Walter Hallstein (1901-1982)
Walter Hallstein bol prvým predsedom Európskej komisie v rokoch 1958 - 1969. Bol oddaným Európanom a rozhodným zástancom európskej integrácie. Podľa jeho názoru najdôležitejším predpokladom úspešnej politickej integrácie v Európe je zriadenie spoločných ekonomických inštitúcií. Hallstein ako predseda Európskej komisie vyvinul úsilie o rýchlu realizáciu spoločného trhu. Jeho obrovské nadšenie a schopnosť presviedčať podporili vývoj integrácie i po ukončení jeho predsedníctva. Rýchlosť unifikácie počas takzvaného Hallsteinovho obdobia bola legendárna.

Ako nemecký minister zahraničných vecí, ktorým bol v istom čase, dosiahol medzinárodné uznanie prostredníctvom tzv. Hallsteinovej doktríny z 50-tych rokov, ktorá formovala nemeckú zahraničnú politiku na nadchádzajúce roky; jej jadrom bolo začlenenie mladej demokracie do západnej Európy. Hallstein bol v istom čase aj profesorom práva na univerzite v Rostocku a na univerzite vo Frankfurte. Walter Hallstein ako prvý predseda Európskej komisie podpisuje dohodu s rozvojovými krajinami.

Jean Monnet (1888-1979)
Francúzsky ekonomický poradca a politik Jean Monnet sa venoval problematike európskej integrácie. Jeho myšlienky sa premietli do "Schumanovho plánu", ktorý predvídal fúziu západoeurópskeho ťažkého priemyslu. Monnet pochádzal z regiónu Cognac vo Francúzsku. Keď ako šestnásťročný opustil školu, cestoval po zahraničí ako díler koňaku, a neskoršie pôsobil ako bankár. Počas obidvoch svetových vojen zastával vysoké postavenie, v ktorom sa zaoberal koordináciou priemyselnej produkcie vo Francúzsku a vo Veľkej Británii. Ako hlavný poradca francúzskej vlády bol hlavným iniciátorom slávnej "Schumanovej deklarácie" z 9. mája 1950, ktorá viedla k utvoreniu Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ a ako taká sa považuje za zrod Európskej únie. V rokoch 1952 - 1955 bol prvým prezidentom jej výkonného orgánu. Nebolo by však spravodlivé obmedzovať Monnetov vplyv len na ekonomickú oblasť. Slávnou a často citovanou sa stala jeho veta: "Zjednocujeme ľudí, nie štáty." Programy na kultúrnu a vzdelávaciu výmenu pokračujú v dnešnej EÚ v tejto tradícii. Monnet spolu so Schumanom navrhol zmluvu, ktorá viedla k Európskemu spoločenstvu pre uhlie a oceľ, a zvolili ho za jeho prvého prezidenta.

Robert Schuman (1886-1963)
Politik Robert Schuman, kvalifikovaný právnik a francúzsky minister zahraničných vecí v rokoch 1948 - 1962, sa považuje za jedného zo zakladajúcich otcov zjednotenej Európy. Pochádzal z francúzsko - nemeckého hraničného regiónu - z Alsaska, napriek tomu, alebo práve v dôsledku skúseností z nacistického Nemecka, prišiel k poznaniu, že len trvalé zmierenie s Nemeckom môže položiť základ zjednotenej Európy. V roku 1940 ho deportovali do Nemecka. Po úteku o dva roky neskôr sa pripojil k francúzskemu hnutiu odporu. Po vojne sa stal ministrom zahraničných vecí. V spolupráci s Jeanom Monnetom pripravil medzinárodne uznávaný Schumanov plán, ktorý zverejnil 9. mája 1950; tento deň sa považuje za zrod Európskej únie. Navrhol spoločnú kontrolu výroby uhlia a ocele, najdôležitejších surovín pre zbrojársky priemysel.

Základná myšlienka spočívala v tom, že ak niekto nemá kontrolu nad výrobou uhlia a ocele, nie je schopný viesť vojnu. Schuman informoval nemeckého kancelára Adenauera o pláne, ktorý v ňom okamžite videl príležitosť pre mierovú Európu a schválil ho. Krátko potom zareagovali aj vlády Talianska, Belgicka, Luxemburska a Holandska. Šesť štátov podpísalo dohodu o Európskom spoločenstve pre uhlie a oceľ v Paríži v apríli 1951. Takýmto spôsobom Európska únia začala mierovú iniciatívu. Schuman podporoval aj utvorenie spoločnej európskej obrannej politiky a v rokoch 1958 - 1960 bol prezidentom Európskeho parlamentu. Zohral významnú úlohu pri zrode európskej jednoty.

Paul-Henri Spaak (1899-1972)
Európsky politik. Dlhú politickú kariéru Belgičana Paula-Henriho Spaaka možno stručne opísať takto: Vďaka tomu, že tajil svoj skutočný vek, prijali ho počas prvej svetovej vojny do belgickej armády a v nasledujúcom období bol dva roky v Nemecku ako vojnový zajatec. V druhej svetovej vojne sa ako minister zahraničných vecí márne usiloval o zachovanie belgickej neutrality. Spolu s vládou odišiel do exilu, najskôr do Paríža a neskoršie do Londýna. Po oslobodení Belgicka Spaak vstúpil do vlády a vykonával v nej funkciu ministra zahraničných vecí, ako aj ministerského predsedu. Už počas druhej svetovej vojny formuloval plány na spojenie krajín Beneluxu a hneď po vojne pristúpil k organizovaniu európskeho zjednocovania. Podporoval Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ a Európske obranné spoločenstvo. Pre Spaaka bolo zjednotenie krajín na základe záväzkov zakotvených v zmluve najúčinnejším prostriedkom na zabezpečenie mieru a stability. Tieto ciele presadzoval ako predseda prvého riadneho zasadania Organizácie Spojených národov (1946) a ako generálny tajomník NATO (1957 - 1961). Spaak bol vedúcou osobnosťou pri príprave obsahu Rímskej zmluvy. Na takzvanej Messinskej konferencii v roku 1955 ho zúčastnené vlády ustanovili za predsedu pracovného výboru, ktorý zmluvu pripravoval. Paula-Henriho Spaaka zvolili za vedúceho skupiny expertov, ktorá mala pripravi správu o hospodárskom spoločenstve.