Schopnosť viesť ľudí je jednou z kľúčových vlastností manažéra. Vedenie možno definovať ako proces ovplyvňovania ľudí, v ktorom sa vedúci s využitím svojej moci usiluje o dobrovoľnú a ochotnú účasť podriadených na dosahovaní skupinových cieľov, a tým o uspokojovanie vlastných potrieb.
Poznáme tri hlavné prístupy k štúdiu a vymedzeniu efektívneho vedenia ľudí. Sú to:
1. prístup na základe vlastností (čŕt, charakteristík) vedúceho,
2. prístup zameraný na správanie sa vedúceho a s ním súvisiace štýly správania sa,
3. situačný prístup.
Prístup na základe vlastností (čŕt) vedúceho – tieto črty možno zoskupiť do šiestich kategórií, pričom každá z nich sa ešte špecifikuje: fyzické (vek, výška a pod.), príprava človeka (výchova, skúsenosti, spoločenský pôvod), inteligencia (schopnosť, úsudok, znalosti), osobnostné vlastnosti (agresivita, ostražitosť, dominantnosť, rozhodnosť, nezávislosť, sebadôvera), vzťah k úlohám (zodpovednosť, vytrvalosť, iniciatívnosť), sociálne črty (schopnosť dozerať, kooperatívnosť, prestíž, taktnosť, diplomacia).
Prístup k vedeniu ľudí a vedúcim na základe ich správania a štýly vedenia
Vedenie orientované na úlohu – tu sa zdôrazňuje potreba určiť pracovné aktivity a pracovné ciele skupiny ako celku, ale aj každého jej člena. Aby sa každá úloha vykonala podľa plánu, stanovujú sa pre pracovníka štandardy (normy) výkonu a je odmeňovaný podľa množstva vykonanej práce zodpovedajúcej kvality.
Vedenie orientované na osobu – podľa tohto vedenia sú najefektívnejší tí vedúci, ktorí sa zameriavajú na ľudské aspekty skupín a jednotlivcov a nie na úlohu, pričom sa usilujú o vybudovanie efektívnej tímovej práce.
Existuje názor, že najlepším spôsobom ako viesť ľudí, je rovnováha medzi správaním orientovaným na úlohu a na osobu.
Štýl vedenia je vertikálny vzťah vedúceho (manažéra) k podriadeným jednotlivcom alebo ku kolektívu. Poznáme tieto hlavné teórie štýlov vedenia:
1. Štýly založené na využívaní právomoci, resp. klasické štýly vedenia:
- autokratický štýl – vyznačuje sa uplatňovaním vôle vedúceho bez ohľadu na názory podriadených, na čo používa príslušné mocenské prostriedky. Na motiváciu využíva svoje postavenie, diferencované odmeňovanie, o ktorom rozhoduje, a postih spolupracovníkov.
- demokratický (participatívny) štýl vedenia – charakterizuje ho obojstranná komunikácia medzi vedúcim a podriadeným. Vedúci sa s podriadenými radí o navrhovaných úlohách a rozhodnutiach, ako aj o postupoch na ich zvládnutie.

Účasť podriadených využíva aj pri hodnotení a odmenách.
- liberálny štýl vedenia (vedúci s „voľnou uzdou“) – vedúci zriedkakedy využíva svoju moc a spolupracovníkom ponecháva veľkú voľnosť v konaní, takže sú značne nezávislí. Spolieha sa na podriadených, že si sami stanovia alebo vo veľkej miere rozpracujú ciele svojej činnosti a prostriedky na ich dosiahnutie a zvolia tiež postup ich realizácie. Vedúci im pomáha zaobstarať potrebné informácie a zabezpečiť styk s vonkajším prostredím. Vystupuje ako reprezentant podriadeného kolektívu.
2. Likertove štýly (systémy) vedenia:
- systém 1 - exploatačno-autoritatívny štýl – vedúci sú vysoko autoritatívni a málo dôverujú podriadeným. Vyžaduje sa tvrdá disciplína pri plnení príkazov. Nie je záujem o iniciatívu a názory podriadených. Motivácia sa podnecuje pomocou strachu a trestov a len výnimočne odmenami.
- systém 2 - benevolentne-autoritatívny štýl – vedúci má záujem o niektoré nápady a názory podriadených, čiže ich čiastočne toleruje. Motivuje sa pomocou odmien, ale aj pomocou strachu a trestov.
- systém 3 - konzultatívny štýl – vedúci dôverujú podriadeným do značnej miery, no nie celkom. Zvyčajne sa snažia ich myšlienky a nápady využiť. Rámcová politika a základné rozhodnutia sú na vrcholovej úrovni organizácie. Na motivovanie sa používajú odmeny, ako aj určitá spoluúčasť.
- systém 4 - participatívno-skupinový štýl vedenia – vedúci plne alebo vo veľkej miere dôveruje podriadeným. Prejavuje sa to v poskytovaní rozsiahlej autonómie v rozhodovacích procesoch nižším organizačným úrovniam. Podporuje sa obojstranná komunikácia, ktorá sa často využíva na spoločnú prípravu dôležitých rozhodnutí. Ekonomicky sa motivuje na základe spoluúčasti na spoločnej činnosti, t.j. na stanovovaní cieľov a na ich plnení.
Podľa Likerta najefektívnejší vedúci sa orientuje na ľudské aspekty riadenej skupiny, t.j. na podriadených, a snaží sa pomocou komunikovania udržať všetky jej časti tak, aby pracovali ako celok, čiže usiluje sa vytvoriť efektívnu tímovú prácu.
3. Teória manažérskej mriežky (matice) – ide o dvojrozmernú štvorcovú maticu s políčkami 9x9, v ktorej horizontálne usporiadanie polí od 1 do 9 vyjadruje záujem manažérov o výrobu a vertikálne usporiadanie polí od 1 do 9 znamená záujem o ľudí. Tu sa vytvorilo päť základných štýlov manažmentu:
- tzv. ochudobnený manažment – manažéri venujú malú pozornosť ľuďom a výrobe, čiže majú minimálny záujem o svoju prácu a starajú sa hlavne o seba. V skutočnosti to vôbec nie je vedenie podriadených, čím vzniká bezvládie,
- tzv. manažment vidieckeho klubu – manažéri sa vo veľkej miere venujú ľuďom a málo alebo vôbec sa nestarajú o výrobu.

Vytvára sa prostredie s dobrými priateľskými vzťahmi, ale nikto nemá záujem o koordináciu pracovného úsilia na dosiahnutie cieľov,
- štýl, ktorý vyjadruje autokratickú úlohu manažéra – manažéri sa výlučne sústreďujú na výrobu a len malú pozornosť venujú ľuďom,
- tzv. tímový manažment – manažéri venujú maximálnu pozornosť výrobe i ľuďom,
- umiernený štýl vedenia – hľadá kompromis medzi vysokou produkciou a uspokojením potrieb zamestnancov.
Situačný prístup k vedeniu ľudí – podľa tohto prístupu je vedenie silne ovplyvňované situáciou, v ktorej vedúci pôsobí. Existujú rozličné situačné teórie vedenia, napr.
1. teória premenného správania – k najdôležitejším faktorom, ktoré môžu ovplyvniť manažérsky štýl, patria:
- sila manažérskej osobnosti – hodnotový systém manažéra, dôvera vo svojich podriadených, sklon k istému štýlu vedenia,
- sila podriadených, ktorí môžu ovplyvniť správanie vedúceho (napr. ochota prevziať zodpovednosť, znalosti a skúsenosti a pod.),
- situačné sily, ako sú hodnoty a tradície organizácie, efektívnosť práce podriadených ako celku, charakter problému, časový tlak.
2. Fiedlerova teória efektívneho vedenia – Fiedler výskumom zistil kritické dimenzie situačného vedenia, ktoré pomáhajú hľadať najefektívnejší štýl. Sú to:
- moc pozície (funkcie), t.j. právomoc v organizácii,
- štruktúra úlohy – keď sú úlohy jasné, oveľa ľahšie možno kontrolovať prácu podriadených,
- vzťahy medzi vedúcim a členmi skupiny – táto dimenzia sa považuje za najdôležitejšiu, ovplyvňuje ich obľuba, dôvera a ochota podriadených nasledovať vedúceho.
3. prístup k efektívnosti vedenia na základe vzťahu „cesta – cieľ“ – podstata spočíva v tom, že vedúci motivuje podriadených objasnením cesty k osobnému úspechu ako výsledku dosiahnutia pracovných cieľov.
Integrovaný model vedenia ľudí ukazuje, že vlastnosti vedúceho ovplyvňujú jeho správanie, na ktoré pôsobia situačné faktory a reakcie podriadených.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Efektívnosť práce s ľudským potenciálom