate rovnaké alebo podobné princípy, metódy a postupy ako americký manažment, preto sa zvykne označovať spoločným názvom ako euro-americký alebo západný manažment. Určité osobitosti nájdeme aj v manažmente jednotlivých európskych krajín. Rozdiely sú v manažmente Nemecka, Francúzska, Talianska, severských krajín a pod. V jednotlivých krajinách sa odlišne riešia napríklad vzťahy medzi ekonomickou a sociálnou stránkou. Na sociálne istoty a vymoženosti sa kládol najväčší dôraz v škandinávskych krajinách. Malo to však aj tienisté stránky, predovšetkým v dĺžke odpracovaného času a pracovnej výkonnosti, čo sa stalo predmetom kritiky. O nemeckom výrobnom systéme - ako o významnom európskom reprezentantovi sa dosiaľ hovorí málo. Ako napísal J. Jirásek, priťahuje na seba pozornosť, lebo v produktivite vyniká, je rovnocenný americkej a japonskej produktivite práce, a to pri najkratšom povinnom pracovnom čase, a má najmenej narušovaný pracovný režim štrajkami a inými poruchami. Nemecko prevzalo po druhej svetovej vojne americké poznatky a uplatnilo ich vo svojich podmienkach. Vznikol odlišný systém výroby. Za jeho najväčšiu zvláštnosť sa dá považovať vedecky – nielen technicky vzdelaný inžinier, továrenský majster a kvalifikovaný robotník. Ak sa americký systém výroby najviac opiera o techniku, nemecký hlavne o ľudí. Kým v USA sa človek stane robotníkom, keď nastúpi do práce a zaučí sa, v Nemecku podstúpi najprv niekoľkoročnú učebnú prípravu a dostane diplom. Jedine v Nemecku sa podarilo zaviesť v r. 1951 zákon, ktorý zabezpečuje spolorozhodovanie pracovníkov – vyžaduje, aby v spoločnosti od určitej veľkosti boli pracujúci zastúpení v dozornej rade a vo výkonnom výbore. Zákon po určitom experimentovaní našlo svoje miesto a viedlo k ,,priemyselnej spolupráci kapitálu a práce.“ Viacerí autori konštatujú, že nemecký priemysel stále len naberá silu, pričom zaujíma čoraz významnejšie postavenia v Európe.

Jeho expanzia na východ sa prejavuje najenergickejšie. Manažment v Rakúsku a v Nemecku sa vyznačuje snahou po sebarealizácii a dosiahnutí vedúceho postavenia. Vysoko je hodnotená nezávislosť a konkurenciaschopnosť. Existuje malá ochota pre preberanie rizika. Talianskí manažéri operujú v prostredí, ktoré málo znáša riziko. Majú veľkú konkurenciaschopnosť, avšak súčasne majú v obľube skupinové rozhodovanie.
Vo Veľkej Británii sa oceňuje istota, dostatok zdrojov, adaptibilita a logika. Tiež je vysoko hodnotená osobitosť. Vo Francúzsku štátne plánovanie silno ovplyvňuje podnikateľské plánovanie a riadenie.

V Európe získal veľké uznanie Francúz HENRI FAYOL. Práve jeho mnohí považujú za tvorcu koncepcie manažmentu. Inšpiroval sa a vyzbrojil nie pokusmi, ale svojimi dlhoročnými skúsenosťami pri úspešnom plnení riadiacich funkcií v baníckom podniku a vyvodil z nich cenné teoretické poznatky.
V USA – HENRY FORD sa zaoberal dôležitými inováciami v organizácii a riadení priemyselnej veľkovýroby, ktoré sú známe pod názvom FORDIZMUS, kam zahŕňame 3 druhy inovácií, a to hromadnosť, technická normalizácia, pásová výroba. Skúsenosti Fordizmu sa stali vzorom pre TOMÁŠA BAŤU, ktorý v bývalej ČSR vytvoril a rozšíril československú verziu ,,vedeckého riadenia“ firmy, čím vznikol BATIZMUS.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Európsky manažment