Konflikt, frustrácia, stres v pracovnej motivácii

1. ročník krúžok 416 Lucia Komorovská
KONFLIKT, FRUSTRÁCIA, STRES V PRACOVNEJ MOTIVÁCII

Konflikt
Psychický stav stretnutia dvoch alebo viacerých protichodných, ale približne rovnako intenzívnych, ale pohnútok, z ktorých každá si vyžaduje odlišné až nezlúčiteľné konanie ( reakcie ). Je súčasťou rozhodovania, a to fázy pred vykonaním rozhodnutia.
Konflikt vyvoláva napätie ktoré sa po jeho vyriešení rozplynie. Ak je konflikt dlhotrvajúci a veľkej intenzity, napätie sa hromadí a spája sa so strachom, čo potom vedie k neuróze. Môže ísť o protirečivé podmienky, o protirečivosť medzi želaním a povinnosťou, medzi potrebami a morálnymi princípmi, medzi potrebou sebauplatnenia a nadmernými nárokmi na výkon, o protichodné postoje a podobne. K neuróze vedie najmä chronický, ťažko riešiteľný konflikt, ktorý sa týka osobne veľmi významnej oblasti alebo dôležitých medziľuských vzťahov. Ide o zážitok rozpornosti a momentálnej neriešiteľnosti rozpornej situácie alebo priamo situácie interpersonálneho sporu, čo označujeme termínom konfliktná situácia. Na mládež konfliktne pôsobí nedorozumenie s rodičmi, učiteľmi, staršími, nesplnenie potreby, sociálne ohodnotenie, sebauplatnenie, ako aj konflikt medzi želaniami a morálnymi princípmi. Podľa neofreudizmu sa konflikty rodia na základne anxiety dieťaťa, zo strachu, že by mohlo byť „izolované a bezmocné v potenciálne hostilnom svete“. Psychologicky je významné sledovať spôsoby riešenia konfliktných situácii a spôsoby vyrovnávania sa s konfliktmi. Osobitné spôsoby riešenia alebo odreagovania konfliktov ponúka psychoterapia. Konflikty delíme na:
1. Interpersonálne – medzi dvoma ľuďmi ( rodina, škola, pracovisko )
2. Intrapersonálne – vnútorné, osobné
3. Skupinové – a) vo vnútri skupiny
b) medzi skupinami
Frustrácia
Duševný jav vyvolaný objektívne alebo subjektívne neprekonateľnými prekážkami pri dosahovaní cieľa. Frustrujúca situácia – situácia merania aktivity sústredenej na dosiahnutie cieľa. Menšia miera frustrácie energetizuje organizmus, pôsobí motivačne, pomáha prekonávať prekážky. Platí to však len po hranicu individuálnej znášanlivosti frustrácie, ktorú nazývame frustračná tolernacia. Ak sa prekážka nedá prekonať, človek hľadá náhradný cieľ alebo sa ju usiluje obísť, čo vedie k únikovým formám správania. Častá frustrácia vedie k regresu, poklesu správania, alebo motivácie, ale aj k agresivite, čo študoval S.

Rosenzweig autor psychologického frustračného testu, ktorým sa zisťujú viaceré i neagresívne reakcie na frustráciu. Hromadenie frustrácie zvyšuje napätie, pričom slovná agresia formou hádky sa môže preniesť aj na iné osoby ( prenos emócii – muž si „vyleje“ zlosť zo zamestnania na manželku alebo deti ). Čerstvá frustrácia nad hranicou frustračnej tolerancie sa dáva so súvislosti aj s poruchami správania. Ale aj jednorázové frustrácie spojené s napätím vyúsťujú do nezvládnuteľných výbuchov hnevu, nespokojnosti až deštrukcie, ktorá býva priamo úmerná miere blokovania dosahovania cieľa, respektíve miere prekážky. Podľa S. Rosenzweiga môže byť hnev a nepriateľstvo zamerané na iných, ale aj na seba, čo potom zohráva úlohu pri neurotickom sebaobraze
Obranné reakcie na frustráciu
1. Agresívna reakcia – je veľmi častá, pričom sa môže agresivita obrátiť proti iným ľuďom, predmetom v okolí ale môže byť obrátená do vlastného vnútra.
2. Regresívan reakcia – znamená, že sa frustrovaný správa neprimerane svojmu veku, klesá na menejvyspelú úroveň správania.
3. Úuniková reakcia – uniká zo situácie, vzdáva sa svojho cieľa. Prejavuje sa pasivitou, spája sa so sebapodceňovaním.
4. Represívna reakcia – frustrovaný akoby sa vzdal svojho cieľa, cieľ je však iba potlačený a pôsobí ďalej.
5. Kompenzačná reakcia – namiesto pôvodného cieľa ktorý sa neuskutočnil si nájdeme iný
6. Fantazijná reakcia – pokiaľ neuskutočníme cieľ v skutočnosti snažíme sa o jeho uskutočnenie vo fantázii. 7. Bagatelizujúca reakcia – uľahčenie vytýčeného cieľa. Znižuje príťažlivosť jeho dosiahnutia pre frustrujúceho.
8. Konštruovaná – vedie k správaniu ktoré je opakom správanie, ktoré by malo viesť k uskutočneniu cieľa.
9. Projektívna reakcia – frustrovaný premieta svoje negatívne vlastnosti na iných, vinu za vlastné zlyhanie pripisuje iným ľuďom, alebo „objektívnym osobnostiam“.
10. Autistická reakcia – je charaketerizovaná uzavretím sa, únikom od objektívnej skutočnosti.
11. Racionalizačná reakcia – znamená ospravedlňovanie a vysvetlovanie vlastného správania prostredníctvom dodatočných dôvodov.
12. Identifikačná reakcia – flustrovaný prekonáva flustráciu tým, že sa stotožní s inou osobou.
Stres v pracovnej motivácii
Stres možno všeobecne popísať ako záťažovú situáciu vyžadujúcu mimoriadnu aktivitu autoregulačného systému organizmu jedinca. Stres je pocit ktorý zažívame, ak situáciu hodnotíme ako hrozbu alebo výzvu.
Vplyvom pôsobenia stresu sa mení fyziologicý i psychický stav jedinca.

Základom psychického stresu je nevyriešenie alebo odkladanie riešenia vnútorného konfliktu medzi protikladmi motivačnými tendenciami
Aby aktuálny stres vznikol, sú dôležité dve podmienky:
1. nedostatok alebo prebytok stimuácie
2. dvojakosť alebo konflikt
Členenie z hľadiska pôsobenia stresorov v čase:
1. krátkodobé stresory – sem patrí pr. vyrušovanie pri práci, fyzikálne ohrozenie, neočakávaná situácia, vplyv fyzikálneho prostredia, informačné preťaženie a podobne.
2. dlhodobé stresory – patrí sem dlhodobé osamotenie, izolácia, dlhotrvajúca činnosť vyvolávajúca únavu.
Z hľadiska prostredia, z ktorého stresory vychádzajú ich možno členiť:
1. stresory vychádzajúce z fyzikálneho prostredia – teplota, vlhkosť, osvetlenia, hluk a pod. 2. stresory súvisiace s intenzitou práce
3. stresory súvisiace s medziľudskými vzťahmi – negatívne interpersonálne vzťahy, nedostatok času, zodpovednosť, nadmerné pracovné tempo, neprimerané ašpirácie.
Pôsobenie stresov má odozvu tak vo fyziognómii človeka. zvýšenie krvného tlaku, žalúdočné ťažkosti, bolesti hlavy a iné, ako i v psychických problémoch – poruchy vnímania, pozornosti, emocionálne napätie.
H. Seley identifikoval tzv. všeobecný adaptačný syndróm GAS zahrňujúci nešpecifické zmeny pôsobenia stresora v troch fázach:
1. Alarmujúca fáza – v tejto fáze si jedinec uvedomuje stres a prežíva ho ako určitú paniku. Stres vníma buď ako hrozbu alebo ako výzvu. Mobilizuje sa energia, dochádza k zvýšeniu hladiny adrenalínu a iných hormónov, k zintenzívneniu dýchania, zvýšeniu tlaku a podobne.
2. Fáza rezistencie – v tejto fáze sú ďalej vyčerpávané obranné látky a mechanizmy. Organizmus sa postupne dostáva do homeostázy, snaží sa reparovať „škody“ spôsobené stresormi.
3. Fáza vyčerpania – k vyčerpaniu dochádza, ako organizmus ostáva v stave vysokého stresu po dlhú dobu a nie je schopný „opraviť“ spôsobené škody. Vyčerpanie sa prejaví napríklad zlyhaním činnosti vnútorných orgánov, potlačená je funkcia imunitného systému, organizmus je náchylný k chorobám, dochádza k emocionálnej labilite.
Použitá literatúra:
Daniel, J. a kol.: Psychické aspekty pracovného prostredia, Práca, Bratislava, 1976
Ďurič, L. – Bratská, M. a kol.: Pedagogická psychológia , Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1997.