BANKOVNÍCTVO

Zásady činnosti bánk – poskytovania bankových služieb
Banková rentabilita je východiskovou a hlavnou zásadnou činnosti bánk. Banky sa rovnako ako iné podniky snažia dosiahnuť čo najväčší zisk a tomu podriaďujú celú svoju činnosť. Rentabilita bánk sa vyjadruje pomerom zisku k vlastnému kapitálu. Popri tom sa sleduje aj miera rentability niektorých operácii i celkového bankového kapitálu. Miera rentability bánk sa musí v podstate vyvíjať tak ako v ostatných odvetviach národného hospodárstva. Inak by sa kapitál z bankovníctva do priemyslu, obchodu, služieb, a naopak. Keby napríklad miera rentability v bankovníctve bola vyššia než v iných odvetviach, kapitál by sa prelieval do bankového podnikania, rozšíril by sa počet bánk, súčasne by sa zostrila konkurencia medzi bankami, v dôsledku čoho by banky zvyšovali úrokovú mieru z vkladov a znižovali by úrokovú mieru z úverov. Takto by sa znížila miera bankovej rentability na úroveň rentability v ostatných odvetviach. Uplatňovanie bankovej rentability sa presadzuje v rôznych formách. Niektoré banky, predovšetkým veľké, vykazujú zvyčajne vysokú mieru rentability. Zameriavajú sa predovšetkým sa také operácie, ktoré umožňujú dosiahnuť veľké zisky, menej rentabilné operácie nie sú pre ne príťažlivé. Veľké banky nejavia záujem o mobilizáciu drobných úspor obyvateľstva, o poskytovanie úverov malovýrobcom – roľníkov a remeselníkom. Tieto operácie vykonávajú väčšinou sporiteľne a družstvá úverovej svojpomoci. Sú spojené s väčšími nákladmi, rôznymi rizikami a nízkou rentabilitou, ktorú si nemôžu dlho dovoliť. Preto sa aj táto zložka bankovej sústavy postupne koncentruje a centralizuje a často sa aj mení na obchodné banky. V záujme hospodárstva ako celku sa na plnenie niektorých úloh zriaďujú osobitné úverové inštitúcie, napríklad na úverovanie rozvoja poľnohospodárstva, na poskytovanie úverov na bytovú výstavbu, pôžičiek obciam, okresom a štátu. Tieto úlohy sú často náročné, vyžadujú si vyššie náklady a miera bankovej rentability je nižšia. Na úhradu vyšších nákladov, ktoré súvisia so záujmami štátu, poskytujú sa bankám rôzne úľavy, náhrady a výhody. Ide predovšetkým o zľavy na daniach alebo odpustenie daní vôbec. Štát poskytuje bankám subvencie a dotácie, bezúročne alebo na nízky úrok ukladá v niektorých z nich svoje dočasne voľné peňažné prostriedky, štátne orgány ručia za záväzky peňažných ústavov a pod. Štát takto upravuje rentabilitu jednotlivých bánk v záujme plnenia úloh celého bankovníctva a hospodárstva. Súhrne možno povedať, že zákonitosti využívania kapitálu sa rovnako presadzujú v podobe rentability aj bankovníctve, rôzne sú len jej formy.

Banková istota
S využívaním vkladov hospodáriacich jednotiek a vlastných prostriedkov bánk – poskytovaním úveru a bankovým financovaním – sú spojené určité riziká, prejavujúce sa v možnosti nenávratnosti poskytnutého kapitálu s dohodnutým úrokom, vynaloženými nákladmi a odmenami banky. Adekvátne prispôsobenie činnosti banky týmto rizikám vytvára bankovú istotu. Pri umiestňovaní kapitálu musí banka vychádzať predovšetkým z úrovne hospodárenia svojich zákazníkov – podnikov, iných organizácií a jednotlivcov. Osobitnú pozornosť pritom treba venovať zahraničným klientom, ako aj možným problémom vyskytujúcim sa vo vzťahoch so zahraničím v spojitosti s devízovými ťažkosťami, politickou situáciou a pod.
Pri poskytovaní úveru sa banky riadia týmito zásadami:
- zásadou čo najmenšieho rizika – t. j. aby nemali u dlžníkov vôbec straty, resp. aby ich bolo čo najmenej. Pred povolením každého úveru preto skúmajú spoľahlivosť dlžníka (či bude chcieť a môcť zaplatiť, čo závisí od jeho majetku, príjmov a hospodárskej zdatnosti, či bude musieť zaplatiť, t. j. prihliadajú na právne predpisy, ktoré im umožňujú vynútiť si splatenie svojej pohľadávky žalobou a exekúciou)
- zásadou rozdelenia rizika – t. j. keď poskytne banka napr. s náležitou opatrnosťou úver 50 dlžníkom po 100 000 peňažných jednotiek, je jej riziko menšie, než keď požičia jednému dlžníkovi s rovnakou opatrnosťou 5 000 000. Úver preto radšej poskytne podnikateľom rôznych odborov a odvetví, než podnikateľovi toho istého odboru a odvetvia

- zásadou likvidity – t. j. aby proti záväzkom, splatným hneď alebo v krátkej dobe, bol dostatok ľahko realizovateľných aktív
- zásadou výnosnosti (rentability) – t. j. aby úrokový výťažok postačil na úhradu pasívnych úrokov, réžie a strát. Táto zásada obyčajne nie je v súlade s prvou a treťou zásadou, lebo úroková miera pri istých a ľahko realizovateľných úveroch je nižšia
- zásadou služby hospodárstvu ako celku – banky spravujúce na jednej strane úspory vkladateľov často drobných, majú povinnosť hospodáriť s nimi tak, aby neboli ohrozené, t. j. musia dbať na zásadu čo najmenšieho rizika. Na druhej strane majú tiež svojím úverom prispieť k rozvoju niektorých hospodárskych odvetví, riešeniu problémov ekonomiky spoločnosti, bytovej výstavby a pod. Nájsť správnu cestu medzi svojím záujmom a svojich vkladateľov a záujmom podnikateľov, ktorí úver potrebujú, je ťažkou a zodpovednou úlohou vedenia každej banky. Za zábezpeku proti rizikám bankovej činnosti sa pokladá spoľahlivosť klientov, ich dobré hospodárenie, rôzne majetkové zálohy, ľahko speňažiteľné záruky a práva, poisťovanie úverovaných objektov, prípadne strát a pod. Vo vzťahoch s podnikmi je dôležitým faktorom zábezpeky návratnosti úveru a investovaného kapitálu dobré vedenie podniku. Ďalším významným faktorom zábezpeky návratnosti úveru a investovaného kapitálu dobré vedenie podniku. Ďalším významným faktorom je stabilné postavenie podniku, dlhodobý priaznivý vývoj finančnej situácie a perspektívnosť podniku. Nemenej významné je sústredenie všetkých finančných operácií podniku v úverujúcej banke, umožňujúce stále sledovať využívanie kapitálu, získanie kontroly banky nad podnikom.
Čiastočné formy zábezpeky sa líšia podľa toho, či ide o krátkodobé potreby – krátkodobé úvery – alebo dlhodobé potreby – dlhodobé úvery.
Krátkodobý úver, ktorý je spojený väčšinou s bežnými prevádzkovými potrebami, sa zabezpečuje podstúpením (césiou) pohľadávok, preberaním záruk na dlžníka, zálohami hnuteľnosti, ako sú napr. tovar, cenné papiere, zmenky, životné poistky, drahé kovy, valuty a pod., krycími zmenkami s bankovými akceptmi a poisťovaním úveru. Dlhodobý úver, ktorý súvisí s rozširovaním podnikov, sa zabezpečuje najmä zálohami nehnuteľnosti a sčasti aj niektorými cennými papiermi.
Na zabezpečenie dlhodobých úverov poskytovaných do zahraničia požadujú banky často aj záruku štátu. Faktormi zábezpeky návratnosti spotrebného úveru poskytovaného jednotlivcom – domácnostiam – sú najmä výška pôžitkov, relatívna stálosť služobného pomeru a postavenie v zamestnaní, usporiadané osobné a rodinné pomery, nezaťaženosť pracovných príjmov rôznymi zrážkami (inými pôžičkami), alebo len primeraná zaťaženosť. Informácie o pracovných príjmoch a pomeroch si banky obstarávajú formou potvrdenia zamestnávateľa. Na získanie prehľadu o čerpaní pôžičiek v iných bankách používajú služby profesionálnych informačných kancelárií. Čiastkové formy zábezpeky sa tiež líšia podľa toho, či ide o krátkodobé potreby a úvery alebo o dlhodobé potreby a úvery.
Menšie a krátkodobé úvery sa zabezpečujú väčšinou preberaním záruk na dlžníka inou osobou a väčšie a dlhodobé úvery zálohou vhodných hnuteľností a nehnuteľností, ako aj využívaním poistenia rôznych druhov – majetkového i životného. Pri všetkých druhoch zabezpečenia úverov a pôžičiek platí, že banka môže odstúpiť od úverovej zmluvy, ak dlžník porušuje jej podmienky. Zároveň má právo pristúpiť k speňaženiu predmetov daných do zálohy a požadovať plnenie záruky.

Likvidita banky je schopnosť včas vyrovnať všetky záväzky – uhradzovať nakupované materiály, kancelárske potreby, vyplácať mzdy pracovníkom, platiť dane, plynule financovať investície a vyplácať prijaté vklady zákazníkom.Podmienkou likvidity je efektívne využívanie kapitálu, vykazovanie nevyhnutnej miery rentability, udržiavanie určitej rovnováhy medzi aktívami a pasívami, poskytovanie úverov z im adekvátnych zdrojov – krátkodobých úverov vkladov a dlhodobých úverov z dlhodobých vkladov. Pokladničná hotovosť banky a ľahko realizovateľné aktíva sa musia rovnať bežným požiadavkám vkladateľov. To predpokladá istý súlad medzi dobou, na ktorú banky poskytujú pôžičky, a dobou, po ktorú získavajú vklady. Väčšina vkladov má krátkodobý charakter a je umiestnená na bežných účtoch. Za aktívne operácie, ktoré najviac zodpovedajú podstate bankových pasív, sa preto pokladajú pôžičky na požiadanie, eskont krátkodobých obchodných zmeniek, krátkodobé pôžičky na tovar a dokumenty na tovar a pod. Ďalšou veľmi dôležitou podmienkou likvidity bánk je likvidita ich zákazníkov ako dlžníkov. Tá závisí, rovnako ako vo všetkých hospodáriacich jednotkách, od úrovne hospodárenia a rešpektovania jeho zákonitosti. Významnou podmienkou bankovej likvidity je konečne aj možnosť získať úver na všetky svoje potreby, t. j. prevádzkové, investičné i na vyplácanie vkladov klientele od iných bánk. Problém likvidity je pre banky veľmi zložitý. Obstáť v tvrdej konkurencii a dosiahnuť potrebnú rentabilitu nie je ľahké najmä pre malé, ale aj stredné banky. Mnoho bánk často skrachuje.
Snaha bánk o likviditu sa dostáva do rozporu so snahou o zisk. Banka je tým likvidnejšia, čím vyššie sú jej hodnotové peňažné rezervy. Tieto rezervy však neprinášajú zisk, preto ich banky obmedzujú na minimum, a to zmenšuje ich likviditu. Absolútna likvidita bánk je nedosiahnuteľná. Môže ísť len o relatívnu likviditu, a to, aby sa bankové aktíva mohli v pomerne krátkom čase premeniť na hotové peniaze v rozsahu, ktorý stačí na uspokojenie bežných požiadaviek vkladateľov. Na i relatívna likvidita, keď sa pravidelný spätný príliv požičaných prostriedkov do bánk zastavuje. Dlžníci bankrotujú a vkladatelia začínajú hromadne vyberať vklady, žiadajú hotové peniaze. Krízy nutne vedú k strate likvidity a k bankovým krachom.

V súčasných podmienkach sa banková likvidita zhoršuje, čo je spojené aj so zmenou štruktúry aktív a pasív bánk. Niektorí ekonómovia vysvetľujú likviditu bánk prekrútene. Skúmajú ju len zo sukromnopodnikateľského hľadiska. Napríklad investície bankových zdrojov do štátnych cenných papierov pokladajú za veľmi likvidné, lebo banka ich môže vo väčšine prípadov ľahko realizovať na peňažnom trhu. Z národnohospodárského hľadiska nemožno však také investície uznať za likvidné, pretože v prípade, keď sa depozitá hromadne vyberajú, nemôžu všetky banky cenné papiere ihneď realizovať. Nepomerne vysoký podiel štátnych cenných papierov voľne, znamená preto oslabenie likvidity celej bankovej sústavy. V tejto súvislosti sa treba ešte bližšie zmieniť o probléme využívania úveru banky od iných bánk. Bankovú sústavu hospodársky vyspelých krajín tvorí mnoho bánk. Jednotlivé druhy úverových zdrojov, podobne ako požiadavky na jednotlivé druhy úverov, sú rozložené medzi všetky zložky bankovej sústavy. Situáciu okrem toho komplikuje konkurencia medzi bankami. Získať potrebný úver od inej banky nie je vždy jednoduché. Banky preto často nemôžu plniť svoje záväzky voči svojím klientom. K problému likvidity bánk sa snaží prispieť aj štát. Volí pritom rôzne prostriedky v podstate však ide o administratívne opatrenia, ktorými chce dosiahnuť, aby banky poskytovali úvery v takej štruktúre, ktorá by zodpovedala štruktúre ich úverových zdrojov. Ústredné stanovenie tzv. likvidných pravidiel, ku ktorému štát pristupuje, sa konkretizuje aj podľa toho, či ide o univerzálne alebo špecializované banky. Určujú sa napríklad pomery medzi poskytnutým úverom a vlastným kapitálom, podiel najlikvidnejších aktív na celkovej výške bankových aktív a pod.
Štátne orgány sa snažia zabezpečiť likviditu bánk aj umelými prostriedkami. Subvencujú veľké banky, aby sa predišlo krachom bánk, ale aj napriek tomu banky krachujú. Financovanie bánk zo štátnych prostriedkov neupevňuje likviditu bankovej sústavy, ale len posilňuje veľké banky.
Úplne vyriešiť problém likvidity bánk nie je možné. Nepomôže tu ani, ako sa niektorí ekonómovia domnievajú, využívanie modernej výpočtovej techniky. Ekonomické otázky nemožno riešiť technickými prostriedkami.

Zdroje:

Pavol Gallo – Základy moderného bankovníctva -