Ďalšie rozšírenie EÚ nastalo 1. januára 1995 vstupom Rakúska, Fínska a Švédska. Referendum v Nórsku skončilo s negatívnym výsledkom a Nórske kráľovstvo sa členom EÚ nestalo. Do platnosti vstupuje Schengenská dohoda o odstránení všetkých hraničných kontrol.
15. júna 1997 Komisia predkladá "Agendu 2000" - návrhy na rozšírenie a reformy.
13. decembra 1997 Luxemburský summit rozhoduje o začatí rokovania o rozšírení so 6 krajinami. 5 ďalších krajín sa takisto zúčastňuje na prístupovom procese. 17. decembra 1999 sa konalo prvé zasadnutie Konventu o budúcnosti EÚ. 15. februára 2000 sa začali prvé vstupné rozhovory medzi EÚ a Bulharskom, Litvou, Lotyšskom, Maltou, Rumunskom a Slovenskom. l. januára 2002 sa stalo Euro jedinou menou v 12 štátoch Európskej únie. 21. novembra 2002 Slovensko dostalo oficiálnu pozvánku do NATO 12. - 13. decembra 2002 Európska rada v Kodani ukončila prístupové rokovania s kandidátmi, aj so Slovenskom. 16. apríla 2003 podpísanie prístupovej zmluvy v Aténach, čo bol začiatok ratifikačného procesu. 16. - 17. mája sa na Slovensku konalo referendum o vstupe do EÚ. Väčšina voličov sa vyslovila za vstup krajiny do únie. V júni 2003 Konvent o budúcnosti EÚ predložil návrh Ústavnej zmluvy o EÚ.
l. máj 2004 - vstup Slovenska a ďalších deviatich krajín do EÚ.

3.2. Zakladajúci "otcovia" Európskej únie
Konrad Adenauer
Sir Winston Churchill
Alcide de Gasperi
Walter Hallstein
Jean Monnet
Robert Schuman
Paul-Henri Spaak
Altiero Spinelli

Konrad Adenauer (1876-1967)
Prvý kancelár Spolkovej republiky Nemecko, ktorý stál na čele novoutvoreného štátu v rokoch 1949 - 1963, zmenil viac ako ktokoľvek iný podobu povojnovej nemeckej a európskej histórie. Adenauer - podobne ako mnohí politici jeho generácie - dospel už po prvej svetovej vojne k záveru, že trvalý mier možno dosiahnuť len prostredníctvom zjednotenej Európy. Jeho skúsenosti z obdobia tretej ríše (nacisti ho odvolali z funkcie starostu Kolína) tento jeho názor potvrdili. Adenauerovi sa v období šiestich rokov (1949 - 1955) podarilo presadiť ďalekosiahle zahraničnopolitické ciele. Nemecko sa v rámci západnej aliancie stalo členom Rady Európy (1951), prispelo k založeniu Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ (1952) a vstúpilo do NATO (1955). Základom Adenauerovej zahraničnej politiky bolo zmierenie s Francúzskom. Spolu s francúzskym prezidentom Charlesom de Gaullom dosiahol v roku 1963 historický obrat: tradiční nepriatelia - Nemecko a Francúzsko podpísali Zmluvu o priateľstve, ktorá sa stala jedným z míľnikov na ceste k európskej integrácii.

Sir Winston Churchill (1874-1965)
Churchill, najskôr armádny dôstojník, potom vojnový reportér a napokon britský ministerský predseda (1940 - 1945 a 1951 - 1955) bol jeden z prvých, ktorí vyzvali k utvoreniu "Spojených štátov európskych".

Skúsenosti z druhej svetovej vojny ho priviedli k presvedčeniu, že zaručiť mier môže len zjednotená Európa. Jeho cieľom bolo vylúčiť také európske zlá, ako sú nacionalizmus a vojna, a to raz a navždy. Svoje závery opierajúce sa o poučenia z histórie formuloval vo svojom slávnom Prejave k univerzitnej mládeži na univerzite v Zurichu v roku 1946: "Existuje liek, ktorý by za niekoľko málo rokov mohol urobiť Európu.. slobodnou a.. šťastnou. Je ním opätovné založenie európskej rodiny alebo jej pretvorenie do takej miery, ako to budeme vedieť, a poskytnutie štruktúry, pomocou ktorej bude môcť žiť v mieri, v bezpečnosti a slobode. Musíme vybudovať akési "Spojené štáty európske". Takto sa z hnacej sily antihitlerovskej koalície stal aktívnym bojovníkom v európskych záležitostiach. Sir Winston Churchill bol aj maliarom a spisovateľom. V roku 1953 mu udelili Nobelovu cenu za literatúru. Alcide de Gasperi (1881-1954)
V rokoch 1945 - 1953 Alcide de Gasperi ako ministerský predseda a minister zahraničných vecí udal smer talianskej vnútornej a zahraničnej politike v povojnovom období. Narodil sa v regióne Trentino-Alto Adigo (Južné Tirolsko), ktorý od roku 1918 patril Rakúsku. Podobne ako iní výnimoční štátnici tých čias aktívne bojoval za európsku jednotu. Jeho skúsenosti z fašizmu a vojny - v období medzi rokmi 1926 a 1929, ešte predtým, ako našiel azyl vo Vatikáne, ho uväznili - ho viedli k presvedčeniu, že len zjednotenie Európy by mohlo zabrániť ich opakovaniu. Znova a znova podporoval iniciatívy smerujúce k zjednoteniu západnej Európy, podieľal sa na realizácii Marshallovho plánu a na budovaní úzkych hospodárskych zväzkov s ostatnými európskymi krajinami, najmä s Francúzskom. Ďalej podporoval Schumanov plán, ktorý inicioval založenie Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ, a pomohol rozvinúť myšlienku na utvorenie spoločnej európskej obrannej politiky. Alcide de Gasperi sa podieľal na mnohých iniciatívach, ktoré podporovali európsku integráciu.