Získavanie zamestnancov
Je možné povedať, že je to prvý krok v celom reťazci práce personálneho manažéra. Získavanie a výber pracovníkov je procesom realizácie zámerov personálnej politiky a stratégie. Východiskom sú informácie o potrebe pracovníkov, ich štruktúre a o zdrojoch pracovných síl, a to externých a interných.
Ide o súbor činností, ktorých cieľom je optimalizácia rovnice, kde na jednej strane stoja požiadavky podniku na pracovníka a na druhej strane uchádzač o prácu.
Význam výberu pracovníkov spočíva vo vzájomnej závislosti medzi hospodárskym prínosom pre podnik a stupňom spokojnosti jednotlivých pracovníkov. Pri výbere pracovníkov sa treba snažiť o to, aby ciele podniku a ciele pracovníka sa od seba čo najmenej líšili. Podnik, prirodzene, nemá záujem o získanie akéhokoľvek pracovníka. Analýza požiadaviek, ktoré vyžaduje pracovné miesto predpokladá presnú charakteristiku práce na konkrétnom pracovnom mieste z hľadiska:
odborných kritérií (vzdelanie, praktické skúsenosti),
fyzické kritéria (telesná zdatnosť, vzhľad),
psychické kritériá (schopnosť koncentrácie, spoľahlivosť),
sociálno – psychologické kritériá (schopnosť komunikácie s ľuďmi, vytváranie medziľudských vzťahov na pracovisku).
Nábor kandidátov sa môže uskutočňovať z interných uchádzačov, čo má aj svoje výhody:
zvýšenie pracovnej motivácie,
znižovanie mimopodnikovej fluktuácie,
menšie riziko omylu pri výbere,
nižšie náklady náboru.
Interné získavanie má svoje nevýhody, ktoré sú z pravidla výhodou externého náboru, a to:
získavanie iba interných uchádzačov nesie zo sebou riziko „podnikovej slepoty“. Pri snahe vyhnúť sa frustrácii svojich pracovníkov vzniká riziko, že dáme prednosť internému uchádzačovi, pred vyššie kvalifikovaným externým uchádzačom,
systém interného preraďovania pracovníkov si žiada prepracovaný systém podnikového vzdelávania.
Získavanie externých uchádzačov v mnohom závisí od situácie na trhu práce.
Významným inštitútom trhu práce sú úrady práce, ktoré v oblasti zamestnanosti vykonávajú činnosti:
poskytujú informácie o možnostiach zamestnania (pracovných miestach, odbornej prípravy a o pracovných zdrojoch),
evidujú uchádzačov o zamestnanie,
evidujú voľné pracovné miesta,
sprostredkúvajú občanom vo svojom obvode zamestnanie,
zabezpečujú odbornú prípravu a rekvalifikáciu uchádzačov o zamestnanie,
poskytujú poradenskú činnosť v oblasti zamestnanosti,
spolupracujú s podnikmi pri vytváraní nových pracovných miest,
spolupôsobia pri hmotnom zabezpečení uchádzačov o zamestnanie.
Podniky by mali informovať úrady práce o svojich zámeroch uvoľňovania pracovníkov aj o voľných pracovných miestach.
Vlastní výber kandidátov má spravidla dva kroky:
a) hrubý výber kandidátov kde sa konfrontujú informácie o prihlásených uchádzačoch – dotazníky, odporúčania, potvrdenia o praxi a pod. – s požiadavkovým profilom. U tých uchádzačov kde sa informácie rozchádzajú s požiadavkovým profilom, tým sa oznámi, že nevyhovujú požiadavkám. Ostatní uchádzači podstupujú
b) skúšku spôsobilosti uchádzačov, ktorá je diferencovaná podľa konkrétnych podmienok. Môže ísť o: osobný pohovor, praktickú skúšku spôsobilosti, psychologické testy a pod. Výsledkom skúšky spôsobilosti je rozhodnutie o prijatí alebo neprijatí uchádzača. Platí zásada, že všetci (i odmietnutí uchádzači) majú byť slušnou formou informovaní o výsledkoch výberového konania. Činnosti spojené so získavaním a výberom pracovníkov sú veľmi citlivou oblasťou personálnej práce a majú vplyv na celú činnosť podniku. Podnik pri nich vstupuje do kontaktu so širšou verejnosťou, spôsob jeho postupu, serióznosť voči uchádzačom i vlastným zamestnancom sa stávajú súčasťou „imidžu“ podniku, zvyšujú sa tak predpoklady pre získanie kvalitných pracovníkov. Táto činnosť sa stáva súčasťou tzv. „podnikovej kultúry“.
Zdroje:
KUPKOVIČ, M. a kol.: Podnikové hospodárstvo. Bratislava 1996. - ŽUFFA, M. V. J.: Podnik – živý organizmus. Prešov 2003. -
|