Hodnotenie bolo založené na matematických a štatistických metódach, za všetky prednosti a nedostatky sa prideľoval určitý počet bodov. Vďaka tomu sa jednotlivé modely mohli porovnávať

Kalkulačné oddelenie a dielňa modelárov vypracovali aj spôsob maximálneho využitia surovín pri vyrezávaní a výrobe dielcov. Každý dielec novej topánky bol podrobený skúmaniu. Jeho výsledkom boli náklady, vypočítané na stotinu haliera. Súčasťou kalkulácie bolo stanovenie predajnej ceny jednotlivých modelov. Cena závisela od výrobných nákladov. Čím viac topánok jedného modelu sa vyrobilo, tým boli nižšie jednotkové náklady. Do výroby boli zadávané modely s predpokladom vysokej predajnosti. Zisk na 1 pár obuvi sa pohyboval na úrovni asi 25 % výrobnej ceny, kým konkurencia mala väčšinou 50 %-nú maržu.

Baťa radšej kalkuloval s menším ziskom na 1 pár, lebo lacnejšie topánky sa lepšie predávali. Takto bolo možné vyrábať topánky vo veľkých sériách. Cieľom bolo znižovanie ceny. Baťa vedel, že spokojný zákazník sa vráti a kúpi ďalší model. Ceny boli rovnaké pre všetky predajne v krajine. Úprava ceny obuvi v danej sezóne bola možná len nadol. Ak nastal rast vstupov, garantovaná cena ostala v platnosti. Okrem nízkej ceny pôsobil Baťa na zákazníkov aj psychologicky – predajné ceny jeho topánok končili číslom 9. Týmto cenovým trikom nadobudol zákazník dojem, že topánky za 99 korún sú lacnejšie rádovo o 10 korún.

7. Kontrola kvality
Kontrola kvality u Baťu nebola kontrolou na konci výrobného procesu, ale bola to neustála priebežná kontrola. Mala niekoľko stupňov. Prvým stupňom bola kontrola nákupu suroví. U Baťu platila zásada nepokračovať v nekvalitnej práci, preto dielne pri dodaní surovín prevzali len tie, ktoré spĺňali požiadavky kvality. Za nekvalitné či poškodené materiály a polotovary dielne požadovali zľavu alebo ich vrátili na dopracovanie a žiadali pokutu za neskoré dodanie. Na všetkých úrovniach výroby pôsobili aj nezávislí kontrolóri, ktorí síce nemali podiel na zisku, ale dostávali prémie k mzde. V každej dielni pôsobil jeden, čo znamenalo, že pri produkcii dielne aj vyše 1000 párov denne mal na prekontrolovanie 1 topánky len niekoľko sekúnd. Bola to náročná práca, keďže topánky sa skladali z rôznych materiálov a mnohých dielcov. Nekvalitné topánky boli vyradené. Keďže každý pracovník vykonával len určité úkony, kontrola odhalila pôvodcu nekvalitnej práce a potrestala ho až do výšky 10 % dennej mzdy. Pri vyššej škode bol rozdiel pripísaný v neprospech účtu dielne. 1 % nepodarkov predstavovalo pre dielňu stratu.