Európske ako aj svetové finančníctvo sa v poslednej dobe mení pred očami. Veľkobanky sa stávajú ešte väčšie, stredné a malé banky miznú pod krídlami finančných koncernov, banky a poisťovne sa spajujú do společnosti tzv. all finance. Toto vyvolalo tézu „čím väčší, tým lepší“ V neposlednom rade tu pôsobí aj hromadná medializácia týchto fúzií. Čo väčsinou len týmto bankám môže pômôcť k populárnosti a jednoduchý sporebyteľ si myslí „ čím väčšia tým lepšia záruka“. 90. Roky sú spojené s palcovými titulkami v novinách o správach z bankovníctva a pojmom fúzie a akvizície. Zvyčajne sa pod pojmom fúzia rozumie spojenie dvoch relatívne porovnateľných podnikov – akciových spoločnosti, pod akvizíciou prevzatie slabšieho podniku silnejším podnikom. Kým v oboch týchto prípadoch ide o dobrovoľné splynutie dvoch podnikov na základe zmluvy, existuje ešte prípad tzv. napriateľského prevzatia, pri ktoróm sa spojenie dvoch subjektov uskutočňuje tak, že silnejšia banka odkúpi rozhodujúci balík akcií slabšej banky alebo inak získa jej väčšinových akcionárov proti vôli manažmentu. Kým v prípade fúzie právna subjektivita doterajších subjektov spravidla zaniká, zostáva pri akvizícií zvyčajne zachovaná.

Hlavné dôvody fúzií

Vo všeobecnosti môžeme konštatovať, že stupeň koncentrácie v bankovníctve EU je nižší ako v iných odvetviach v EU a existuje teda priestor pre ďalšie zlučovanie. Najnižšia úroveň koncentrácie je vo Veľkej Britániíí, Taliansku či Nemecku, naopak najvyššiu úroveň koncentrácie v bankovníctve dosahuje Holandsko, Portugalsko či Švédsko.
Medzi hlavné dôvody fúzií patrí predovšetkým dosiahnutie úspor z rozsahu, rozšírenie ponúkaného sortimentu produktov, zvýšenie podielu na trhu, optimalizácia veľkosti banky, proces privatizácie, diverzifikácia rizík či medzinárodná expanzia a geografická divezifikácia, zlepšenie platobnej schopnosti, prevod „know-how“ a podobne. V Európe sa častejšie realizujú takzvané priateľaké fúzie, ich podstatou je dohoda vrcholového manažmentu bánk danej fúzií. Tradične sa na banky pozeralo ako na unikátne inštitúcie s dôležitou úlohou prenosu monetárnej politiky do makroekonomiky. V podstate existujú dva dôvody zvláštneho postavenia bánk. Po prvé, banky ponúkajú širokej verejnosti vedeniu účtov a sú tak sprostredkovateľmi finančných transakcií. Po druhé, banky prijímajú depozitá a poskytujú úvery. Všeobecne sa predpokladá, že v banke je možné kedykoľvek uložiť a vypožičať si prostriedky. Ak banka však stratí túto schopnosť, môže dôjsť k poklesu ekonomickej aktivity.
Do 80. Rokov tak banky pôsobili v príjemne regulovanom prostredí charakterizovaným silnými obmedzeniami konkurencie. Regulácia pôsobila ako ochrana bánk a vytvárala ekonomické renty, ktoré nie sú v konkurenčnom prostredí žiadúce. Ochranárska regulácia bankovníctva mala za následok slabého konkurenčného prostredia a nákladovú štruktúru, ktorá je neudržateľná v silnom konkurenčnom prostredí. V niektorých krajinách sa banky uzavreli do neekonomického prostredia, z ktorého je neľahké uniknúť.Deregulácia finančných trhov bola fenoménom 80. Rokov a v obmedzenej miere prebieha dodnes. V USA bola odstránená regulačná štruktúra vytvorená po kríze 30. Rokov. V Európe mal proces deregulácie podobu odstraňovania národných barier. Zmyslom deregulácie bolo posilniť konkurenciu na mikroekonomickej úrovni ja tým, že trhové prostredie zaistí lepšiu alokáciu zdrojov a úverov. Okrem toho deragulácia bánk bola vyvolaná tým, že na trhu bankových služieb sa stále viac presadzovali nebankové finančné inštitúcie, na ktoré sa bankové regulácie navzťahovali a boli tak oproti bankám relatívne zvýhodnené. Dereguláciami zanikol na jednej strane monopol bánk a na strane druhej sa rozšíril bankám manévrovací priestor.